k6.sk - literárny server

Stalo sa to asi pred šestnástimi rokmi, keď sa Lilly vracala domov z jedného koncertu. Bolo už neskoro po polnoci a od domu kde bývala, ju delilo len pár metrov. Nikdy nebola bojazlivá a tak Lilly ani len nenapadlo že by sa mohlo niečo stať. Zrazu sa len niekto vyrútil spoza rohu, vykríkol: „Pozor!“ a rýchlo bežal preč. Lilly sprvu nechápala, čo mohlo dotyčného tak prestrašiť, ale keď sa pred ňou objavil obrovský chlap so zbraňou v jednej a fľašou čohosi v druhej ruke, nebolo jej všetko jedno. Muž si očividne neuvedomoval, že oproti nemu nestojí jeho pôvodná obeť, lebo povedal: „Tak, teraz mi už neujdeš...“ Vystrekol Lilly rovno do tváre zapáchajúcu a veľmi dráždiacu tekutinu a postrelil ju. Nečakal, čo sa bude diať ďalej, ale zvrtol sa a odkráčal do tmy. Lilly bola bezmocná a nedokázala ani kričať, i keď je to nesmierne bolelo. Jediné čoho bola schopná bolo zamdlenie...
Prebrala sa až v nemocnici. Nevedela či je deň a či noc. A len veľmi matne si spomínala na udalosti toho večera. Nevedela sa pohnúť a len pomyslenie na to, že by mala čo i len otvoriť ústa, ju vyčerpávalo. Chcela plakať, aby aspoň tak vyjadrila svoje pocity. Ale slzy sa odmietali predrať na povrch a odvtedy ňou prúdili len nevyčerpateľné, akoby podzemne pramene naplnené trpkosťou a zlobou na jej nespravodlivý údel.
Niekto ju pohladil po ruke a niečo nezrozumiteľné povedal. Ten hlas dobre poznala. Bola to jej drahá mamička! Ako by len rada videla jej krásnu tvár! Ako rada by videla čokoľvek okrem tmy! Začala vzlykať a celá sa triasť. Mama Lilly láskavo upokojovala a tíšila. Zastretým hlasom vysvetlila svojej jedinej dcérke to, čo by nechcela povedať žiadna matka svojmu dieťaťu. Lilly výstrel priviedol doživotne na vozíček a kyselina ju čiastočne pripravila o zrak a o jemnú pokožku na časti tvári. Lilly ešte vždy neschopná slova, len nemo počúvala rozsudok, ktorý nad ňou vyslovil sám život. Prečo radšej nezomrela? Prečo?!
Preležala v nemocnici asi tak tri mesiace a za ten čas podstúpila mnoho operácii tvare a rehabilitácii na posilnenie svalstva bezvládnych nôh. Pravidelne chodila i na sedenia u psychológa, ktorý jej mal pomôcť zaradiť sa opäť do bežného života.
Rozprávala sa aj s políciou ale Lilly vedela, že je to len rutina a ďalší zápis, ktorý pribudne k množstvu iných odložených a podľa vyšetrovateľa nevyriešitelných prípadov.
Nemala veľa návštev. Takzvaný priatelia na ňu zabudli a tak Lillinu spoločnosť okrem tímu lekárov, terapeutov a množstva ďalšieho personálu, tvorili len rodičia. Súrodencov nemala a ostatný príbuzný asi nepovažovali za povinnosť prísť Lilly pozrieť. Však kto by sa aj chcel pozerať na kaliku ako som ja? Často sa sama seba pýtala a jasne dávala najavo, že medzi ľudí už nikdy nepôjde.
Tak ako bola predtým sebavedomá a verila si, tak teraz bola ľudská troska so sebavedomím, ktoré keby sa dalo zmerať, má hlboko pod nulou. Napredovala pomaly a odmietala spolupracovať. Teda len dovtedy, kým nenastúpil nový mladý doktor... Hneď si ju vzal pod svoje ochranné krídla a robil čo mohol, len aby Lilly vrátil stratenú chuť žiť a bojovať. Stal sa jej ošetrovateľom, psychológom, terapeutom a najlepším priateľom. V Evanovej prítomnosti bola šťastná, robila značné pokroky a dokonca sa dala nahovoriť na učenie Breilovho písma, o ktorom dovtedy nechcela ani počuť. Ak bolo vonku pekne, dovolila mu, aby ju brávala do nemocničného parku. V zrkadle len veľmi matne videla, ako veľmi je zohavená jej kedysi krásna tvár, ale aj napriek tomu prijala ponuku špecialistov, ktorý Lilly vyhotovili masku na zakrytie aspoň časti tváre. Jedine pred Evanom sa neostýchala a tak ju nenosila.
Vzťah medzi doktorom a pacientom je zakázaný a tak sa obaja snažili tajiť svoje čoraz vrúcnejšie city. Evan prebral na vlastnú zodpovednosť pátranie po chlapovi, ktorý jeho milovanej ublížil a bol odhodlaný zabiť ho!
