k6.sk - literárny server

Cítim tvoj skorý príchod. Voláš ma zo svojich dávnych medzihviezdnych priepastí temnoty ako sirény kedysi jedného zblúdeného Itačana. Cítim tvoj pohľad spočívajúci na všetkom čo ešte jestvuje. Napĺnaš všetko svojou prítomnosťou, tými malými stružkami čo tečú v žilách sveta. Hľadím na známe tváre a čítam v nich tvoje hnijúce posolstvo plné prázdnoty. Pomaly sa prediera na povrch, už mu stačí len pretrhnúť tú tenkú ružovú vrstvičku tváre. Pulzuje ako dych, ako srdcia hodené do temných jazier hlboko pod horami plných slepých rýb a červov. Chcel by som priložiť svoju rehotajúcu sa tvár k tým prekvapeným membránam predstierajúcim život. Aby si cítil môj dych plný tepla a strachu. Raz tie blanky prasknú a ty sa vyvalíš von.
Zatiaľ sa ťa však môžem len dotýkať. Prejdem vychladnutými prstami po doske stola a cítim ťa, tvoju drsnú a hrubú prítomnosť plnú brutality a vôle po zániku. Naťahuješ skrz povrch stola ku mne svoje chápadielka a klepietka. Zarývajú sa mi do kože, do kostí a mäsa. Prenikáš. Potom však ruku odtiahnem a ty znovu na chvíľu zdanlivo zmizneš. Pretrvávaš však naďalej vo všetkom naokolo. Ale aspoň teraz sa na chvíľu cítim ako ďalší prázdny ružový tvor. Hoci len zdanlivo.
Raz však prídeš. Možno už čoskoro. Tvoje temné krídla pohltia Mesiac, Slnko i všetky hviezdy na nebi. Všetci ťa pocítia, hoci by určite nechceli. Napijeme sa z prameňa prázdnoty a perie z tvojich krídel láskyplne objíme a pohltí naše vysušené kosti.