PIESEŇ LABUTIA

autor:: lucia

rubrika:: poezia

Vločka za vločkou padá,vetra pieseň zaznieva,znie to ako hrana.Biela vrana na strom sadá,keď v tom,prichádza on.Veža v Pise kôli nemu padá,on si myslí tys tu sama!!Však ona radšej tanec bosá v kalužiach,než niesť slávy závažia.Ruža záhradná odkvitá,ona po jeho boku usmieva sa na silu.Pripadá si ako biela vrana v kŕdli,všade steny,to ju dusí!!Nenávidí slávu,radšej ako postel prijme slamu,radšej okúsi noža hranu,ale nechce,neche tu byť!!!Kričí z plných pľúc!A zrazu kráľ si uvedomuje čo jej súc.Však nemôže nechať ju ísť,na povrch ludskosť jeho by mohla vísť a to nemožno dopustiť!No čo má robiť,keď chce ho opustiť?Takto blúdi cestou-necestou.Stále bdie,zamýšla sa nad touto otázkou.Chce ju zase vidieť štastnú?Chabú nádej má,však verí,dúfa.Musí sa sa rozhodnúť,strážiť ju,než vezme ju prúd,silný prúd.Prúd času je neúprosný,veď sa utrápi.Zaznieva pieseň labutia,ruža znovu rozkvitá.Znovu mu v hlave myšlienky prúdia,ako splašené kone sa rútia.Ona zatial sníva,že ako labuť odletí do zleného údolia,kde s krídlom zlomeným ulahne do prútia,svoj kŕdeľ hladá,nájde,po čase sa s nimi zvíta.A tu sen končí,v hlave jej búši.A čo sa deje,netuší,vie len že to bol sen,obyčajný sen,ona chce mezi svojimi v tom údolí byť len.A on zatiaľ rozmýšla dúfa,že to čo máme je láska....Nežne ju ten sen laská,tá dialka,dialka k pokoju ju láka..Niečo ňou prebehlo,ako sa jej ten vlk samotár páči,keď jej nežne hladí vlasy.
Ale túžba po volnosti ju premáha a do snenia znova upadá.
A on opať do myšlienok sa pohrúži,čo už môže stratiť?Túžba po mocnosti skoro splnená,ale jeho princezna zasnená o česť ho pripravila!Už sa povráva,ten najmocnejší ten najsilnejší a najobávanejší už dlho do boja nevyrazil,nikoho neporazil.žena v jeho srdci zmatok urobila a ona..Znovu kričí z plných plúc!Ten sen jej pripomenul,že tu to niesom ja!Chce ísť preč,preč!On sa v dverách zjavuje,ona v pokore krik v sebe zatlačí,a silený úsmev vyčarí.Bez povšimnutia okolo prechádza,tu ona zrakom nádej nachádza.Už vie ako naplniť sen,vie ako sa do zeleného údolia dostať.Znovu zaznieva pieseň labutia,ruža odkvitá.Jej ruka po dýke siaha,už v dialke počuje pieseň labutiu, ale zrazu, utichá a jeho ruka jej sa dotýka.
On jej slobodu dáva,znovu môže tanec bosá v kalužiach si užívať..
Pieseň labutia zaznieva ruža rozkvitá.A ona šťastná odchádza,len on,cíti stratu.Však jej obraz drží ho v stave triezvom,na tom ostrove pustom a pieseň labutia znie priestorom...
Labuť krídlom zamáva,samotného ho tu necháva.
Vzďaluje sa jeho krik:najťažším zločinom je hlásať lásku!!
Jeho labuť iný názor zastáva.
Znova zamáva a na veky odlieta....Však pieseň labutia tu ostáva...

napísanísané:: 26.6.2006

prečítalo:: 645 ludí