k6.sk - literárny server

Amy - dievča na pokraji spoločnosti. Nepatrných šestnásť rokov v krutosti a nespravodlivosti sveta ju doviedlo tam, kde nechce byť nik. Rodina a takzvaní priatelia ju poslali na samé dno. Držali Amy hlavu pod vodou tak pevne a rozhodne, že cesty späť nebolo. Slobodné dýchanie nahradila drogami, pocity šialenstvom, srdce kameňom...

Troska by bolo slabé pomenovanie jej stavu. Zúrivosť a zúfalstvo naplnili to, čo ostalo z Amynho života.

Pohľad prázdny. Duša prehnitá. Myseľ aj telo choré.

Strach z budúcna obrovský. Spomienky na minulosť bolestné. Prítomnosť naložená v alkohole. Zmysel života žiaden... Vlastne, niečo by sa aj našlo - túžba zabudnúť. To ju hnalo vpred. Rovno do záhuby.

Všetko bolo bezvýznamné a nepatrné proti Amynim problémom. Nik ju nechápal, nemal rád. Nik sa o to ani nesnažil. Každý a všetko bolo proti nej. Tak to cítila Amy. A tu ju ničilo väčšmi než to svinstvo čo brala.

Ten kúsok zdravého rozumu čo sa kdesi skryl a zachoval si svoju schopnosť triezvo uvažovať, Amy vravel aby sa schopila a vzbúrila proti osudu, ktorý si zvolila, alebo skôr, ktorý si zvolil ju. Ale tá prevažnejšia časť - pod vlivom omamných látok - Amy nútila pokračovať a doviesť to až do konca ... do hrobu.

Nebolo podstatné ako, ale kedy - čím skôr. V ten deň sa skoro predávkovala, no ešte sa zvládla dostať k mostu, dostatočne sa nakloniť cez zábradlie a zrútiť sa doslova na dno.

Prekvapenie nastalo vo chvíli, keď sa zobudila. Prúd rieky ju vyhodil na plytčinu a odtiaľ ju niekto preniesol do nemocnice.

Pach dezinfekcie Amy iritoval a dráždil jej zmysly. Bolelo ju všetko. Okrem nôh. Kde je problém? Spýtala sa sama seba...

Zbadala hodinky. 02:33. Takže noc - to si ešte aj v takom stave uvedomila, ale to, ktorý je deň už nevedela. Bola zvedavá, koľko tu už leží. Čas bol pre ňu až do tej chvíle nepodstatný. Kým žila ako alkoholička a narkomanka ... až teraz si spomenula prečo je vlastne tam - chcela sa zabiť ! .... nevnímala nič - ráno, na obed, večer ba aj v noci ničila svoj organizmus a myslela že aj minulosť, Ale mýlila - pamätala si facky, ktoré jej uštedrili rodičia, hádky pre maličkosti, kričiacu matku keď sa dostala do väzenia za krádež ( neprávom! ), obťažovanie sexu chtivými spolužiakmi, šikanovanie dievčatami z vyšších ročníkov, vydieranie profesorom z angličtiny - buď spraví to, o čo Amy žiada ( nič protizákonne podľa neho), alebo ju nechá prepadnúť, ale Amy si vybrala tú druhú možnosť a to boli len ďalšie ťažkosti... - premietala si to v mysli ako film. Jeden zážitok za druhým - jeden úder a za tým ďalší a tak to šlo dokola, celý Amynim doterajší život. Radosť a smiech v spomienkach nenašla....

Slzy zaliali jej oči a kľukatými cestičkami stekali až na vankúš. Vyčerpaná a znechutená sama sebou zaspala.

Slnko ju príjemne pohladilo po tvári. Prebudila sa. Na vedľajšom lôžku sedelo ešte rozospaté dievča asi v Amynom veku.

"Dobré ránko spiaca princezná" veselo zaštebotala. "Prespala si štyri dni! Už som myslela že si v kóme alebo čo... Inak, ja som Laura. A ty?"

"Hm... Amy" odvetila podráždene.

"Čo ten ton? Sme spolubývajúce tak by sme sa mali znášať, no nie? Povedz mi niečo o sebe. Prečo si tu?"

"A ty?" odvetila Amy proti otázkou.

"Skoro ma zabil vlastný otec... Som tu už dokopy asi dva mesiace. Za týždeň ma majú prepustiť."

"Hm"

"Ty nie si zvedavá prečo?"

"Nie!" odbila ju drzo Amy a jediné, čo teraz chcela, bolo vypiť si...

"Ok. Ale ja ti to aj tak poviem. Si myslíš, že budem mlčať keď sa mám konečne po dlhom čase komu vyrozprávať? Tak to teda nie!"

"Daj mi pokoj!!! Alebo alkohol!" Amy sa stávala čoraz agresívnejšou a zúrivejšou.

"Aha, takže slečna alkoholička ma abstinenčné príznaky.... A čo by si rada dala? Len si povedz, však toto je tu ako bar - majú čo len chceš." Posmievala sa jej Laura.

Amy zhodila šálku s čajom na zem a chystala sa pokračovať, ale vtedy vošiel do izby doktor v pätách so zdravotnou sestrou.

