k6.sk - literárny server

Emma mala iba pätnásť rokov keď dospela do štádia, v ktorom sa jej smrť zdala tým najjednoduchším riešením. Nikdy nemala rada konflikty a už len pri náznaku i najmenšieho problému sa stiahla do svojej ulity, medzi sny. Vytvárali okolo nej ochranný múr, akúsi bublinu, kam nesmel nik.
Lenže život nemožno ignorovať. Ak vy utekáte pred ním, príde on k vám. Nahlodával jej úkryt ako nejaký zlý démon plaziaci sa za svojou korisťou. Onedlho rozbil i tie jej ružové okuliare a obkľúčila ju tma. Presnejšie povedané, čierna hmota preplnená časticami strachu, bolesti a tvrdej pravdy. Bolo to pre ňu ťažšie než čokoľvek iné, čo mohol diabol, alebo nech už predstavuje zlo ktokoľvek iný, vymyslieť. Pretože celý jej život bol fikcia a jeden obrovský omyl, realita bolela viac ako tvrdý kopanec do brucha.
Emma sa podobala na novodobú Šípkovú Ruženku. Jediný rozdiel bol v tom, že po prebudení ju nečakal princ ale sám život, ktorý predstavoval zrodenie a záhubu súčasne.
No kým sa tak stalo, vytrpela si toho nesmierne veľa. Jej oči boli ako nevyčerpateľné studnice, ktoré noc čo noc chŕlili vodopády priezračných sĺz. Každá slza prehlbovala nepatrné jarčeky na jej lícach a odplavovala kúsok z jej utrpenia. Každá vlna otrasu ktorá jej prešla telom, bola ako nemý výkrik a pomoc. Nik ju nechápal. Či už preto že nemohol, alebo nechcel.
V najťažších chvíľach sa zhovárala s Anjelom. S jej nebeským strážcom. Šepkala svoje otázky a spovede do ticha, smerom k oblohe. Nedostávala priame odpovede a ani slová ľútosti, ale cítila sa šťastnejšie a kľudnejšia keď vedela, že tam hore na ňu niekto čaká. Pre niekoho je anjel len výmysel, pre Emmu však predstavoval nádej a v posledných chvíľach jej života i útechu, že nikdy neostane sama.
Osud k nej nebol žičlivý no podaroval jej bohatú fantáziu a možnosť preniesť sa za hranice svojich možností aspoň prostredníctvom snov, ktoré tak ako jej niekedy spôsobovali radosť, jej neskôr spôsobovali bolesť a boli príčinou konca toho, čo ani poriadne nezačalo.
Mala tak silnú vieru vo svojho Anjela, že posledné slová, prechádzajúce jej krvácajúcimi perami, sprevádzané triaškami, posledným vydýchnutím a úderom srdca patrili jemu:“ Už viac nemusíš čakať...viac nie...Anjelik.“
Ako málo treba človeku ku šťastiu a ešte menej k nešťastiu. Bola tak bezmocná a slabá, až ju túžba po ochrane zaviedla do neba. No i schody, ktorými tam vyšla boli zničené a plné nebezpečných nástrah, ako celý jej pozemský život.
Je smutné, že rodina a ani priatelia neboli nikdy Emminou oporou. Vnímali iba jej fyzické potreby a mala všetko čo chcela, no len čo sa týkalo majetnej stránky. Citový život toho úbohého stvorenia bol bezodná priepasť, ktorá čakala len na to, kedy sa do nej vleje láska. Nedávala najavo svoju citlivosť a väčšinou chodila s kamennou maskou, akoby sa bála, že sa jej vysmejú za pocity a myšlienky, ktoré v nej žili ako duchovia, navždy uväznený v spustnutom dome.
Telo poskytujúce schránku duši, bolo sťa nedotknutý chrám z čistého mramoru. Nikdy nebolo poškvrnené a zhanobené čo i len pohľadom, nie to ešte dotykom takzvaného silnejšieho pohlavia, muža. Aj napriek tomu, že medzi jej sny vždy patril aj dokonalý partner. Vlastne, možno práve preto, že hľadala toho „pána dokonalého“, nedala šancu obyčajným smrteľníkom, ako s obľubou nazývala všetkých navôkol. Ani jediný krát ňou neprebehla vlna slasti a svoj prvý bozk dostala až od Smrti.
Jej nebeský priateľ bol neprekonateľný a preto každý pokus nejakého chlapca o zblíženie razantne zamietla. Hnusilo sa jej pomyslenie na to, že by sa jej mal dotknúť niekto tak hriešny a pozemský. Niekto, kto nie je anjel.
A fakt, že ona sama je smrteľník si vysvetľovala tým, že osud niekomu postaví do cesty viac prekážok. Čím viac prekážok, tým mal človek väčší význam. Nie, nebola namyslená, keď verila v niečo také. Len si to logicky vyvodila zo skutočnosti, že je iná a dokonca až tak veľmi, že sa nepovažovala za človeka. Často môžeme počuť vetu:“ Prach si, a na prach sa obrátiš.“ Pre Emmu však platilo:“ Z neba som, a do neba sa vrátim.“
Vytvárala si vlastné pravidlá a jej myslenie bolo na veľmi na vysokej úrovni z toho dôvodu, že vo voľných chvíľach študovala filozofiu a umenie. Hľadala odpovede týkajúce sa života nie len za seba, ale za celé ľudstvo. Je len škoda, že si svoje poznatky odniesla zo sebou.
Ktovie na čo môže prísť dievča na hranici života a smrti, medzi nebom a zemou? Ak by sa s ňou niekto pokúsil pozhovárať a podať jej pomocnú ruku, možno by nebola tak kde je a nehľadela zhora chránená hrejivým náručím svojho Anjela na tento pozemský chaos. Aspoň teraz je šťastná.
Možno už vtedy Emmini blízky tušili, že ak by niečo podnikli, zabránili by tým jej šťastiu. I keď to znamenalo nechať ju odísť na druhú stranu rieky menom Život.
Koľko síl to muselo stáť ich a koľko Emmu, aby sa na niečo na také odhodlali? Akú len musí mať človek vieru, keď jediný komu hovorí vrúcne vyznania lásky, najkrajšie slová na svete - ľúbim ťa, je anjel?