k6.sk - literárny server

Milujem banky. A poisťovne. Mám pocit, že moje peniaze sú v bezpečí, ba dokonca rastú. Ešte k tomu sú tam aj milý ľudia čo ma majú radi. Dnes som videla starú ženu. Vlastne to bola moja babka. Už som ju dlho nevidela. A potom, celá upotená, som išla do agentúry. Slečna mi vravela, že pani čo to má na starosti tu teraz nieje a že pekne voniam. Nevedela som ako reagovať, musela som sa smiať. Ešte mi nikto cudzí nepovedal, že pekne voniam. Chcela som jej odpovedať, že je to Moschino – I love love. Áno, milujem lásku. A keď jej vonia, nech si ju ide kúpiť. Svieža, dievčenská, letná vôňa. S pekným designom. No, ale vráťme sa k tomu, čo som šla robiť potom. Išla som nakupovať. Prehľadala som mnoho hypermarketov kde som hľadala tie správne bagety, až som napokon kúpila rezne. Je večer a ja som sa pozrela na panelák. Bol teplý večer a bola som aj s ním. Ľúbim ho. Milujem slovenské paneláky! Raz som počúvala taký rozhovor na radiu_fm s mladým architektom. Opýtali sa ho, čo si myslí o socialistickej architektúre. Povedal zaujímavú vec. Že teraz sa nám tie paneláky zdajú ohyzdné, ale že vtedy to bolo celkom múdro spravené. Odpovedalo to na potreby tej doby. Lacný byt, s dostatočnou kvalitou pre mnoho mladých socialistických rodín. Môj otec bol cez ten prevrat či čo to bolo v ´89, tiež povzbudzovať. Mama mu doteraz vyčíta, že ona ma musela zatiaľ doma strážiť. Boli to ťažké časy. Alebo to aspoň mama tvrdí. Niekoľko mesiacov, keď som bola maličká a otec bol na vojne, bývala u svokry. Samé konflikty so švagrinou. V poslednom čase môj vkus sa uberá zvláštnym smerom. Leopardina, zlato, flitre. Ešte šťastie, že existujú banky. Vždy keď do nich vkročím, cítim sa nádherne normálna.