Moja ľadová kráľovná...

autor:: Miroslav Kizák

rubrika:: poezia

Moja ľadová kráľovná...

Moje srdce nebolí, keď priznať sa mám,
že za jediný pohľad na Teba i vlastnú dušu dám,
ja, démon z pekla, moja čierna duša je bledá,
to preto, že vidí anjela z neba,
chce sa mi za tebou vzlietnuť,
no zanikli mi krídla,
keby tu tak Pegas bol, hneď nechal by som ho zapriahnuť,
týmito veršami volám ťa, mesačná víla,
pomôž mi otvoriť bránu do môjho vnútra, aby som svoje city Najdrahšej odhalil,
ó, mocný B-že, daj mi dostatok síl.

Ty si kráska a ja som zviera,
no niekde pod povrchom, v srdci, láska k Tebe mocnými prúdmi vyviera,
uprostred lúky pestrofarebnej žiari ruža červená,
a aj keď tŕne máš, moje myšlienky sa Ťa stále dotýkajú, krásna ľadová kráľovná,
oči sťa topás hnedé a sladké ako med,
sú vraj zrkadlom duše a otvárajú cestu do jej hlbín,
dovoľ mi do nich nazrieť, nech sa naše pohľady stretnú,
a ty v tých mojich uvidíš, že prestali roniť slzy, lebo v Tebe vidia niečo cennejšie ako celý svet,
akúsi žiaru tisícich lúčov Slnka, čo rozohnajú všetky chmáry,
vďaka ním z najkrutejšej zimy prebúdzam sa v noc letnú,
city ľadové a srdce z kameňa,
jediný Tvoj úsmev moje vnútro na veľký plameň premieňa,
príď bližšie a prijmi ho z mojich dlaní,
či už vzbĺkne aj v Tebe a nás oboch spáli,
alebo mi ho vráť späť a ja si ho v spomienkach uchovám,
nezahas ho, prosím, nech svetlo a teplo prináša nám.

Každý deň Ťa vidím, hľadám v temnote vlastných myšlienok,
keď som Ti najviac nablízku, už ani ďalej byť nemôžem,
dávno chcelo sa zo mňa von predrať vyznanie vrúcne,
a razom by azda skutočnosť stala sa zo sna, z noci by svitol deň,
no moje ústa akoby spútané boli oceľou mocne,
vôľa Ťa znova uzrieť dáva mi vnútornú silu, aby som sa vlastnému strachu postavil na odpor,
Tvoja zmyselnosť robí ma slobodným aj v najťažších okovách,
ak aj Ty cítiš to isté ku mne, opadnú akoby neexistovali nikdy predtým,
sľubujem Ti lásku, chytím Ťa za ruku a budem Ťa sprevádzať aj v čiernych temnotách,
a keď Ťa svet opustí, ja pri tebe zostanem posledným,
únavu nevnímajme, naplňme sa silou,
buďme si navzájom srdca polovicami, kde môže existovať len jedna s tou druhou.

Hlavu moju napĺňaš, žilami vo mne prúdiš stále,
rozum zdravý strácam, tlkot srdca ovládať neviem,
chce sa mi rozprávať slovami plnými lásky a nehy,
no žiadne nepoznám, lebo mne vždy odoprené boli,
namiesto lieku do rán dostávalo sa mi soli,
tá najväčšia z nich je hlbšia ako ostatné, nemá žiadne brehy,
pomôcť mi môžeš už len Ty, anjel s bielymi krídlami, s Tvojou ochranou všetko znesiem,
aj keď môj život visí na vlásku, si svetielko silné, i keď malé,
hroznú spúšť, najchladnejšiu zimu si spôsobila, ale ja sa nikdy nenahnevám,
i ten najhorší kút sveta s Tebou je lepší ako byť v rajskej záhrade celkom sám,
v nehostinnom kraji Tvoja chladná krása hreje,
vlasy trochu bledšie než noc, no tvár sťa polárna žiara je nádherná,
po mnohých rokoch na sebe badám, že prvýkrát sa od šťastia smejem,
zo všetkých hviezd na nebi volím si Teba, moja ľadová kráľovná.

napísanísané:: 22.8.2006

prečítalo:: 1351 ludí