k6.sk - literárny server

Z úst a brucha sa jej ťahal pás vytrhnutých čriev.
Zápach krvi a natrávených zvyškov jedla, vytekajúcich z dier natrhnutých slizníc, zaplnil celý byt.
Pomaly sa postavila, držiac v ruke vlastné útroby a sadla mu oproti.
„Kedy sa to stalo?“, spýtal sa detektív Peréz, zapaľujúc si cigaretu.
„Trištvrte na dvanásť... tesne pred polnocou.“, odvetila žena, šepkajúc ticho do bublajúceho pramienka sladkastej chuti, vinúceho sa pomedzi chĺpky na tvári až k jamke na krku.
Rýchlym pohybom ruky si ho utrela do rukáva a zazívala.
„Išla som spať, keď vtrhol do môjho bytu.“
„Odkiaľ prišiel? Dvere sú neporušené.“, zazrel neveriacky, odklepnúc si pritom popol na koberec.
„Cez okno. Bolo horúco a tak som ho mala otvorené.“, odpovedala pokojne, pozorne ho skúmajúc. „No vy mi neveríte, že? Čo vám je na tomto prípade podozrivé?“, spýtala sa ho opatrne a náhle sa postaviac podišla k nemu.
„Vy. Prečo ste mi volali na súkromné číslo a chceli hovoriť iba so mnou a osamote? A prečo sa vôbec rozprávam s mŕtvolou? Nerozumiem tomu...“
„Ani nemôžete.“, odpovedala ľahostajne a vložiac si do úst kúsok jablka sa mu obtrela kolenom o nohu. „Pamätáte sa na Angelu Siletiovú? Bývala vedľa vás v byte nad stanicou... Bola vašou susedkou... pamätáte sa na ňu?“, spýtala sa zrazu tvrdším hlasom a priblížila svoju tvár k jeho.
Detektíva ovial smrteľný závan smradu.
„Pamätám.“
„A?“
Peréz spozornel.
„Kto ste?“
„Kto som? Aké absurdné... Ja som ona a ona je ja. Už vám to do seba zapadá?“, položila mu chladným hlasom zákernú otázku a očami sa mu zavŕtala do pier, čakajúc na jeho odpoveď.
„Myslím, že áno. A teraz čo? Zabijete ma?“
„Nie. Príliš jednoduché. Netrpeli by ste ani z polovice tak, ako ja. Zabijem niečo iné... vašu dušu.... vášho ducha. Čo poviete na toto?“, ironicky sa uškrnula a ani sa nenazdal, už mal nos v jej útrobách.
Zbytočne sa hádzal na všetky strany, zbytočne kričal o pomoc – nik ho nepočul.
Držala ho v sebe presne 5 minút a 20 sekúnd – ten istý čas, za ktorý ju on pred vyše desiatimi rokmi znásilnil a znetvoril.
Len čo ho pustila, zrútil sa na zem mŕtvy.
Teoreticky.
Z Peréze ostal iba akýsi sa krčiaci kúsok tela bez duše, šmátrajúci po podlahe zakrvavenými dlaňami a vydávajúci zo seba divný, nezrozumiteľný bľabot.

Angela iba stála a pozerala.
Preciťovala každý záchvev spokojnosti, ktorý sa jej rozlieval v posmrtných orgánoch jej zmrzačeného tela.
Po nekonečne dlhej chvíli, nasýtená pohľadom pomsty, si umyla ruky a natiahla sa za telefónom.
„Polícia? V dome na Madridskej sa stala vražda. Byt číslo 17.“, zahlásila trasúcim sa hlasom a zložila.

Ľahajúc si na zem do polohy násilného úmrtia sa sama pre seba spokojne usmiala.