k6.sk - literárny server

NÚDZOVÝ VÝSTUP

„Nepomôžem si, ale pri slove –potápač- si vždy predstavím kúsok chrachľu pustený do nápoja.“ Pri tej predstave mi prišlo v ústach, v krku, žalúdku čudne – ako nad tekvicovou omáčkou, z ktorej sa mi v detstve chcelo vracať.
Dnes poznám troch potápačov, ktorých nikto nevychrachlil. Ponárajú sa sami. Hlboko, hlbšie a tam, kde je už treba vo fľašiach nosiť kombináciu vzduchu a hélia. Kyslík je pod 66 metrov hĺbky toxický...

Prvý bol Laci. Vtedy som mala 20 a viac ma zaujímal on, ako jeho ponory do jazier, morí a zakázaných plies. Viem, mal ma vekovo zaujímať asi Jonáš – Laciho syn. S Jonášom sme sa chodili spolu bicyklovať a tiež ma učil korčuľovať na kolieskových korčuliach. Je to čudné – nevedieť to v 20 tich, ale môj telocvikár to vystihol, keď prirovnal moje snahy o nejaký športový výkon baletnému výkonu v opere Luskáčik. Jednoducho som vždy bola drevo. Ale to drevo napriek svojmu handicapu vyliezlo na Rysy a čoskoro pokorí Gerlach. Sú aj vyššie vrchy, ale nože lezte po niekoľkých rokoch denného 10 hodinového pracovného kysnutia zadku v sedavom zamestnaní!
Laci mal 40 a bral ma pochopiteľne ako dcéru. Tiež som sa urputne snažila vtesnať si ho iba do predstavy otca. Ale nedalo sa. Svojim sexepílom mi „sedel“ na partnera. Po roku si našiel Žanetu. Bola od neho mladšia o 5 rokov, nie o 20...

Potápač Medveď bol šéf susedného oddelenia. Tichý a nekonečne zvlášny... Čudáci ma vždy priťahovali a preto – nečudo, že ak sa zjavil v kancli čerstvo oholený, mala som ho chuť pohladiť po tvári. Nestalo sa. No podebatovali sme o jeho akváriových rybkách a potápaní na Popradskom plese.

Jurino. Bývalej kolegyne terajší kolega. 70 kilový potápač so 75 kilovou výstrojou. Tá stojí ako niektoré autá. Počítajte s výdavkom okolo 100, 120 tisíc...

„A ako sa dostanete hore z vody, keď máte na chrbáte hovadsky ťažké natlakované fľaše?!“
„No pomocou kompenzátora.“ „osvetlil“ mi záležitosť Jurino.
„No a ako funguje ten kondenzátor?!“
„Kompenzátor.“ taktne ma opravil.
„Aha!“
„No, treba ho napumpovať“ Vo mne sa prechádzala predstava narastania náramennej manžety pri meraní krvného tlaku.
„Stúpaš na hladinu rýchlosťou asi 4 metre za minútu.“ Automaticky sa ma zmocnila predstava, že ak by mi prdol prívod dýchacích plynov z fľaše, tak som pri hlbokom ponore v dobrej riti. Skôr, ako by som sa prepumpovala na hladinu, zdochla by som ako ryba po vyliatí tankeru s ropou.
Z mylnej predstavy som bola Jurom vyvedená vymenovaním nie jedného bezpečnostného opatrenia a : „Dá sa dostať na hladinu aj za pár sekúnd!“
„Ty brďo, tak to Ťa normálne vymrší nad hladinu ako strelu!“ taký obraz sa mi páčil a pre mňa sa stotožňoval s predstavou možnosti mocť sa po dlhom astmatickom záchvate a injekčnom Synthophyline rozdýchať. Úľava a nekonečná sloboda!
Juro však pokračoval: „Treba však vedieť, ako to urobiť! S výdychom naplniť kompenzátor tak, že ešte nedokončíš výdych a si nad vodou!“
„To ako?!“
„No normálne máš kapacitu pľúc okolo 6 litrov, v hĺbke, pod tlakom sa Ti aj zdvojnásobí, takže vydychuješ a keď vyletíš hore, ešte stále máš čo vydýchnuť.“
„A prečo ísť hore s výdychom?“
„Inak by sa Ti mohli poškodiť pri takom rýchlom výstupe pľúca!“ Predstavila som si kameninový pitevný stôl a pílou odstránenú hrudnú kosť s časťou rebier. Pod ich bývalým umiestnením ružovkavé potrhané pľúca...
No Jurovi som s nadšením povedala: „Tak to by som chcela zažiť! Ako sa to volá?!“
„Núdzový výstup.“
Doma ma prepadla asociácia orgazmu a onoho núdzového výstupu. Niekedy sa vyvrcholenie spája so zastavením dychu a potom nasleduje dlhý slastný výdych prežívanej rozkoše. Vymrštenie nad hladinu vo výdychu. Prvý výdych poznám. Je načase spoznať ten druhý.