X(rakovina)

autor:: subterranean

rubrika:: rozpravky

I.

U nás sa o chorobách nehovorí. O bláznincoch, príbuzných a láske už vôbec nie. Všetko to proste len tak je.
Som skladačkou dedičnosti, som prenášaná minulosť, som mozaika, vitrážové okno v rodinnej pohrebnej kaplnke. Spájaná liatym olovom, kovovými obručami. Tvrdohlavosťou.
Som vraj ako jeho matka. Ona teraz umiera. Nemám k nej žiaden vzťah, nič, nič, lútosť zmiešaná s povinnosťou, bolesť a starecký pach. Ruky strácajúce cit. Viem, že budem plakať. (pohreb) Navoskované tváre, zatreté vpichy. Telová je farba zmierenia.
A ona, ona stráca svoje kilá, ako pretáčanie dozadu, rok po roku, krok po kroku, jedlo po jedle, od všetkých tých prebolených rokov. Prejedených nocí. Štíhla ako na začiatku, bez rokov, bez kíl, bez daní. Len ona. Len rozstrapkané žily a čoraz redšie vlasy. Viečka ktoré čochvíľa zakryjú úplne všetko.
Hnusí sa mi. Ako odraz v zrkadle, fascinuje. Jej lepkavá, zúfalá náklonnosť, som z nej zmätená, čo s tým mám robiť, neuchopená láska. Tak sa usmievam.
Klišé príbehov. Únosy, drogy, mafiáni. Prenasledovanioe, únosy, mimozemšťania. Výtržnosti, drogy, alkohol. Aj to som ja. Usmievam sa, chápavo, nepresvedčene.
Nerozumiem, čo z toho je láska. A bude neskoro.
Dokedy bude so mnou a čím budem bez nej? Každých pár rokov iný človek. Spolu s účesom a počtom vrásiek, ovisnutá koža na barliach, predtým kabelka kožene vrzgajúca cukríkmi, lízatkami. Zo starej školy, roksové, tvrdé, presladené. Prerastené mäso. Urputná snaha pripomenúť.
Ako som nikdy necítila výčitky, nejedla jej obedy, pohŕdala, zatvárala sa v ďalšej, prázdnej izbe. Len keď sme boli vonku, bolo to iné. Utekala som pred ňou a usmievali sme sa, celú cestu. Niektorá láska je vrodená tak potichu, že ju ani nezapíšu.
Neviem ju zhrnúť, je to akoby som ju zatláčala do rakvy.


II.
Kronika umierania. Chudnutie. Transparent bolesti. Spriesvitňovanie.
Je niečo nekonečne vzdialené, matkou môjho otca, nedosiahnuteľný ideál. Láska ktorú nedostanem, ktorú nemôžem mať.
Nikdy som v tom nebola dobrá, odľahčovanie bremien. Ešte kým bola pomerne zdravá, vtedy sa to dalo. Kvetinami, odhrnutím zatemnených okien, pozorným prežúvavým načúvaním. Vtedy sa to ešte dalo zakryť. Posratý život.
Teraz má zapálené žily, ako akýkoľvek feťák. Bolesť, ktorú neodfúkne cez slamku. Už sa jej ani nechytá, stala sa ňou, slamkou. Je krehkým pojivom medzi mnou a rodinou. Medzi životom a pojmom. Vyťahaná koža, záhyby po vysatom živote. Cudzia krv cudzieho života, na ktorom nelipne. Nemá trvalú a kilá navyše. Už nečíta život a Slovenku. Pojmy strácajú význam po ceste trubičkou.
Vracia. Chcem o tom vedieť všetko. Som morbídne zvedavá pod zeleným pláštikom ošetrovateľa. Je mi zle pri pohľade na čerstvé, žiarivé jemné broskyne v jej zošuverených rukách. Pri akomkolvek dotyku je prekvapená dotyčného teplotou. Vyhasína.
Pár týždňov, potom umrie.
Ešte nikdy to nepovedal takto tvrdo, ostro a nespochybniteľne. Až na dreň.


III.
Je bez nej ako niekto iný, život s vytrhnutými listami. Päste zaťaté do rakvy. Dedo je veľký a brucho má vypuklé ako zemeguľu. Vo vnútri to vrie, buble, prská, praská a vonku nič. Len občas sa smeje bez zubov a keď hovorí o politike, pľuje. Ošetrovateľky nakúpia čipsy predtým než prídeme. Ešte viac predtým si vezmú knižku, drobný porcelán. Okúpu ho, v takej malej žltej kúpelni. Videla som sa v jej zrkadle, za mnou stolička na kolesách, absurdné.
Môj otec mu doniesol papuče, velké, tmavomodré káro. Aj tie som si skúsila, prázdny priestor v stopách, ktoré ma ešte čakajú.
Dvakrát bol v nemecku. Utekal a kradol zemiaky, stratil nechty. Pre mňa to nebola vojna, bola to dedkova rozprávka o jednom hrášku v zajateckej polievke. Ako tá o tej princezne, pretože potom stretol babku a žili až kým nezomrela.
Jeho presťahovali, vyhodili sväté obrázky a on si otvoril balkón. Kŕmi vrabce a ďakuje za návštevu. Rozpráva veselé príhody z iného sveta, o učňoch a bohatých židoch, meštianke a o kravách. Keď odchádzam, mačkám mu ruku, z ktorej pomaly stráca cit.
Smrťje nepredstaviteľná.

napísanísané:: 25.9.2006

prečítalo:: 1238 ludí