k6.sk - literárny server

Ležal na posteli a ticho prosil o spánok. Hľadel červenými očami do stropu a snažil sa uspať sa týmto nudným pohľadom. Celý byt bol ponorený do ticha noci ako v akomsi sladkokyslom náleve. Ale každý, aj ten najtichší zvuk čo sa objavil, sa mu bolestivo zarýval do mozgu a desil ho na smrť. Každú chvíľu zavŕzgal nábytok alebo praskali parkety. Po čele mu stekal studený pot, celý sa od strachu triasol. Do okna narazil nejaký hmyz. Vystrašene zaryl prsty do paplóna a ešte viac sa v ňom snažil ukryť, ako keby ho ten mohol uchrániť pred desmi nočného ticha. Hľadel na dvere. Čakal či z nich už konečne čosi nevyskočí a neskončí to. Za dverami bol však ešte drez a vodovodný kohútik. Na batérii sa pomaly utvárala prvá kvapka vody. Naberala na objeme až v jednu chvíľu neboli schopné molekuly vody udržať kvapku naďalej prichytenú na dreze. Hmotnosť prekonala príťažlivé sily. Oddelila sa od kovového povrchu a vydala sa na svoj prvý i posledný let. Trval len asi štvrtinu sekundy. Potom však narazila do ďalšieho kovového povrchu – drezu. Tam sa tvar kvapky rozprskol do machule. Drez sa rozoznel ako harfa a zvukové vibrácie dopadu sa preniesli až do sluchového aparátu toho vydeseného človeka pod paplónom. Ten človek sa z toho skoro zbláznil. A to sa ešte pravidelne formovali ďalšie kvapky a nevedomé svojho zločinu proti ľudskosti dopadali na drez. Postupne vyrážali tomu človeku z mozgu zbytky príčetnosti ako keby boli nejaký apokalyptický buchar.
Človiečik zaryl tvár do vankúša, ktorý čoskoro zvlhol od sĺz a vzlykov. Potom sa však vzchopil, odlepil sa od postele a pomalými neistými krokmi vykročil k dverám. Strácal rovnováhu a pohľad sa mu zahmlieval. Prerývane dýchal. Potom so zatvorenými očami otočil kľučkou a vydal na napred. Po chvíli oči otvoril a zahľadel na tečúci vodovodný kohútik. Vydýchol si a klesol na zem. Neskutočne sa mu uľavilo.
Zhora, od tej starej susedky sa zrazu ozvali zvuky televízie či rádia. To ho skoro hodilo o stenu. Jeho zmysly odišli do večných lovíšť. Vytiahol z linky sekáčik na mäso a rozbehol sa temnými chodbami a schodiskami až k dverám susedkinho bytu. Zazvonil, snažil sa na spotenej a zničenej tvári vyčariť čo najpokojnejší výraz. Vôbec si nevšimol, že je ešte stále nahý. Keď mu susedka otvorila dvere, vykríkla od prekvapenia. Ospravedlnil sa jej, že ju tak neskoro budí a presvedčil ju, že jeho malá dcérka má horúčku a potrebuje nutne liek. Prezradil jej meno lieku a požiadal ju či by sa nemohla pozrieť či ho náhodou nemá u seba v lekárničke. Dcérku nemal a za chrbtom stískal sekáčik. Spoza chrbta tej ženy už zazrel modrú žiaru televízora v obývačke. Keď žena odišla do kuchyne, odtisol dvere a vrhol sa ladnými skokmi do obývačky. Tam už trónil jeho trýzniteľ na malom stolčeku z čierneho dreva. Zdvihol sekáčik nad hlavu a celou silou čo mu ešte v tele zostávala udrel do toho žiarivého skleného obrazu. Obrazovka s iskrením a rámusom sčernela a nakoniec celkom stíchla a umrela. Z kuchyne pribehla vydesená suseda, na hlave nátačky, v ruke požadovaná krabička medicíny. Otvorila dokorán ústa, nezmohla sa na slov, tak len vykríkla. Človek, teraz celý rozžiarený od šťastia, jej prstom na perách naznačil aby mlčala a potom odišiel do svojho bytu. Suseda zatiaľ len nemo stála a triasla sa od zdesenia. Človek si doma ľahol do postele a konečne zaspal. Jeho vyrovnaný dych sa rozliehal po izbe až do rána bieleho.