k6.sk - literárny server

"Nepobozkaj ma...!"-povedala Petra.Aj so zatvorenými očami cítila ako sa Martinova tvár približuje k jej perám.
"Ľúbim ťa."-našepkal jej Martin do uší.Srdce mu búšilo po nedávno prežitom vyvrcholení a po chrbte mu tiekli potôčiky z potu.Áno,miloval ju do zbláznenia,až bol s ňou posadnutý.Urobil by všetko,len aby bola celá jeho.Lenže sa musel o ňu deliť s jej manželom.
Petra bola výnimočne pekná žena s neobyčajnými schopnosťami a fantastickým zmyslom pre humor.Všetko,do čoho sa spustila sa jej podarilo do najmenších detailov zrealizovať.Mohla by mať hociktorého chlapa vo svojom okolí.Ale ona chcela len tých dvoch-Pavla a Martina.
Vydávala sa v devätnástich a milovala Paľa nadovšetko.Robila pri ňom asistentku v kancelárii.Vzrušoval ju,že kým ostatní muži ju zaplavili lichôtkami a netajili svoj záujem o ňu,on udržiaval ich vzťah na pracovnej úrovni.Až kým nešli na služobnú cestu do hlavného mesta. Skonzumované šampanské na firemnom večierku konečne odhalilo Paľove city k nej a po spolu strávenom víkende a návrate domov ani svadba sa nedala na seba dlho čakať. Tehotenstvo znášala ťažko a keďže hrozil potrat,doktor jej nariadil oddych pod dozorom v nemocnici. Mal ju na starosti sympatický mladý lekár.Chodil za ňou aj mimo služieb,nosil jej čokoládu, nové čísla ženských magazínov a zakaždým trochu podebatovali aby sa nenudila. Po piatich mesiacoch pobytu v nemocnici vedeli o druhom toľko vecí,koľko sa niektorým nepodarí postrehnúť ani po dlhých rokoch spolužitia.Nevedomky si vypestovali vzťah,zakladajúci sa na Petrinom priateľstve a Martinovej láske k nej. Ona milovala svojho muža a porodila mu krásnu dcérku. Paľo bol nesmierne šťastný a hrdý na tie dve ženy svojho života a ani netušil,že to šťastie môže byť ohrozené.
Petra išla na kontrolu a v nemocnici ju čakal Martin s kyticou červených ruží.Vyznal jej lásku,ktorú v sebe pestoval už dávno a ktorá ho trápila od tej chvíle,že jej pred šiestimi týždňami strčil do ruky prepúšťací list.Vo dne aj v noci myslel len na ňu a ani blížiace sa sviatky ho nezaujímali. Zaoberal sa jedinou myšlienkou-chcel ju pre seba.Petra od prekvapenia skoro skamenela,mala ho rada,ale len ako priateľa. Ako veľmi dobrého priateľa. Poďakovala sa za kyticu aj za vyznanie a popriala Martinovi šťastné a veselé.On ju nežne chytil za ruku a položil do dľane svoju vizitku.
"Keby ste hocičo potrebovali,zavolajte mi prosím.Budem čakať. A šťastné a veselé aj vám."
Cestou domov položila kyticu na hrob svojej babky.Na zasneženom cintoríne červené ruže svietili ako oheň.Boli plameňom lásky.Lásky,s ktorou si v tej chvíli nevedela poradiť.A nedala pokoj ani jej.Čím ďalej,tým viackrát myslela na Martina.No nezavolala mu a on sa tiež neozýval.Svoje pocity si nechali pre seba a žili svoj život-Martin v nemocnici a Petra s rodinou.
Stretli sa po troch mesiacoch-bola jar a Petra sa tešila že konečne si môže obliecť minisukňu keď pôjde s dcérkou na prechádzku do parku. Na lavičke,pod kvitnúcim agátom zbadala Martina-bol vychudnutý,bledý a na sebe mal čierny oblek a bielu košeľu.Malá spinkala,tak postavila kočík do tieňa a sadla si vedľa Martina.Pozrela sa mu do očí a zbadala,že ich má červené od plaču.
"Zomrela mi mama.Bola chorá a ja som lekár a predsa..... Neviem to pochopiť.... Stále čakám,že mi zavolá.... Ale nikto mi nevolá.... Nikto,koho milujem.... Ani mama,ani ty.... Ty ma nechceš a aj ona ma opustila.... Teraz už len čakám..... a som strašne sám....."
Slzy mu tiekli na lícach,tvár zakryl do dľaní a ticho plakal.Petra mu pohľadkala vlasy a našepkala do uší:
"Počkaj ma tu.Nikam nechoď.Za chvíľku sa vrátim."
Zobrala dcérku k svojej mame a vrátila sa do parku.Sadla si tesne vedľa neho a ticho mu povedala:
"Aj ty si mi chýbal.Neviem prečo,ale chýbal si mi.Chcem byť s tebou.Teraz.Chcem ti pomáhať."
Za desať minút už boli v Martinovej posteli.Milovali sa divoko.Ona sa uvoľnila a cítila jeho pohyby,ako v nich riedi svoju bolesť a smútok.Vedela,že sa mu aspoň trochu uľaví.Keď dosiahli vyvrcholenie,Martin ho chcel pobozkať.
"Nie...Prosím ťa,to nie...."
"Prečo,láska? Milujem ťa...."
"Viem a nechcem ťa klamať.Aj ty ma priťahuješ a túžim po tebe.Ale ja ľúbim svojho muža... Nemienim ho opustiť,takže sa o tom nikto nesmie dozvedieť. To musíš pochopiť.Inak viackrát nemôžem prísť...."
