Autobusár
autor:: Mictlantecuhtli
rubrika:: poviedky
Zase bol jeden sparný odporný deň. Sedel za volantom autobusu a preklínal slnko, že naňho tak svieti, preklínal maličký ventilátor, že nie je väčší a nedokáže ho dostatočne osviežiť, preklínal rádio odkiaľ sa zase dozvedel o samých príšerných správach z politiky atď.
Po tvári mu stekal pot, vlastne, pot mal po celom tele, zadok mal už možno aj zaparený. Všade sa na ňom množili a rástli milióny baktérií ktorým pot a teplo jeho tela pripomínali rajskú záhradu. Jemu a všetkým ostatným ľudom však vônou pripomínalo jeho telo smradľavý syr alebo snáď ešte čosi horšie. Na čele mal nabehnuté žilky a očami nerovózne žmurkal na semafor a na na autá pred ním. Zase jedna skurvená zápcha. Nemal čo robiť a tak začal rozmýšľať nad cestujúcimi vzadu za ním. Autobus bol plný ľudí. Predstavil si ako sa tam všetci tlačia, dýchajú vzduch ktorý už pred nimi ktosi stokrát vdýchol a vydýchol. Ako sa potia, sácajú, klábosia o nezmysloch alebo sa tvária namrzene. Určite ani jeden z nich nerozmýšľal nad ním, tým si mohol byť istý. Považovali ho len za druh vybavenia autobusu ako napríklad okná či sedadlá. Neznášal ich, tiež ich považoval len za veci, len za druh nákladu ktorý musí neustále voziť tam a späť. Bol vlastne rád, že má aspoň ten malý ventilátor. Oni nemali nič a to ho naradostilo ešte viac. Nechcel by byť na ich mieste. Ani si to neuvedomovali ale boli v jeho rukách.
Zápcha sa rozhýbala a on dupol na plyn, autobus sa s námahou a vŕzganím odkiaľsi zdola pohol. Vliekol sa po dlhej rovnej hlavnej ceste, slnko autobusárovi svietilo do očí. Utrel si rukou pot z čela. Áno, sú predsa v mojich rukách...ich životy sú v jeho rukách, pomyslel si znovu.
Hnusil sa sám sebe a hnusil sa mu svet naokolo, všetko bolo lepkavé od potu alebo občas aj od iných telesných tekutín. Na ceste prešiel nejakú rozkadajúcu sa mŕtvolku mačky alebo čoho, bola pokrytá rojom múch a vnútornosti mala zmačkané na placku a vyvrhnuté na cestu. Len sa tam tak vyvaľovala a hnila. Jedna prázdna očnica sa zahľadela na neho.
,, DO RITI AJ S VAMI! VY SKURVYSYNOVIA!" zakričal hrdelným hlasom na celý autobus a zošliapol pedál plynu až na podlahu. Cestujúci na neho vydesene hľadeli, iní sa naštvali a nadávali mu do kokotov autobusárskych prípadne vyjebancov. Sral na nich, preklínal seba za svoj skazený život, že nič nedokázal a teraz musí sedieť v tomto posranom autobuse plnom posraných ľudí čo tiež nič nikdy nedokázali v tomto posranom svete kde na neho ešte aj pražilo to posrané slnko. Skôr než zhebne ale zariadi aby nezhebol nadarmo. Potom sa mu na tvári objavil zlomyseľný úšklabok. Oproti mu šiel kamión. Vošiel do protismeru a skôr než si to stihol vodič kamiónu uvedomiť doňho narazil. Cestujúci ani nestihli zakvíliť.
O chvíľu neskôr sa váľali cestujúci vo vlastnej alebo aj cudzej krvi na podlahe autobusu poprepichovaní dlhými kusmi železa a rozmliaždení kamiónom. Niektorí kričali od bolesti, iní len potichu umierali. Vodič autobusu zomrel takmer okamžite a bezbolestne. Keď vytiahli jeho zdeformovanú a zakrvavenú mŕtvolu z vraku mal ešte stále na tvári zlomyseľný úsmev. Hasičov to trochu vydesilo.
