k6.sk - literárny server

Raz, keď som už iste spal,
takýto príbeh sa mi stal:
Vidím dievča, čo plakalo.
Pýtam sa: „Čo sa ti stalo?“

Odpovedá: „Nič - prosím, odíď už!
Nechal ma ...,“ krásna ako slnka lúč.
Vravím: „Je mi to ľúto.“ Ona dodáva:
„To vlastne ja, ja som ho nechala...“

„A prečo teda plačeš, kráľovná?“
„To neviem...“ Bola nádherná.
„Mám ho rada. Asi ho milujem.“
„Hmmm. Dosť veľký problém.

A chceš si ho získať späť?“
„Chcem. A asi to spravím hneď!“
Usmiala sa a pobozkala ma na čelo.
Poďakovala, odísť sa jej nechcelo.

Na rozlúčku mi dala bielu ľaliu.
... Pozerám do diaľky a vidím - objal ju!

Ďalší deň, keď som ráno vstal:
„Kde sa tu ten kvietok vzal?“
Zrazu mi niekto klope na dvere.
Kričím: „Ďalej! Je otvorené.“

Bolo to moje dievča vraviace: „Koniec!“
Ja som na ňu pozrel. „Čo? No to nie!“
Na rozlúčku som jej dal bielu ľaliu.
Neplakal som. Naposledy nepobozkal ju.

Neskôr ma stretla. „Rozchod bol omyl!“
Objal som ju a vo víre lásky ovil.
Všetko to bolo ako v mojom sne -
- rozplače sa, a niekto ju uteší.

Jasné, že nakoniec zistí, čo chce,
a z jej očí dážď už neprší...
Na rozlúčku mu dá bielu ľaliu.
...Pozerá do diaľky a vidí - objal som ju!

Tak takto začal náš vzťah
ako kolísanie dvoch váh.