A Martin sa tváril,že to pochopil.Bolo preňho extrémne ťažké vydržať aby nepobozkal svoju lásku a nechváliť sa s ňou,ale musel si zvážiť či prijme jej podmienky alebo už ju neuvidí...
Stretávali sa trikrát do týždňa a tie hodiny mu znamenali zmyseľ života.Mohol držať v náručí ženu po ktorej tak túžil,cítiť jej vôňu,doviesť ju k perfektným orgazmom a potom ešte v nej ostať dlhú,veľmi dlhú chvíľu.... Len pobozkať ju nemohol. Vraj jej bozky patrili jedine Paľovi.Hrala to na dve strany.Pri mužovi bola dobrá manželka a milujúca mama,pri milencovi zas žena akoby bez záväzkov.Až na tie bozky....
Mesiace leteli a Martin dostal lákavú ponuku od nemocnice v hlavnom meste. Rozhodovalo sa mu ťažko,veď prijatie ponuky by znamenalo odlúčenie od svojej lásky aj na viac týždňov. Situáciu skomplikovalo,že nemal nikoho ,koho by mohol požiadať o radu,veď o ich vzťahu nikto nevedel. Nakoniec sa s tým zveril Petre samej.
"Ty ešte rozmýšľaš? Okamžite im zavolaj,že tú ponuku berieš! Si mladý,ambiciózny a takú príležitosť jednoducho nesmieš premárniť!"
"Nechcem ťa stratiť. A Bratislava je veľmi ďaleko..."
"Teraz musíš myslieť na kariéru. Keby si teraz ostal kvôli mne,možno by si to ľutoval až do konca života. Ja budem tu. Keď sa vrátiš,nájdeš ma."
"Obdivujem ťa.Si taká.... Taká ..... fantastická...."-zobral ju do náručia a pevne držal,akoby ju objímal poslednýkrát...
Rýchlo vybavil papiere a po týždni nastúpil na poslednú nočnú smenu. Trochu mu bolo ľúto za tou nemocnicou,ale v myšlienkach už bol niekde v Bratislave.Okolo polnoci ho zobudila službukonajúca sestra,že doviezli mladú ženu na príjem.
"Asi to bude potrat pán doktor,lebo veľmi krváca..."-povedala sestrička kým si nahodil na seba biely plášť.
Po vstupe do prijímacej ambulancie skoro skamenel. Na stoličke sedela Petra s utrpeným výrazom tváre. Džínsy mala krvavé až po kolená.
"Preboha,čo sa stalo?!"
"Mám strašné kŕče....Prosím ťa,pomôž mi..."-prosila ho so slzami v očiach.
"Vaša žena mala spontánny potrat.Plod mal asi pätnásť týždňov.Zákrok prebehol bez komplikácií.Už je v poriadku,zobrali sme ju na izbu.Spí."-oznámil Martin Paľovi,keď vyšiel zo sály.Stáli na chodbe nemocnice zoči-voči.Dvaja muži,z ktorých jeden ani netušil,že obidvaja by mohli byť otcom toho dieťaťa.
"Nevedeli sme,že čaká bábätko... Prosím vás,dávajte na ňu pozor.... Ona pre mňa znamená všetko... Ďakujem,pán doktor.Dovidenia..."-Paľo mu podal trasúcu ruku a Martina premohol zvláštny pocit,keď ho po okamihu zváženia prijal. Trochu sa hanbil aj mu závidel.Nikdy sa s ním predtým osobne nestretol a ani si nevedel predstaviť ako by sa zachoval keď sa k tomu raz príde. Paľo sa ešte raz pozrel naňho a so slzami v očiach nastúpil do výťahu.
Martin potichu vošiel do Petrinej izby. Ležala na posteli pri okne. Ostatné dva postele boli prázdne. Zohol sa k nej a pozoroval ju celkom z blízka.
"Prečo,láska...? Prečo...?"-našepkal jej,ale ona spala hlboko.Chytil ju za ruku.
"Palino... "-povedala ona zo sna. Martin si sadol vedľa nej na posteľ a rozplakal sa.Mala pri sebe ženu,ktorú milovala a predsa sa cítil nekonečne sám... V hlave sa mu vírili myšlienky,či ona vedela že je tehotná,či vedela koho dieťa čaká a ak áno,prečo o tom nehovorila ani jemu ani svojmu mužovi,prečo,prečo....?
Oddelenie bolo kľudné a blížil sa koniec smeny.On stále sedel pri nej a rozmýšľal. Nechcel ju zobudiť,nekoniec sa rozhodol,že vysvetlenie ponechá na ňu. Ak bude pripravená. Došiel nato,že nikdy ju nedostane.Bude mu patriť iba telom,dušou nikdy. To zistenie ho bolelo hlboko v srdci,ale bolo pravdivé...
"Zbohom,láska moja..."-povedala jej potichu a pobozkal ju na perách ako náhradu za odriekanie. Ukradol jej bozk po ktorom tak túžil. Opatrne zavrel za sebou dvere a vybral sa do lekárskej izby,aby si pozbieral veci.
"Dovidenia,kolega a veľa šťastia!"-lúčil sa s ním doktor,ktorý ho došiel vymeniť.
Vonku svitalo a on kráčal domov prebúdzajúcim sa mestom. Čas snov a lásky vystriedala realita. Posledná služba mu dala viac,ako si myslel- v tú noc zložil dôležitú skúšku a prekročil prah dospelosti...