*

autor:: skriapa

rubrika:: psycho

Jazero.
Kamene porastené machom.
Bez oblohy – nad zemou je otvorená diera do vesmíru.
Nemorálne ticho.
Zima.
A ten špecifický pocit, keď sa človek prebudí zo živého sna a prvých desať sekúnd si nemôže byť ničím istý... a potom sa sen zmení na hmlu a vrátia sa spomienky z reality... postupne... či?
Všetky?

Nepamätám si svoje meno.
Záblesk z hmly a krátka konfrontácia s realitou...

...ja nemám meno.

Stav, keď už niet otázok, odpovedí, analýz, myšlienok – len prúd dojmov voľne pretekajúcich cez membrány zmyslov... kruhy na vode.

Dojmy sa rozplývajú.

Rozplývajú sa membrány.

A to neskutočné ticho vesmíru, ktorý práve prestal mať dušu.

Alebo ju mal iba preto, že som mu ju kedysi pripísala?
...vesmír sú kulisy, ktoré majú pre každého iný význam, lebo...
každý človek pripisuje svetu svoje významy a tvorí si svoju ilúziu a svoju definíciu samého seba.
Z brehu skleného jazera to vyzerá skôr tak, že sme len viac-menej zohratou zlepeninou tela (kostým?) a nepolapiteľnej hmly určenej na tvorbu ilúzií (herec?), a potom, po všetkom, si herec vyzlieka kostým a stáva sa každodenným človekom; tak som si vyzliekla telo a z hmly sa stávam...
A kráčam z divadla kamsi domov.
Ani neviem, kto to napísal.

Trhnutie, ako keď cúva električka...
Záblesk z hmly.
...bolo to v jeho koreňoch. Tá tma aj tie jasné svetelné body, všetko to pochádzalo z hliny. Ak bol niekde hlboko v hline aj oheň, Zueris ho mal v sebe. Jeho listy matne žiarili do nepokojnej modrej noci...

Tak si ešte pamätám jedno meno.
Zmes pocitov, desivý chaos, tma, ale nie tma pokojného večera, nie tma, ako neprítomnosť svetla... tma ako samostatná hustá existencia... oheň, čo nesvieti, ale páli... dym...

Tu je čerstvý vzduch... a možno tu ani nie je vzduch... s tou dierou hore...
dýcham svoje ilúzie...

Niekde tam pod tým kameňom, tretím zľava, s tou tmavou škvrnou, tak pod ním je naničhodná istota, že ja som to chcela.

A tak si sedím na studenom kameni a už sa nemusím ničoho báť, lebo moja vlastná neprítomnosť ma nezaväzuje k ničomu... už nič nemusím.

A znova.
Nejasne, niekde v hmle...
...výkriky. beh cez les. Vyčerpanosť a smäd po neprespanej noci... príliš pomalé svaly. Strach (prečo?)... a pred neprespanou nocou smútok a horúca soľ... bolesť duše, čo vyráža dych telu... a ešte predtým rôzne druhy úsmevov, privreté oči a ľahký dotyk človeka

a vietor odvieva hmlu hore k tme. Niet ničoho.
Takže to jazero, kamene, mach. A studený vietor.

Kruhy na vode.

Na dne jazera sa odráža ľahostajne nekonečná hĺbka vesmíru.
Chvíľu si pripadám ako z inej mierky.

Na hladine pláva gombík vytrhnutý... z kontextu.
A okolo mňa besnie ticho odtrhnuté z reťaze.

Mala som ruky. Viem to, pamätám si zvyšky kôry za nechtami a škrabance.
Hrniec s jablkami plný škoricovej vône. A ešte klinčeky. Nôž a jablkové jadierka. Keramická dlažba... úlomky...

Gombík má dve dierky, cez ktoré je prevlečená tenká niť a ruší kruhy jazera.

V dráhe nite znie bezhlasný šepot: ...ale sme s tých istých atómov, čo hviezdy...
Neviem, komu to malo patriť.
Hladina sa zachvela.
Triaška.
Môj vlastný hlas: A hviezdy horia.

