k6.sk - literárny server

Nočné prebúdzanie

Mám svoju tvár ako odraz v pokrivenom zrkadle barového pultu práve vtedy, keď do seba lejem miliónty koňak spoločne s malou kofolou a štrbinku úst zaplnenú cigaretou a kámo vedľa mňa ma už vôbec nepočúva, ako je očarený krásou dlhovlasej blonďatej barmanky, s ktorou sa dal do reči pri spoločnej polke, keď ja už som sa túlal svojou introvertnou dušou.
Ako krásne vyznievali tie chvíle a ja takmer neschopný slova – len hlúpeho pritakávania a škerenia sa spoza hrubého popolníka a skla pohára na stopke – som len tak sedel a hľadel na tú rozprestierajúcu nádheru rozpustených vlasov dostávajúcich pokúšanú myseľ jej priťahujúcej krásy až na kraj zmyselnosti.
Ale – som len kráčajúci pútnik – pozorovateľ, zbierajúci zážitky a príbehy iných pre svoje ďalšie príbehy, čo sa ocitnú na papieri a preto ho nechávam, aby si nechal rozhorieť svoju dušu jej teplom a nezapájam sa do ich rozhovoru. Ja budem mať svoje kúzlo.
Ale zatiaľ:
Mám len dvojpostel v lacnom hoteli pre svoju osamotenú dušu a rozjímanie, na ktorej zaspávam každý večer sám, bez jediného pohľadu opačného pohlavia a hlavu plnú povinností a snov a zábudlivých detailov privodzujúcich smrť pamäti. Chcel by som vykričať von cez otvorené okno svoje túžby a znova sa predierať cez závoj a húštinu drsných krov a skál a hmlisté úbočia, v ktorých sa cesta stráca každým metrom. V jej ostrosti je však isté milosrdenstvo – tak ako keď vášnivá melódia preniká nočnou stenou rozdeľujúcou storočie, alebo len mámenie odkopnutých mačiek, čo v zamračenej noci líškajú sa ti okolo nôh na tvojej ceste na neosobnú izbu, čo sa na týždeň stane tvojím domovom.

Hej! Krásne milenky noci, aj ja sa chcem pozerať na váš tanec rozplývajúci sa v prichádzajúcom daždi, čo rozmočí vás draho nakúpený make-up nanášaný tisíckami pohybov prstíkov. Kľudne mi môžete rozprávať svoje predstavy, čo sa nikdy neuskutočnia – keď sú tak snové a ja viem, že nájdem v nich svoj tieň, nech sa vaša myseľ bráni hociako mojím snom.
Tak sa dávam napospas noci a jej kúzlam, čo si ma obtočia okolo prsta, ako keď sa mi tá malá šedivá mačka, čo spávala pri zadných hotelových dverách líškala okolo nôh a jemne priadla.
Všetko v tomto malom mestečku sa mi zdá úžasné. Starobylá kamenná cesta ma vedie až hore k zámočku, do temných uličiek plných spievajúceho ticha, keď všetci ostatní už spia – len ja a môj kámo počúvame ozvenu našich krokov z jednotlivých kociek, po ktorých sa prechádzalo už pred storočiami toľko ľudských nôh.
Nikto z domácich mi nechcel veriť, keď som vravel o tých čarovných pocitoch, čo do mňa noc vniesla a ktoré ma neopustili ani po ďalších dňoch.

- Tu, v tej zapadnutej uličke, sa stane vražda, - myslíme si obaja, keď si svietime zapaľovačom na biely vyleštený guľatý kameň pripomínajúci hlavu. Kráčame neustále hore, priestor je úzky – z oboch strán ohradený drôteným plotom a kvitnúcimi kríkmi prichádzajúceho leta. Je to len krátka chvíľa, kým výjdeme hore na kopec a postavíme sa pred zámocké dvere s mohutnou kľučkou, v túto hodinu už dávno zamknuté. A všetko to musí ísť von a obaja chceme kričať svetu do očí, že toto je tá svätá chvíľa, za ktorou by sa malo chodiť a pritom sám o chvíľu zomriem pri ďalšom pive, keďže nemám dosť odvahy, aby som dlhšie udržal myseľ a oči v uprenom pohľade na zázračno noci.
Panebože! Musíme utiecť, aby sme nezostali stáť. Len preto, moja milá, ktorú som už stretol a pritom ešte len stretnem – až o pár dní – na chodníku pred dverami. Spoznal som ju na záchode, keď si umývala ruky a prvý krát sa na seba usmiali. Od tej chvíle som zlý, lebo ju ničím a takisto aj seba a viem to – naplno si to uvedomujem – a pritom ma to hrozne baví.
Všetci tí majstri, s ktorými sme po večeroch pili, boli týpci plní odhodlania zabiť tmu alkoholom.
„Chlapče, ty budeš určite ochranár prírody,“ otočí sa ku kamošovi bradatý chlapisko a pokračuje: „Hneď som si to myslel, ako som ťa zazrel,“ a nebadane zoberie zo sáčiku s našimi zajtrajšími raňajkami kúsok chleba.
„Jasné, je to tak,“ odpovie mu kamoš, prejde si rukou po hustom strnisku a potom po vlasoch, čo mu už rednú a povie: „Všetko sa to pomaly sťahuje nadol. Keď holá hlava, tak aspoň brada zarastená.“
Zase chlapisko – už sedí pri stole: „Počkaj, nehovor, vypnem cigaretu,“ zatlačí špak do popolníka, „ty si určite, hmm...“ a nedopovie.
„Poznáš ho?“ spýta sa kamoš a ukáže na mňa. „On píše.“
„Samozrejme.“
„A neho poznáš?“ ukážem zasa ja na kamoša.
„Poznám, to je divadelný kritik – píše do novín.“
Všetko je teda OK, pretože sa už všetci navzájom poznáme – lebo ja som najväčší západný spisovateľ, kamoš je známy kritik, majster je božský opitý mudrc a tá, čo sedí vedľa mňa a krásne sa smeje, je moja bolesť a možno moja sestra (tak som ju predstavil). Lebo – všetky ženy sú moje sestry a ja som incestný smilník a rozbíjač ľudských myslí.
Večer letí svojimi ručičkami hodín a mne sa ešte nechce spať, hoci som unavený z práce. Pretože dnes vstúpim do snov mojej bolesti a začnem sa spíjať a kecať a babrať sa do vecí, po ktorých ma nič nie je. Je zadaná a tak ďaleko.
„O akú dobu som mal prísť skorej?“
„O dva roky.“
„V poriadku, tak nabudúce sa zastavím o dva roky skorej.“

Nič sa nekončí, ako to valím domov sto dvadsiatkou. Som preplnený túžbou a pocitmi a spomienkami a pritom si nič nepamätám. A večer sa opíjam, tak ako som si sľúbil, vo svojom známom bare, kde všetkých poznám a trepem hovadiny, alebo som ticho a myslím na svoju bolesť a možno ona myslí na mňa, pretože som sa s ňou bozkával večer než som odišiel a tak je to stále vo mne a smrť nudy zabijem už len plným pohárom.