Čoskoro Lilly opustila nemocničnú izbu a odišla domov, bez Evana. Evan vedel ako na ňom lipne, ale nemohol spraviť nič. Prácu potreboval a tak nemohol odísť, aby sa venoval len svojej láske. Lúčenie ich bolelo a Lillino vnútro opäť zaplavili podzemné pramene. Bez neho sa cítila taká malá a bezvýznamná! Evan si snažil vybaviť povolenie na kratšiu pracovnú dobu, ale namiesto toho, aby mu vyšli v ústrety, mu dali ešte viac práce. Nikto nechcel pomôcť. Neboli predsa slepí a videli čo sa deje. Chceli zničiť cit, ktorý bol taký silný a cenný. Bolo to nemožné! Pretože skutočná láska nepozná hranice a žiadna prekážka nie je dosť veľká na to, aby zabránila rozkvetu najkrajšieho kvetu na svete... Dokonca to zašlo tak ďaleko, že mu zamietli výpoveď. A to preto, že táto nemocnica fungovala len vďaka pravidelným príspevkom Evanovho otca a za to žiadal len to, že u nich bude pracovať jeho syn. Chcel mať z Evana celosvetovo uznávaného doktora a šiel by preto obrazne povedané i cez mŕtvoly. A keď sa dozvedel, že nejaké dievča, dokonca pacientka, stojí v ceste za Evanovou sľubnou kariérou, bol hrozne nahnevaný. Počkal kým Lilly prepustia a na rehabilitácie, na ktoré mala chodiť ju poslal do inej nemocnice, mimo dosahu Evana. Po práci Evanovi zakázal chodiť z domu a robil všetko pre to, aby mal čo najmenej voľného času. Evanovi teda zostalo len telefonovanie, ktoré ale nemohlo byť príliš časté, aby nevzbudil podozrenie. Nanešťastie musel pozastaviť aj svoje pátranie, čo ho mrzelo a plamienok pomsty čakal len na to, kedy sa premení na zničujúci plameň.
Zostalo mu iba snívanie o dni, keď znovu uvidí svoju kedysi krehkú kvetinku, ktorú sa mu podarilo vypestovať na prekrásnu ľaliu, kvitnúcu len pre neho... Ich láska bola doposiaľ čistá a bez poškvrny. Telesný prejav lásky si chceli uchovať na rovnako výnimočnú chvíľu, ako je výnimočné to, čo sa odohráva medzi nimi.
Lilliny rodičia rozumeli že čím dlhšie bude ich dcérka bez svojho anjela, tým menej života v nej ostane. Ale čo zmôžu? Očividne chradla, lebo jej chýbali nežné dotyky, ktoré boli ako balzam pre Lillinu ranenú dušičku.
Evan už nemohol dlhšie znášať tú mučivú bolesť, pociťujúcu keď počul Lillyn hlas plný utrpenia. Rozhodol sa konať. Cez jednu obednú prestávku nepozorovane ušiel z práce a ponáhľal sa za ňou.
Otvorila dvere, zbadala Evana zo žiarivým úsmevom na perách a zvýskla od prekvapenia. Vzal si ju do náruče a pevne privinul. Po vášnivom bozku, ktorý nemal konca, Lilly zaniesol do izby a uložil na posteľ. Ľahol si tesne k nej a skúmavým pohľadom si Lilly prezeral. V ich očiach sa odzrkadľovala všetka láska. Snažili sa rozprávať, ale slová sa cez pery nie a nie dostať. V tej chvíli boli zbytočné. Prestali sa ovládať a dotyky a bozky začali hovoriť to, čo sa im nepodarilo vysloviť. Túžili po sebe, o tom nebolo pochýb. Konečne sa im obom naplnili sny. Ich telá boli ako magnety, stvorené len jeden pre druhého. Je ťažké nájsť niečo, čo by vyjadrilo tú scénku. Režisér by povedal: „Herci boli vynikajúci!“ Ja hovorím: „Láska si vždy vydoby čo chce...“
Čas je neúprosný a Evan musel zanedlho opustiť hniezdočko lásky, v ktorom ešte stále poletovali iskierky vášne. Stihli si však sľúbiť, že raz spolu utečú niekam ďaleko a navždy sa budú ľúbiť. Vtedy netušiac, ako sa s nimi osud nepekné zahrá. Evan natoľko rozrušený tým dobrodružstvo, sa v práci ledva sústredil a bol roztržitý.
Lilly bola šťastná že po takom dlhom čase znovu uvidela svojho záchrancu a ochrancu a hneď sa jej bojovalo s nástrahami ľahšie. Sny ešte väčšmi vypĺňali jej prázdnotu a nemohla sa dočkať ďalšieho stretnutia.
Život plynul rýchlo a od vzplanutia ich túžob ubehol asi mesiac. Evan sa znovu vrátil k pátraniu a dokonca sa dostal tak ďaleko, že vedel i jeho meno a zostávalo len nájsť miesto, kde sa nachádza a vystriehnuť správnu príležitosť dokončiť čo začal.
