k6.sk - literárny server

V rozhúpanom vlaku sa nakláňam, akoby nič nebolo dosť. Je tu: slnko, okno, vzduch. David mi sedí pri nohách, rozhúpaný, rozobraný. Po častiach, po jemných, hlbokých nádychoch, sunieme sa koľajami. V rozdrobenom svete, v roztrasených rukách, len slnko, svetlo a tieň, určujú hrany. Pády tiež.
Nehovoríme. Môj jazyk má za zubami tisíc chutí, x minút uplynulých dní. Slnko preberá horúcimi prstami zástupy tvárí, trpezlivo, až kým nenájde tú moju. Som koža, biela a červená. Som spálená škvrna dňa. Je teplo, leto a mne je čierno. Tričkom, spodným prádlom, nechtami ...Kŕčovito zvieram stenu nad Davidovou hlavou. Ulpieva mi za nechtami, je ako spomienka, ostáva, hnisá po trieskach. Zadretá, zavretá. Na kupé zamknutá.
Neverím veciam, neverím ľudom. V lásku, v milovanie. Sedí mi pri nohách, prsty ponorené vo vlasoch, oči v sebe. Hovoril mi o Nej, o Nich, o sebe. Nikdy nie o Tom, čo bude Potom.
Sme vo vlaku a také veci zvyknú meškať. Ale on, on bude Otcom. Je to iný svet, niekoho cudzieho, lány polí, plné zrejúcej úrody. Okno je ako film, nekonečná obruč obrazov, otáča ťa uprostred seba.
Svetlo sa opiera o mňa, David tiež, ja len tak postávam. Ďalší človek, ako hrsť farebných sklíčok, láme sa mi v lúčoch po rukách. Cez dlane sa rozteká, bytosť spojená liatym olovom.
Možno sú chvíle v ktorých mám hovoriť. V iných zostaváť ticho. Pražec po pražci, klapot vlaku ako melódia cesty. Slová mi nepatria. Ani láska, ani viera, ani vlak. Len rytmus je niečo , čomu nemožno povedať nie, nedá sa spochybniť. Len notová osnova do ktorej uložíš svoje kroky. Spievala som mu uspávanku, so zlovestne detským podtónom. Zaspal. Krajina za oknom ubehla.