k6.sk - literárny server

Áno, zabil som ťa. Vzal som život tebe, žene, ktorú som tak veľmi miloval. Aj ty si ma ľúbila, bol som celý tvoj svet a ty si bola ten môj, bola si moje všetko. Napriek tomu tu teraz stojím nad tvojím krvavým telom, s mečom v ruke. Tou zbraňou som ťa pripravil o možnosť pozorovania dnešného západu Slnka. Pred týždňom sme ho sledovali spolu, vedel som, že sa ti to bude páčiť, vždy si bola tak romantická. A vždy, keď si sa pousmiala, nemohol som smútiť.
Snažím sa, musím sa zmieriť s tým, že moje oči nezazrú viac krásu tých tvojich, neusmejú sa na mňa. Keď z nich vyjde slza, už nebudem smútiť, nie je to možné a nikdy nebude. Síce si blízko, si taká vzdialená. Hladím ti vlasy, no uvedomujem si, že to nie je ako predtým. Kochám sa tvojou krásou a stále sa neviem vyrovnať s tým, čo som urobil.
Nedokážem cítiť žiaľ, pretože pre mňa si neumrela. Žiješ ďalej. Si tu so mnou, veď ťa vidím, ako ležíš na dlážke. Možno ti prišlo nevoľno, azda si len odpadla a za chvíľu vstaneš. Čakám... Čakám... Čakám...
Prečo nevstávaš? Robíš si zo mňa srandu, chceš ma iba naľakať, tváriš sa, že nedýchaš? Tvoj hrudník sa nehýbe... Nie, vyzerá to tak, ale ty musíš byť nažive, musíš! Zošaliem z toho, konečne vstaň a objím ma! Nebudem ti zazlievať, že si ma naťahovala, predsa ťa zbožňujem. Ako dlho tu stojím? Ako dlho čakám? Na tom nezáleží, pretože som s tebou.
Niečo steká po mojej tvári, plačem. Prečo plačem? Nemám na to dôvod. Ty žiješ! Nie je iná možnosť. Sníva sa mi to všetko? Je to nočná mora? Potom sa chcem zobudiť, prebrať sa v tvojom náručí a uistiť sa, že si moja. Počujem cudzie hlasy. Vravia, že si mŕtva, že som ťa zabil. „Niééééééééé!“ Tak to nie je. Odsudzujú ma a pritom nič nevedia. Vidia len muža - vraha, o ktorom si myslia, že sa zbláznil. Nepopieram, asi sa nemýlia.
Zaplavila ma zmes rôznych pocitov. Teším sa, a som nešťastný. Mám strach, zároveň si uvedomujem, že nemám mať z čoho. Nemám viac o čo prísť. Stratil som to najcennejšie na svete, čo som mal, v podstate nemal... Je to príliš komplikované. Stratil som teba.
Úspech, šťastie, bohatstvo, aj láska sú relatívne pojmy. Kedysi som si myslel, že sú úzko späté. Ako som sa mýlil! Stačilo mi málo a mal som pocit, že mám všetko. Netúžil som mať viac, len som si ťa chcel udržať, zostať s tebou. Prečo to nezostalo také, ako keď som si ťa získal? Prečo sa to muselo pokaziť? Ty mi už neodpovieš, ale ja poznám príčinu nášho konca. Som ňou ja, moja schopnosť mýliť sa. Všetko je založené na nedorozumení. Netvrdím, že na tom má zásluhy niekto iný...
Bolo nám spolu tak dobre. Stále plačem, pretože viem, že tie časy sa nevrátia. Odpustíš mi? Dokážeš to? Keby si tu bola, povedala by si „áno“ a ja by som sa potešil myšlienkou, že som u teba neklesol úplne na dno. Ale ty si mŕtva. Je tu len tvoja schránka. Prázdna.
Hovorí sa, že nič netrvá navždy. Keby som nebol taký hlúpy, náš vzťah by mohol byť nekonečný. Som si istý, že my by sme to dokázali. Keby som nerozbil naše puto... Prepáč mi.
Je tu toľko ľudí, no zdá sa mi, že som sám, keď tu ty nie si. Chýbaš mi. Ani si nevieš predstaviť, ako sa mi cnie po tvojich slovách, tvojich dotykoch, po tebe celej. Vedela si čítať v mojej mysli, ako keby sme boli nejako spojení. Boli sme. Dúfam, že vieš i teraz, na čo myslím. Nemôžem tu ešte dlhšie stáť, pozerať sa, ako si...
A čo teraz? Čo budem robiť? Neviem si predstaviť život bez teba, ale už sa o to ani nemusím pokúšať, zistil som, čo spravím... Je len jedno miesto, kde ťa nájdem. Ale najprv si ešte raz, naposledy, preberiem v hlave celý náš príbeh. Príbeh dvoch ľudí, dvoch tiel, dvoch duší, dvoch myslí, dvoch sŕdc, ale len jednej lásky.
Kde začať? Podvedome sa vraciam k nášmu prvému stretnutiu. Uplynulo odvtedy zopár týždňov, sám neviem presne koľko, no ten krátky časový úsek je pre mňa dôležitý, akoby to boli storočia, či celá večnosť. Vracal som sa zo štúdií medicíny domov za mamou. Uťahaný z cesty som uvidel to najkrajšie dievča. Teba. Vtedy som netušil, čo sa stane.

TO BE CONTINUED, v pripade, ze bude kritika pozitivna...