"Ejha.... niekto sa nám tu snaží rozbiť náš majetok....." povedal doktor a dal sa do upratovania.

"Chcem piť." Vyhlásila rozhodne Amy.

"Pani Inovizová, doneste tu slečne pohár vody"

"Nie vodu, alkohol!!! Chcem alkohol! Je to tak ťažké pochopiť?"

"Ale no tak Amy. Naozaj to chceš? Zosunúť sa na vlastné dno? Teraz už stačí len malo a buď sa vrátiš späť do pekla, alebo sa trošku pousiluješ a dostaneme ťa do raja - samozrejme obrazne povedané. Môžeme vyriešiť tvoje problémy. Dá sa to. Zaistíme ti aspoň obstojnú, ak nie aj peknú budúcnosť. Len si povedz - dostaneš po čom tvoje srdce túži, ale toto rozhodnutie už musí byť konečné. Tak ako?"

Ticho. Žiadna odpoveď. Bolo to ťažké. Závislosť bola natoľko silná, že prestať sa Amy zdalo nemožné ale vyhliadka na iný, lepší život ju lákala.

"Ale existuje aj kompromis - kým prejdeš detoxikáciou, budem za teba rozhodovať ja - na nejakú dobu ti vezmem práva, ale iba pre tvoje dobre Amy. A potom si spolu sadneme a pozhovárame sa o tebe, o tom čo si prežila a prediskutuje kroky, ohľadom toho, čo ťa čaká. Súhlasíš? Od okamihu ako povieš - áno - začneme a ty nebudeš môcť zasahovať. Prosby, plač a ani krik ti nepomôžu."

"A...áno" Amin skľúčený pohľad nasvedčoval tomu, že nič ju ešte nestálo toľko sebazaprenia a odvahy ako vysloviť to jednoduché slovko...

Doktor Amy obdaril povzbudzujúcim úsmevom a začal jej vysvetľovať, čo vlastne utrpela pri samovražednom pokuse - nohy jej ochrnuli v dôsledku poškodenia chrbtice, možno je to trvalé, možno nie - zatiaľ sa nevie. Sestra Inovizová prisunula vozík k Aminej posteli a panika v jej prepadnutých očiach jasne nasvedčovala, že toto nečakala...

Posadili ju do toho monštra - ako si vozík Amy pomenovala - a viezli ju nevedno kam. Bezmocnosť jej nebola neznáma, ale takto biedne sa snáď necítila za celý svoj život. Nevydarená samovražda.... ochrnutie..... detoxikácia...... Znelo to pre Amy tak cudzo a predsa sa to týkalo jej. Kam sa to dostala? Čo s ňou bude?

Na prvú otázku dostala odpoveď veľmi rýchlo - na samotku...

Ak jej doterajší život bol mizerný, tam nastalo peklo. Drogy ju za cely život ťahali ku dnu a pri pokuse zbaviť sa závislosti ju tam nakoniec zatlačili. Stavy bezmocnosti, úplného zúfalstva a depresii sa striedali s chvíľkami uvedomenia si skutočnosti a potreby tohto, pre narkomana, tak bolestivého liečenia.

Ako prívalové vlny ju zalievali spomienky, ktoré ju nútili nevzdať sa a znovu uzrieť svetlo sveta.

Boj sa predlžoval zo dňa na deň, z hodiny na hodinu, z minúty ma minútu. Tikot sekundovej ručičky na veľkých nástenných hodinách sa Amy vrýval hlboko pod kožu.

Tik - tak. Život - smrť. Dve odvrátené strany. Rub - líc. Medzi tým len jednosmerný most smerom k ničomu. K prázdnote a tme. Kto vie čo ho tam čaká? Čo keď je to ešte horšie ako všetko utrpenie, ktoré len môže človek prežiť? Prečo si samovrahovia myslia že TAM to bude lepšie? Nech to "tam" znamená čokoľvek, raz sa zídeme všetci v obrovskom neznáme, keď zhasnú plamienky našich sviečok.

Horké slzy jej stekali po lícach, po krku, prešli jej po nahej hrudi... Ruky Amy bezvládne ležali pri tele... Oči naplnil neprítomný pohľad.... Pery zas ovládol zvláštny úškrn....

Srdce pomaly dohrávalo svoju pieseň. Myšlienky sa zvírili a naberali na morbídnosti. Nečakane všetko utíchlo. Dokonca aj tým hodinám došla batéria a prerušil sa tým jediný zdroj zvuku.

Čas sa zastavil. V tej izbe len na teraz. Pre Amy naveky... Sny, Amyne i sny jej lekára, uviazli kdesi mimo reality. Domček z karát za zrútil za pár sekúnd. Po drine a námahe s akou bol vystavaný, zostalo len ako dôkaz Amyno telo. Duša rozprestrela krídla a vlietla vysoko nad tú izbu, naplnenú tragédiou a iróniou osudu.

Pár krokov Amy delilo od cieľa. No cieľovú rovinku zastrel tieň smrti a tak sa skončil boj dievčaťa, ktoré si uvedomilo že chce žiť, až keď umieralo....