k6.sk - literárny server

Sklenené dvere sa otvorili a Katka vstúpila do klimatizovanej miestnosti hypermarketu. Poslednýkrát ako zamestnanec. Ani jej hnedé kučery nezakryli hlboký výstrih snehovobielych šiat,ktoré mala na sebe. S úsmevom kráčala k informáčnému pultu a užívala si,že tentokrát vzbudila ešte väčší záujem ako zvyčajne.
-Dobrý deň,prišla som pre výstupný list.
-Dobrý deň. Takže ste si to nerozmysleli? Ja som si myslela,že sa vám tu páči a srandujete ako každý z nás.-privítala ju kolegyňa z druhej strany pultu.
-V takýchto veciach nesrandujem. Nikdy.
-Personalistka je na prestávke,musíte chvíľu čakať.
-Nevadí,zatiaľ si nakúpim.-podala jej igelitku s logom firmy a bez vozíka prešla cez turniket.
Kráčala medzi regálmi a vyberala si len očami ako zákazníci,ktorí chodili do hypermarketu len pre zábavu.Prešla aj svojim oddelením a skonštatovala,že všetko je tak ako vo chvíli,keď dala výpoveď. Z toho vyplývalo,že ten,komu zverili do rúk jej prácu,neni o nič lepší ani horší ako bola ona .
Pri vchode do skladu si všimla mladého,vysokého chlapa. Bol to Peter,jej nadriadený. Priťahoval ju od tej chvíle,že sa prvýkrát stretli na osobnom pohovore. Boli rovnako starí, no nepotykali si.On mal väčšie skúsenosti v obchode a ona mala rodinu,takže vykanie znamenalo istú hranicu,vzájomný rešpekt. Ale boli mladí a aj keď to nikdy nevyslovili- navzájom si padli do oka. Katke sa aj teraz roztriasli nohy a bola nesmierne rada,že Peter ju vidí v minisukni a nie v pracovnom oblečení.
-Dobrý deň.-usmiala sa naňho,keď sa konečne otočil k nej.
Petrova tvár sa rozžiarila a Katke sa zdalo,že trochu sa aj začervenal.
-Zdravím.. Tak vy ste k nám neverná? Tešil som sa,že ak sa vrátim z dovolenky môžeme spolu robiť na ďalšom projekte a hneď ráno som sa dozvedel,že odchádzate... Bolo to horšie ako studená sprcha...
Pozeral sa jej pritom hlboko do očí a trochu odsunul z cesty paletový vozík naložený minerálnymi vodami.Ani nepočkal na Katkinu odpoveď.
-Ale ja vás pochopím. Za takých podmienok by som ani ja neostal.
-Ďakujem. Vy ste boli ku mne vždy milý.
-Máte ešte menovku?
-Ešte som ju neodovzdala,prečo?-spýtala sa prekvapene Katka.
-Tak si ju dajte.
-Ale....
-Nepýtajte sa,len si ju dajte.
Katka si vybrala z kabelky menovku s logom firmy a pricvikla na šaty,uprostred výstrihu. Vyzerala ako predstaviteľka vnútorneho kontrolného orgánu. Menovka jej dala voľný vstup do skladových priestorov a všade,kde cudzí nemali prístup.Peter otočil vozík a minerálky zobral naspäť do skladu. Kým sa vrátil Katka nechápavo stála pri dverách,on ju chytil za ruku a zobral ju dozadu.
-Kam ideme? Ja už nerobím,potrebujem len papiere a na vykladanie neni som vhodne oblečená.
Na konci skladu,vedľa chadiaceho boxu viseli teplé bundy. Peter zobral jednu z nich a podal ju Katke.
-Pán vedúci,ja nerobím na mliečnom...
-Dajte si,aby vám nebola zima. Prosím...
Katka vkĺzla do kabáta a vošli do boxu.Akurát sa vypol kompresor a v tichu cítila okolo seba len zimu a Petrove horúce objatie.
-Ostal som v šoku,keď som ťa tu ráno nenašiel... Už tak dávno túžim po tebe. Doteraz si aspoň bola vedľa mňa,ale zošaliem,keď odídeš bez toho,aby som sa ťa dotkol..
Začal ju divoko bozkávať a ona jeho bozky opätovala.Petrove prsty hľadkali jej hnedé kučery,aj pevné prsia.Vyhrnula minisukňu a rozopla mu zips. Dotkla sa jeho údu. Bol tvrdý a pripravený nato,aby dobil jej vnútro.Kľakla si a pobozkala ho. V chladnom vzduchu sa vznášala biela para z Petrovho vzdychania. Katka vzala do úst jeho vtáka.
-Neprestávaj,prosím....-hľadkal ju po vlasy.
Ona sa postavila a roztiahla si nohy. Jednu vyložila na prepravku od mlieka a oprela sa o stenu.Oproti na strope sa zapol kompresor.
-Aká si mi roztiahnutá... Ty moja vedúca....
-To ty si môj vedúci,zlatko... Tvrdý ako kameň...
Konečne vošiel do nej a na okamih sa prestali hýbať. Cítil ju a ona jeho. Usmiali sa na seba.
-Urob ma,zlato.... Ukáž mi,aký je správny vedúci...
-Si úžasná...-ich pohyby sa zrýchlili a vedeli,že neni sú ďaleko k cieľu.Katka mu zahrýzla do pier,keď pocítila horúci prílev semena.
-Už len chvíľu...-našepkala mu do uší. Pritiahla ho úzko k sebe a svoje telo pritlačila k nemu.Za chvíľu sa aj ona vznášala spolu s ním.Petrovi zazvonil služobný mobil. Na displeji svietilo známe číslo.
-Áno,pán riaditeľ?
Katka mu utrela spotené čelo s papierovou vreckovkou.
-Do kancelárie?....Samozrejme...... Za chvíľu som tam... Prosím....-zložil a mobil dal naspäť do vrecka.
-Máme tu oblastného riaditeľa.
-Viem,pán vedúci... Musíte ísť. Tak choďte,veď ste v práci...-povedala mu s úsmevom a upravila si vlasy.
-Ďakujem ti,vedúca zlatá.
-Aj ja ti ďakujem.Ešte som nezažila taký príjemný výstup... Trochu aj ľutujem,že odchádzam...
V predajni sa ozýval hlas upozorňujúci na aktuálne akcie,zákazníci nakupovali,zamestnanci dopĺňali regále,pokladníčky blokovali- hypermarket žil svoj život ako má byť.
Vyšli do tepla predajne. Uši aj nos im svietili načerveno od zimy. Kráčali smerom ku kancelárii a akoby aj zákazníci boli trochu iní,ako predtým. V skutočnosti len oni ich vnímali inak.
Vlastne sa zmenili oni- tých pár minút vášne,ktoré spolu prežili nechal v nich stopu,kúsok z druhého.