Môj depresívny byt č.1

autor:: lukášj

rubrika:: poviedky

Môj depresívny byt č.1

Tak a je to dané a je presne štrnásteho februára a ten dátum som dajako nemal nikdy rád, ale už len tak zo zvyku a možno aj z istého pocitu, že skutočne mám svoje dievča rád, tak možno naozaj len preto, kúpim malý darček a je to ten posledný, ktorý odovzdám. Sadneme si oproti sebe a pozeráme možno posledný krát do očí a vidím tam len to, čo už je tam jasné viac ako mesiac a možno dlhšie a v mojej duši určite a tak namiesto: „Mám ťa rád,“ je potrebné povedať:
„Skončime to,“
a objať sa, pozrieť už iba s tichým úškrnom, že už je to vonku a nedá sa to vziať späť a každý máme pre druhého kúpenú malú drobnosť, že čo ak náhodou, hmm?
Oblečiem sa a dole do baru, kráčam úplne sám, fajčím jednu cigaretu za druhou a mám to takmer dva kilometre, ale určitým spôsobom si ich vychutnávam, pretože neviem, či sa mi chce sedieť samému za pultom, ale idem tam, pretože nemám ísť kam a ešte si to neuvedomujem, že touto chvíľou mi začína skutočná samota medzi ľuďmi, ktorých vôbec nepoznám, v meste, ktoré ešte takmer nepoznám...
Mám chuť iba do seba liať fernet a zapíjam to pivom a volám starému kamošovi a pýta sa, či som v poriadku a ja mu poviem iba áno a možno som skutočne rád, že je po tom a pritom sa mi chce plakať a je mi naozaj smutno, ale je to pravdivý pocit, alebo to len tak má byť?
Poradíš starý majster z východných hôr, či sa mám vydať tým smerom a ktorá cesta je najsprávnejšia?
Pijem, fajčím, hrám automat a prvý krát mi dá najvyššiu výhru a je mi to až neskutočne smiešne.
A zrazu, keď zatvoria, tak si uvedomím, že nemám kam ísť – bývam u jej rodičov, tristo kilákov od svojho domova a nemám ani kľúče a ona je preč a ja neviem, ako sa dostanem dnu, keď oni už spia a nechcem ich zobudiť. A to trvá dva týždne, až pokiaľ sa mi nepodarí nájsť inzerát na byt v neďalekom meste a je to aj pre mňa určité prekvapenie, že sa mám zrazu zbaliť, zobrať pár vecí, rozdeliť si tie spoločné a odísť ani neviem kam, pretože všetko je v tom medziobdobí tak zvláštne, keď s ňou nie som, ale stále spíme na jednej posteli, budíme sa vedľa seba, povieme si dobré ráno a tiež si prajeme dobrú noc a spoločne večeriame a jej rodičia o ničom nevedia a myslia si, že všetko je v absolútnom poriadku a pritom v hlave už som dávno preč.
Ale jedného dňa si všetky svoje veci zoberiem a nechám jej mačku, dám si dole prsteň a čau...
Vonku je ešte veľmi zima na to, aby som bol rozhorúčený z vlastnej slobody, prvý večer si kúpim plechovkové pivo a som rád z môjho nového podnájmu a trasiem sa zababušený v bunde na balkóne, keď fajčím, jemne sneží do mesačného svetla.
Taká zima, ako je vonku, je však aj vnútri a celé tri noci mi idú radiátory naplno a tiež si každú noc nechávam zapnutú plynovú rúru, celú otvorenú a napriek tomu sa trasiem a v byte nie je ani hlúpe svetlo, proste nič.
Iba otravný susedia, čo si ma obzerajú, kto som, kam každé ráno odchádzam, keď nasadám do auta a idem do práce a tiež keď sa večer vraciam a v igelitke si nesiem jesť a viem, že mi určite tajne závidia ten veľký jednoizbák, keď oni sa musia tlačiť v garsonkách, niekde celé rodiny, neskôr mi to dajú aj vedieť, že som v tej sociálnej bytovke nevítaný a ešte k tomu tam bývam načierno a strašia ma tým, ako skončím na ulici.
Každú noc čakám, že susedka zabije svoju dcéru. Majú veľkého sivého kocúra, ktorý raz malej utiekol z rúk a práve som odchádzal a už mal otvorené dvere a on vbehol do môjho bytu a behal tam a ona vbehla za ním a chvíľu ho naháňala a potom ho zobrala späť do náručia a ospravedlnila sa mi a ja som sa len smial: „V pohodičke, nič sa nestalo,“ povedal som, zatvoril a išiel vlastnou cestou.
A okolo polnoci počujem, ako jej matka nadáva do kuriev a že ju vyhodí a tak a všetko je počuť ako keby stáli vedľa mňa, ten dom má papierové steny, to viem naisto. A toto sa neustále opakuje a je úplne jedno, či je to v noci, alebo cez deň.
Po večeroch a nedeľných poobediach vysedávam na záchode a čítam si Korienky neviditeľnosti a idem sa zblázniť z bláznivého Koleniča a v sobotu večer vyšťavený zo všetkých peňazí a úplne hotový, pijem lacné krabičkové víno a pozerám hlúpe filmy a chodím fajčiť a myslím na to, čo sa vlastne všetko deje, kto vlastne teraz som a čo bude ďalej a ani jedna cesta nie je skutočná a tak viem, že v novom byte sa dá aj zblázniť a vôbec sa nehanbím za slzy, keď tvár tlačím do vankúša.
A niektorý víkend mám nečakanú návštevu: priniesla mi v miske guláš, čo uvarila jej mama a ja ju pozvem na kávu a ideme sa prejsť a keď príde aj k tomu ako ďalej, tak ju iba vyprevadím na autobus a teraz plače ona.
Po nociach chodím ako bláznivý po rôznych zapadnutých uličkách a zapadnutých baroch a pozerám na miestnych čurákov a starých buzerantov, čo ma volajú na pivo a poldeci a aj idem a rozprávam sa, ale ako náhle začne o sexe, tak rýchlo padám domov. To vieš, ešte sa rád posadím.
Čítam knihy a učím sa hlúpu matematiku a v soboty doobeda chodím na kurzy a keď sa vrátim, tak upratujem a periem a volám rôznym kamošom, aby som aspoň niečo povedal. A neskôr chodím aj do hôr a celé dni sa túlam a moje slová za celý deň sú: „Jeden celý, ďakujem,“ a „Jedno čapované pivo,“ – vrchol mojej komunikácie.
A napokon sa to tým ľuďom podarí – vyštvať ma odtiaľ, pretože už neznesiem, keď každý deň chodí za mnou domovníčka a hovorí mi, ako sa bola informovať a upozorňuje ma, že môže kedykoľvek prísť kontrola a tak po troch mesiacoch opäť balím všetky veci a idem znova ďalej, do krásneho presvetleného bytu č.2.


napísanísané:: 21.9.2006

prečítalo:: 1086 ludí