k6.sk - literárny server

Skús nehľadať význam pijúc prísne osladenú kávu, hrejúcu ebenovým pulzovaním v tvojich útrobách. Káva z vnútra automatu sa dotkne tvojho vnútra a po molekulách sa v tebe rozplynie.
Slučka z kovového lana visiaca z komína kotolne odráža moje občasné myšlienky, utajenú chuť odvisnúť voľným pádom a nechať to všetko pod svojimi nohami. Mávať si nimi vo vetre, iba tak, nezáväzne, z radosti, že už nič nemusím.

Skúsim nemenovať to, čo cítim – všetko je v podstate iba jeden pocit (rozčerená hladina v hĺbke tela). Ak sa mi sníva sen, ktorý poznám, ako mám vedieť, či naozaj stal, len sa nepamätám, či sa mi už niekedy sníval ako sen, alebo sa mi teraz sníva po prvý raz aj s vedomím, že ho poznám? Skúšam nerozmýšľať slovami a potom úplne, počujem nezvyčajné zvuky, vidím nezvyčajný svet a je to neznáme. Ale pripúšťam, že je to krásne.
Skúšam hľadať seba mimo mňa a to, čo je mimo, vo mne a nachádzam jedno a to isté.

Skúšam sa nepýtať.
Skúšam nežiadať.

Ostane mi pocit, čo čerí hladinu a tá hladina bude naša spoločná.
Ale to už nebudeme my ani svet ako ho poznáme.
(a tuším, že kľúčovým tu bude slovo „nebudeme“... bez otázok o živote a smrti)

V podstate aj tento text prestáva mať zmysel, lebo každé slovo označuje to isté a je to opakovanie jedného významu a tým je... veď práve.
Vychádzajúc z predchádzajúcich riadkov je úplne jedno, čo tam napíšem, bude to ono.

Čierna káva.