*************

autor:: neab

rubrika:: poviedky

Stiahol som kocúra z kože. A. sa na mňa dívala s odporom opretá o veraje dverí a sledovala krv kvapkajúcu do vane. Vonkoncom som v tom nebol zručný, ale nešlo to ani tak ťažko, ako som si predstavoval. Moji starí rodičia totiž chovali králiky. Aj starí rodičia A. chovali králiky, no povedala mi, že ona sa na zdieranie z kože nikdy nemohla pozerať; bola zhnusená, ale keď som jej prikázal, aby všetko od krvi očistila, urobila to, aj keď zrejme s naväčším možným sebazaprením. A. pravdepodobne nevnímala celý tento rituál v detstve tak zaujato ako ja a očividne v ňom nenachádzala tú istú poetiku.
Zdieranie králičích tiel z kože, dokonca celý proces ich usmrtenia, od momentu, kedy si môj starý otec v zajačníku vybral vhodný objekt, mám pred očami dodnes a to, v akej forme sa mi ukazuje, podobá sa mojej prvej spomienke vôbec - celý rituál je v mojej pamätí zvláštne mystický. Vidím samého seba stáť na úzkom chodníku počas slnečného dňa a moje telo vrhá na jahodové sadenice rastúce podomnou ostrý tieň. A vidím starého otca, ako sa blíži k zajačníku, ktorý postavil vlastnými rukami (ako rád prízvukoval) v meste, aby si pripomenul -aspoň takto- sedliacky spôsob života, ktorý bol už dávno preč, aj keď čiastočne obmedzené myslenie zostávalo; jeho ruka mizne v tme jednej z klietok, kam sme sa ja a brat v strachu pred zajačím uhryznutím strachovlai siahnuť, vytiahuje za uši von trepotajúceho sa zajaca, bieleho, podobného holubici, hlavne keď sa v ruke, ktorá ho pevne zviera, rozprestrie nadomnou - králik potmavne a červenými očami sa zahľadí na moju tvár. Dnes v mojej pamäti nadobúda výraz víťazného samca a premieňa sa na Manola, v to popoludnie, ktoré sme strávili v jabloňovom sade a on mi ukázal, čo je to potešenie zo sexu a násilia. A keď zajac zmizne a na jeho mieste sa na modrej obohe objaví slnko, počujem na seba volať moju matku a jej matku. "Užaj poďsem!" kričí na mňa, ale ja nemôžem od králika odtrhnúť oči. "Oco pošliho, nechsanato nepozerá," kričí prezmenu na môjho dedka, ale ja si len založím ruky za chrbát, zvedavo vystrčím brucho a stiahnem bradu ku krku, čakajúc, čo sa bude diať, keď už králik visí dolu hlavou, pretože ruka ho drží za zadné nohy; no a keď druhá ruka pretne vzduch ako sekera, pristane na zajačom zátylku a zo zvieracích nozdier sa spustí na chodníček niekoľko kvapiek krvi, z trepotajúceho sa zajaca je už len ozdoba dedovej predpaženej ruky a zo živého ušiaka je odrazu hmota, z ktorej stará mama vyčaruje niečo, čím nasýti zástupy svojich potomkov s odhodlaním, akoby boli všetci vyliezli z jej maternice.
Keď už moje oči zhliadli králikovo nešťastie, nie je dôvod na ďalšie horekovanie žien. Matka na mňa zavolá a stará matka mi vtlačí do rúk plastovú misu, ktorá sa premení na zajačie máry. Keď sa vrátim do záhrady k zajačníku, z králika sa súka von ružový tvor, ktorý z dedkových rúk vypadne do mojej misy a ja s ružovým znovunarodeným telom víťazoslávne otvorím dvere do domu a podávam matke mŕtve zviera - symbol porazeného strachu. Som víťazom!, žiaden strach zo zajačích uhryznutí - nie viac, zajačie vnútornosti ležia ležia v umývadle a jeho koža visí na stene zajačníka, živiaca veľké tučné mäsiarky, kde vyčkáva na príchod kožkára, ktorý je ochotný za ohavnú nažltlú vec vzorovanú žilnatinou zaplatiť, spolu s kožou si berie králičiu dušu a hrôzu z obávaného tvora popásajúceho sa v temnote klietky na šťavnatých bylinách a smradľavých granuliach.
Z králikov i zajačníka zostanú nakoniec len spomienky, ale to - vracajúc sa s mincami od kožkára k dedovi- ešte netuším a keď jednu z incí prjímam späť ako odmenu za odvahu a chlanokrvnosť a nedostatok súcitu, ešte si neuvedomujem, že dostávam oveľa viac ako kus kovu smiešnej hodnoty - totiž schopnosť rozvíjať nadobudnutú zručnosť, ktorú som odpozoroval od deda.

napísanísané:: 19.9.2006

prečítalo:: 1058 ludí