k6.sk - literárny server

„Nie, nemôžem.“
„Ale nooo.... veď si daj. Je to iba tuniakova pizza. Z tej predsa nepriberieš.“
„Ja priberám aj zo vzduch, ktorého sa počas letu nadýcham. Nepokúšaj, Baltazárik a zjedz to sám. Ja som si ju neobjednal!“, odvetil zanovito anjel, sediaci na stoličke uprostred luxusnej reštaurácie a rýchlym pohybom ruky odsunul tanier s pariacou sa dobrotkou pred čerta.
‘Tak toto asi nebol práve ten najlepší nápad – pozvať ich dvoch na spoločnú večeru.’, blyslo mi mysľou, no zachraňujúc situáciu som vykúzlila na perách čarovný úsmev a zobrala si pizzu k sebe.
„Ja ju zjem. Vyzerá výborne.“, pochválila som obrovskú pizzu s tuniakom, ktorý vôbec, ale vôbec nevyzeral lákavo a načiahnúc sa za príborom som si v duchu blahorečila, že som si nedala jesť.
„Ako chutí?“, opýtal sa anjel, vyhladovane pozorujúc moje prehĺtanie.
„Celkom ujde. Nevyzerá síce lákavo, ale chutí výborne. A ty prečo vlastne držíš zasa diétu?“
„Lebo je to typický „andílek – debílek“!“, skonštatoval škodoradostne čert a zaškeril sa na mňa celým tým svojím hnilým pokazeným chrupom. „Myslí si, že je tučný a že by už nemusel vzlietnuť, keby si dal ešte nejaký kúsok dobrého, šťavnatého, krvavého a najmä voňavého jedla....“ a vymenúvavajúc všetky tie úžasne vlastnosti mäska sa pri každom jeho prívlastku oblizol až na obočí.
To už ale anjel nevydržal.
„Prestaň! Počuješ? Vôbec nedržím diétu! Ja iba postím... chápeš? Pos - tím... ak ti to slovo vôbec niečo hovorí!!!“, vyhŕkol malinký bacuľatý anjelik a vzápätí sa rozplakal. „Súcitim s ľuďmi, ktorí nemajú čo jesť. Ale tebe je to zbytočné vravieť. Ty nevieš, čo je súcit. Prepáč, Angie, ale ja odchádzam.“
„Hej, hej, hej... kam to utekáš?“, skríkla som na práve štartujúceho anjela a schytila ho za krídlo. „Počkaj. Ja som Vás predsa pozvala na večeru... spoločnú večeru. Ak nechceš pizzu, dobre, ale daj si aspoň nejaký zeleninový šalátik, alebo ovocný tanier.... To tvojmu súciteniu určite neublíži.“
Chvíľu sa na mňa ešte rozhodujúc díval, no nakoniec v ňom zvíťazil hlad.
„Tak si prosím zmrzlinový pohár s ovocím a zo šľahačkou.“, zašepkal potichúčky a sadol si na svoje miesto.
Už, už som videla, ako chce čert čosi povedať, no skôr, ako tak stihol urobiť, klepla som ho po hlave lyžicou.
„... a buď rád, že si nedostal facáka.“, zahlásila som rozhodne, kývajúc na čašníka.
Po zvyšok večera, stráveného medzi týmito dvoma bytosťami z iných svetov, som sa už potom cítila výborne.
Anjel vyrozprával niekoľko veselých príbehov o svätcoch, ktorí si robia navzájom rôzne protivenstvá len preto, ze sa v nebi nudia a čert, aby neostal nikomu nič dlžen, spustil pekelnú hymnu na celé hrdlo, kladúc dôraz na citoslovce „bu – bu - bu“ na konci každého dvojveršia pesničky.

To, že sa mi potom celú noc snívalo o krvavom tuniakovi s trojzubcom, ako naháňa lietajúceho čerta s anjelskými mašličkami v kučerách, som brala ako daň za to, že sa priatelím s dobrom i zlom.