Lilly znervóznela, pretože mu potrebovala oznámiť niečo dôležite a on sa neozýval... S rodičmi už netrávila toľko času, lebo sa opäť vrátili do práce a tak zostávala celé dne sama doma len so svojím trápením.
Evan už bol nepatrný kúsok od odhalenia. Od známeho si zaobstaral zbraň a bol pripravený použiť ju ako posla smrti. Vedel že Lilly čaká kedy sa ozve, ale bál sa, aby niečím neprezradil svoje plány a nemohol si dovoliť cúvnuť tak blízko pred cieľom.
Vytúžený Evanov deň nastal. S potrebnými informáciami a zbraňou za opaskom sa pobral splniť poslanie. Ale my sme len nastrčené figúrky, za ktorých nitky poťahuje sám osud a tak si presne vtedy vyšla na prechádzku i Lilly, netušiac že smeruje ku križovatke života a smrti. Nedbala na pohľady okoloidúcich, ktorý si s údivom prezerali invalidku s maskou na tvári. Nevedomky šla naproti svojej láske. Srdce ju zaviedlo do štvrte, ktorá by sa dala označiť prinajmenšom za pochybnú. Lilly vystrašil výstrel vychádzajúci z jednej uličky a tak sa ponáhľala tam, kde, ako cítila, ju čaká veľké nešťastie.
Scéna, ktoré sa Lilly zjavila, jej pripadala ako z filmu, veľmi nevydareného filmu. Pred ňou stál Evan a mieril pištoľou na nejakého chlapa, ktorý sa jej zdal povedomý, ale nevedela tú tvár nikam zaradiť. Ibaže aj on bol ozbrojený a bol obklopený dosť statne vyzerajúcimi mužmi. Evan, jej milovaný Evan! Čo to len robí? Zhrozene vykríkla, čím upútala nielen Evanovu, ale všetkých pozornosť. Evan len prekvapene hľadel na Lilly , čo využil ten chlap a strelil ho do hrude. Od bolesti sa mu skrivila tvár, ale predtým než spadol, vystrelil a trafil svoj cieľ, očividne smrteľne, lebo sa mlčky zošuchol do prachu.
Lilly bola okamžite pri svojom miláčikovi, zliezla z vozíčku a nežne ho objala. Medzi tým sa tam začali zbiehať ľudia, ktorý vyľakali kumpánov toho mŕtveho a ušli. Evan krvácal, ale ani to mu nebránilo šepkať Lilly slová lásky a prosiť o dopustenie.
„Lilly...láska moja...milujem ťa a vždy aj budem...aj keď nás budú deliť nebeské brány...aj tak budem stále s tebou a ty so mnou...navždy...prepáč že si musela vidieť môj koniec, ale robil som to pre teba.....zabil som toho sviniara, čo ti tak ublížil....ach ako ťa len ľúbim....ty moja ľalia....moja....“
„Láska, mlč! Nezomrieš! Ty nie! Teraz keď....keď....Evan som tehotná! Čakám naše dieťatko, tvoje dieťatko! Evan, prosím bojuj! Čo by som bez teba robila? Láska, Anjelik.... prosím! Ľúbim ťa. Ty si môj život, moje všetko....Evan...prosím!“ Bola v koncoch. Po lícach jej stekali slzy a máčali aj Evanové. Obaja plakali, vzlykali a využívali posledné spoločné chvíle.
„Zomriem s tebou, láska! Kde máš tu zbraň? Kde? Evan, počuješ ma? Daj mi ju! Evan!“ Zúfalo volala a čerpala s posledného.
„Nie, moja! Lilly...ty budeš žiť....vy budete žiť....ja vás budem zhora strážiť a ľúbiť vás tak ako nikto iný! Lilly moja.... vezmeš si ma? Tu a teraz? Prosím.... nech sme ozajstná rodinka...“
„Evan, áno...ach, samozrejme že áno...beriem si ťa za muža....Áno, áno, áno! Ľúbim ťa!“
„Odteraz si mojou ženou....naveky....nezabudni že budem stále s tebou a naším synom....cítim že to bude syn...Ľúbim ťa! Naveky spolu, Lilly....nezabudni kvetinka moja, naveky....“
„Naveky láska moja....Evan.....naveky spolu!“ takmer nečujne odvetila.
Lilly ich slová spečatila bozkom a Evan posledný krát vydýchol s úsmevom na perách. Lilly by odprisahala, že videla ako k nebu vzlietol jeho duch. Evan je teraz už ako skutočný Anjel, jej Anjel! Držala jeho telo ešte dlho potom a plakala.... Jej milovaný a milujúci manžel!
Svoj sľub dodržal. Stále bol pri nej, pri každom Lillynom kroku. Bol aj pri pôrode ich syna. Áno, mal pravdu, narodil sa im syn! Evanova láska sa preniesla aj na malého Evana, ktorý mu láska vrúcne opätoval, aj keď ho osobne nepoznal. A tak ako strážil svoju milovanú manželku, strážil aj svojho milovaného syna a bol pri nich v dobrom aj zlom, navždy... Naozaj, láska nepozná hranice!