Bezvetrie.

Alebo...
...hustá hmla, ktorá sa na mňa lepí ako mokré oblečenie. Priestor popretínaný hustým rytmom stromov. V diaľke presvitajúce bledé svetlo.
Chodidlom sa dotýkam koreňov, cez podrážky cítim ostré kamienky, kroky sa šmýkajú na vlhkých listoch. (asi november) Nepokojný šuchot chôdze sa strašidelným spôsobom vpisuje do toku lesa.
Dlane poliate modrobielym svitom, hlina a škrabance.
Mäkká halúzka, čo mi pohladením stiahla z hlavy kapucňu.
Kvapky dažďa. Zastreté nebo.
Dotyk ľadu v chrbtici a náhle poznanie.

To nie je svetlo mesiaca.

Absolútne bezvetrie. A triaška.

Striebristá žiara listov jediného stromu. Kvety v novembri. Štyri špicaté biele lupienky a vlákna studeného svetla. V hlave úryvok vety spred niekoľkých dní: ...pri strome s hviezdami namiesto kvetov...
A ešte to meno.
...Zueris. Matné svetlo, ktoré vyrástlo z tmy, aby sa ľudia prechádzajúci lesom nepotkýnali o trčiace korene.
Lenže odkedy tu stojí, už tadiaľto nikto nechodí. Ten strom rástol viac zo samoty a smútku, ako z tmy.

Dotyk kôry na prstoch. Je takmer čierna. Jeho kmeň je rovný, konáre, zo začiatku mäkko ohnuté, sa na koncoch zalamujú v ostrých uhloch. Výkriky o bolesti, túžbe a strachu. Boľavé deti samoty.
Zem poliata slaným svetlom.

Odporná, mrazivá triaška.

Povedz mi, Zueris, kto pôjde po tejto ceste. Kto znesie pohľad na svetlo nepriehľadnejšie ako tma okolo. Na listy, čo ešte nikdy neopadli. Listy, ktoré nemajú zelenú farbu.
Bol si prvý zo šedivých stromov. Mali ste byť krásne a jasné. Pokojné.

Ale ten, kto vás sadil, nevedel, že ľudia sa viac ako tmy boja vášho smútku.

Niet jazera. Kamene.

Jazero je vo mne spolu s kruhmi a gombíkom.

Gombíkom som mala zapnutý kabát pod kapucňou.

Keď som sedela na striebristej tráve pri tej križovatke, napadali ma neužitočné myšlienky o tom, že najviac milujeme tých, kvôli ktorým sa musíme obetovať. Ten gombík som si ľavou rukou krútila, až kým sa neodtrhol.

A čakanie.
Na cestách sa dá všelikoho stretnúť, ale zásadne nie vtedy, keď to človek čaká. Takže čakanie bývalo dlhé až nekonečné.
Prichádzali až keď som sa horko-ťažko zmierila so samotou.
Ale povedzte to stromu.

Zueris, nečakaj. Neprídu.
Oheň.
Kvety v ohni.

Ruky v ohni.

...hmla...

Tak sme vrástli do jednej hliny. Zo spoločnej vody do rovnakého neba.
Možno raz vyrastiem z dreva naozaj, nie len v duši.

Na priesvitných ramenách cítim pohyb vlasov, asi sa zdvihol vánok.
Jeho kruh sa uzatvára na mojom bruchu.
Posledné spomienky prechádzajú tenkou hranicou mojej existencie.
Niet kameňov.

Nahý vesmír.

Zotrvávanie.

Chvenie.

Zaváhanie.

A...?

Ticho ako pred myšlienkou a úsmev na miznúcich perách.
Nežná ľaho- až ľahkostajnosť.
Posledný pocit.
Chlad.

A vietor ma rozfúkal po vesmíre ako hrudku popola z vonnej tyčinky.

Zueris horiaci.
Samota ciest.

napísanísané:: 13.9.2006

prečítalo:: 1606 ludí