Po tvári mu stekal pot, vlastne, pot mal po celom tele, zadok mal už možno aj zaparený. Všade sa na ňom množili a rástli milióny baktérií ktorým pot a teplo jeho tela pripomínali rajskú záhradu. Jemu a všetkým ostatným ľudom však vônou pripomínalo jeho telo smradľavý syr alebo snáď ešte čosi horšie. Na čele mal nabehnuté žilky a očami nerovózne žmurkal na semafor a na na autá pred ním. Zase jedna skurvená zápcha. Nemal čo robiť a tak začal rozmýšľať nad cestujúcimi vzadu za ním. Autobus bol plný ľudí. Predstavil si ako sa tam všetci tlačia, dýchajú vzduch ktorý už pred nimi ktosi stokrát vdýchol a vydýchol. Ako sa potia, sácajú, klábosia o nezmysloch alebo sa tvária namrzene. Určite ani jeden z nich nerozmýšľal nad ním, tým si mohol byť istý. Považovali ho len za druh vybavenia autobusu ako napríklad okná či sedadlá. Neznášal ich, tiež ich považoval len za veci, len za druh nákladu ktorý musí neustále voziť tam a späť. Bol vlastne rád, že má aspoň ten malý ventilátor. Oni nemali nič a to ho naradostilo ešte viac. Nechcel by byť na ich mieste. Ani si to neuvedomovali ale boli v jeho rukách.
Zápcha sa rozhýbala a on dupol na plyn, autobus sa s námahou a vŕzganím odkiaľsi zdola pohol. Vliekol sa po dlhej rovnej hlavnej ceste, slnko autobusárovi svietilo do očí. Utrel si rukou pot z čela. Áno, sú predsa v mojich rukách...ich životy sú v jeho rukách, pomyslel si znovu.
Hnusil sa sám sebe a hnusil sa mu svet naokolo, všetko bolo lepkavé od potu alebo občas aj od iných telesných tekutín. Na ceste prešiel nejakú rozkadajúcu sa mŕtvolku mačky alebo čoho, bola pokrytá rojom múch a vnútornosti mala zmačkané na placku a vyvrhnuté na cestu. Len sa tam tak vyvaľovala a hnila. Jedna prázdna očnica sa zahľadela na neho.
,, DO RITI AJ S VAMI! VY SKURVYSYNOVIA!" zakričal hrdelným hlasom na celý autobus a zošliapol pedál plynu až na podlahu. Cestujúci na neho vydesene hľadeli, iní sa naštvali a nadávali mu do kokotov autobusárskych prípadne vyjebancov. Sral na nich, preklínal seba za svoj skazený život, že nič nedokázal a teraz musí sedieť v tomto posranom autobuse plnom posraných ľudí čo tiež nič nikdy nedokázali v tomto posranom svete kde na neho ešte aj pražilo to posrané slnko. Skôr než zhebne ale zariadi aby nezhebol nadarmo. Potom sa mu na tvári objavil zlomyseľný úšklabok. Oproti mu šiel kamión. Vošiel do protismeru a skôr než si to stihol vodič kamiónu uvedomiť doňho narazil. Cestujúci ani nestihli zakvíliť.
O chvíľu neskôr sa váľali cestujúci vo vlastnej alebo aj cudzej krvi na podlahe autobusu poprepichovaní dlhými kusmi železa a rozmliaždení kamiónom. Niektorí kričali od bolesti, iní len potichu umierali. Vodič autobusu zomrel takmer okamžite a bezbolestne. Keď vytiahli jeho zdeformovanú a zakrvavenú mŕtvolu z vraku mal ešte stále na tvári zlomyseľný úsmev. Hasičov to trochu vydesilo.
napísanísané:: 29.6.2006
prečítalo:: 1445 ludí