k6.sk - literárny server

Čakám v rade u mäsiara. Za sklom sa lenivo vyvaľujú kusy mäsa ako nemeckí dôchodcovia na pláži. Nejaký šedivý chlap na druhom konci miestnosti sa nervózne obzerá okolo seba, vyzerá ako sprisahanec. Nakoniec však len čaká na mleté mäso a odchádza s tou studenou mäkkou hmotou v rukách. Zase som osamel v rade, čakajúc až si nejaká bláznivá a nerozhodná starena vyberie svoj kúsok, ktorý bude doma žužlať v bezzubých ústach.
Povzdychnem si a začnem od nudy škrabať prstom po plátne reality. Predavačka si ani nevšimne, že jej vyškrabávam do tváre svetlú ryhu. Ale ako by asi mala? Nevníma sa ako kulisa pre môj znudený pohľad. Zúrivo ryjem nechtom do plátna až sa na jednom mieste pretrhne. Roztiahnem dieru rukami a hľadím na výjav, ktorý sa mi vylial pred oči ako víno na obrus. Trhám plátno a to sa s praskotom poddáva deštrukcii, otvor sa konečne stáva priechodným a do mäsiarstva cezeň už vletujú prvé vločky snehu. Vykročím ráznym krokom prieskumníka neznámych divokých končín do nereality. Sklamala ma. Vidím len nekonečné pláne snehu. Žeby bola nerealita taká pustá, mrazivá a nudná? Len mráz sa mi so sadistickou radosťou zarýva pod nechty a do kostí. V diaľke vidno nejakú lesklú úsečku trčiacu k nebu ako kilometre vysoký stoporený úd matičky zeme. Ale matičky nemávajú stoporené údy, takže to musí byť čosi iné. Oblečený do letných horúčav sa vydám naprieč zmrznutou pláňou, asi z toho bude zápal plúc a nejaké omrzliny na nohách. Celkom vyčerpaný padnem na kolená na počiatku svojej cesty a zbabelo utekám naspäť do reality.
Na druhý deň vbehnem do mäsiarstva oblečený ako eskimák. Predavačka len vypleští oči mihajúce sa na pozadí priechodu. Bez zbytočných prieťahov vkročím do rozviateho priechodu a vydávam sa naproti zlovestnej úsečke, snáď to nie je označenie Santovej fabriky na severnom póle, pomyslím si. Dúfam skôr v nejaký spirituálny význam. Po niekoľkých hodinách dorazím k úsečke. Teraz je z nej vysoký lesknúci sa kovový stĺp čnejúci sa kamsi nad moju hlavu. Okolo stĺpu je obtočené točité schodisko ako had okolo vychádzkovej paličky jedného gréckeho božstva. Vyliezam po nebezpečne klzkých schodoch nahor. Po ďalšej hodinke sa zadychčaný vyškriabem na plošinku na vrchole stĺpu. Naberám dych, hoci pľúca a hrtan mi idú explodovať z mrazivého ovzdušia. Na okraji plošinky stojí plešatá hlava nasadená na telo v lekárskom plášti. Zachrčím čosi. Zachrčím ešte raz, tentoraz však do toho zakomponujem aj nejaké kvílenie. Otočí sa a pozrie na mňa zvedavým pohľadom. Potom vysloví tie slová plné nesmierneho spirituálneho významu: ,,Vitaj. A čo teraz?" Nechápavo na neho hľadím a dychtivo čakám, že mi ešte prezradí nejaké skryté tajomstvo života, niečo, čo by mi pomohlo správne nasmerovať život, niečo čo by prinieslo nejaké zlepšenie do všadeprítomnej mizérie. Celkom by som si vystačil hoci aj s liekom na rakovinu alebo nejakými novými pravidlami pre ďalšiu náboženskú sektu. On zjavne tiež očakáva nejakú odpoveď, tak len zachrčím, že neviem čo teraz. Do kvílenia vetra len zaznie jeho sklamané Aha... a znovu sa mi otočí chrbtom aby sa pokochal výhľadom na nekonečnú bielu prázdnotu. Plešatá hlava sa následne zosype z tela a padá do priepasti podo mnou, nasledovaná bezhlavým rozpadajúcim sa telom s rozviatym plášťom a lá batman.
Zasypím chápavé Aha a vydávam sa späť do reality. Po ceste si ešte obzriem črepiny onoho doktora Čo teraz? povaľujúce sa v okolí stĺpu. Spirituálny zmysel púte dnes zjavne nebol na programe. Možno inokedy.