k6.sk - literárny server

Dnes je vonku veľmi príjemne. Pofukuje vetrík, takže nie je horúco, len tak akurát teplo. Kráčam po chodníku a mám vcelku dobrú náladu. Obloha je bledomodrá a poletujú po nej žlté a oranžové iskričky. Stmieva sa. Prekvapivo rýchlo. Iskričky zvyšujú svoju rýchlosť a ja mám zrazu pocit, že som úplne sama. Obzerám sa dookola a nevidím nič, len planéty, lietajúce okolo hviezdy. Možno Slnko... Je tu bielohnedá a obrovská, aj oceľovosivá s širokým tenkým prstencom. Zvláštne. Iskry lietajú nekontrolovateľnou rýchlosťou a vytvárajú žltooranžovú sieť. Nádherný pohľad. Čosi neviditeľné priletí a vrazí do siete a naťahuje ju až kamsi do nekonečna. V diaľke to vybuchne a zanecháva po sebe čiernu dieru. Nie veľmi veľkú, z môjho pohľadu sa javí ako pingpongová loptička. Priťahuje ma k sebe a ja letím ako šípka priamo do nej. Padám na zem. Sneh?! Je leto... Nachádzam sa v striebornosivom lese. Dosť tmavom. Mám pocit, že každú chvíľu uvidím jednorožca... Prebehne okolo mňa Herklov kamoš Joalos. Taký blonďatý, určite viete, ktorý... Dvíham sa a bežím za ním. Ktvie prečo ho chcem zguľovať. Asi sa vo mne prebúdza zimná romantika. Beriem do rúk sneh a snažím sa z neho urobiť guľu. Je však príliš sypký. Cítim, ako mi sneh ochladzuje bosé nohy. Znovu padám. Myslím, že Jolaa už nedohoním. Vzdám to. Jazero má sýtu bledomodrú farbu. Skoro ako nebo. Naokolo sneh, z ktorého sem-tam vykúka tráva. Po zemi sa takmer na každom kroku váľajú prázdne fľašky od Coca Coly. Zopár ich je dokonca rozbitých. Na zasnežené skalnaté kopce svieti svieže slnko. Nie také agresívne ako to naše. V doline podomnou je obrovský štadión. Zdá sa mi, že sa tam konajú nejaké športové hry... Pozriem sa lepšie. Áno! Letné olympijské hry v zime. Zvláštna dimenzia... Atléti práve súťažia v hode cocacolovou fľaškou do diaľky. Ozýva sa výskot a buráca potlesk. Ktosi hodil rekord. Opatrne nakúkam spoza malej budovy školy do jej záhrady alebo čo to je. Sú tam prastaré stromy s tmavozelenými listami. Vstúpim dnu cez pestrofarebný plot. Ten plot sa mi inak veľmi páči. Taký klasický latkový a každá latka je inej farby. Len tie horizontálne sú všetky hnedé. Obzerám sa a zisťujem, že oproti vonkajšku je tu tma. Je to celé jeden veľký močiar. Preboha! Kam som sa to dostala?! Radšej idem odtiaľto preč... Vonku už je temná noc. Ako rýchlo človeku ubieha čas v močiari! Na kopci stojí skupinka ľudí v čiernom. Niektorí držia v rukách lebky, iní listiny. Čítajú z nich a nahlas sa smejú. Zbadajú ma. Jeden z nich na mňa čosi kričí. Nepočujem čo, tak podídem bližšie. Nadáva mi a je naozaj hnusný. Dokonca sa zohol, urobil z toho sypkého snehu guľu a hodil ju do mňa. Len ticho stojím a vôbec tomu nerozumiem. Nepriateľsky sa na mňa díva. Ani neviem, čo ma to napadlo, ale idem k nemu bližšie. Znovu do mňa hádže sneh. Už som celkom blízko. Sála z neho nepriateľstvo. Objímem ho. Objíme ma aj on, ešte tuhšie, až to bolí. Už nevyzerá nepriateľsky. Stále ma drží a dokonca ma pobozká na líce. Som šokovaná. Zo seba aj z neho. Kráčame. Drží ma okolo pása. Au! skoro mi odhryzol ucho! Pozriem sa naňho a vidím, že z druhej strany drží okolo pása ešte jedno dievča. Vyzerá celkom ako moja kamarátka. Tvári sa spokojne a usmieva sa na mňa. Usmejem sa aj ja. Je mi v tejto spoločnosti veľmi dobre. Ideme okolo močiara. Vtom si spomeniem, že kamarátka na mňa čaká v mojej dimenzii pred Tescom a určite je už nervózna. Chlapec sa na mňa natešene pozerá a mne je veľmi ľúto, že ho musím opustiť. Dievča sa však na mňa smutne pozrie, zastane a jeho zastaví tiež. Mám pocit, akoby som sa rozplývala vo vzduchu, ale v skutočnosti letím napäť do svojej dimenzie. Stojím na chodníku a pozerám sa na hviezdy.