k6.sk - literárny server

Istej Kristíne sa okolo pedálu omotala šnúrka z topánky. Nevenovala tomu žiadnu pozornosť až do momentu, keď chcela zosadnúť z bicykla, no noha nie a nie sa odpojiť. V celej svojej kráse sa zvalila na zem. Od bolesti a ľaku zaškrípala zubami. Kŕčovite si oslobodila chodidlo. Vstala celá dochrámaná a navyše špinavá. No čo môže byť horšie?! Na stehná sa jej nalepil jemný prach a rozpálený asfalt zanechal nepravidelné čierne škvrny. Deva sa vo svetle slnka zlatisto leskla.
No ja sa na to môžem..! Pomyslela si, keď si všimla, ako jej z dotrhaného kolena pomaly tečie potôčik krvi. Ranu si chcela vyčistiť už teplou minerálkou, ale ešte viac si ju zababrala. Odvtedy vyzerali Kristínine nohy ako mapy Afriky.
Vysadla na bicykel a opäť vyrazila. Horúca cesta sa pred jej očami zlievala so vzduchom. Kristína si vybrala trasu popri rieke. Z každej strany sa na ňu valila horúčava, obtierala sa o ňu a zanechávala vlhké stopy. A rieka akoby netiekla. Pôsobila veľmi unavene. Kristíne sa zdalo, že na hladine rastú stromy! Niečo nebolo v poriadku. Dokonca aj kolesá sa lepili k zemi. „Ako je to možné? Niekto si zo mňa musí robiť srandu.“
„To ja si z teba robím srandu, to ja!“ ozvalo sa z vysokej trávy popri ceste. Na chodník vyskočila veľká vlasatá žena s doširoka otvorenými očami. Kristína v šoku zvrtla riadidlá a prekoprcla sa priamo do zeleného porastu. Chvíľu si poležala, zanadávala a posadila sa. Už nebola len čierna, zlatistá a krvavá, ale aj zelená. Nechápavo zavrtela hlavou. „A ty si kto?“
Strapatá žena odpovedala protiotázkou: „Ty si sa počúrala?“ zaškerila sa.
Kristína opatrne vstávala na nohy. Inštinktívne sa pozrela medzi nohy. Na krátkych nohaviciach sa rysovali dve vlhké značky. Zjavne prepotené. Od sedanky. Rozhnevane rozhodila rukami. Rozvinul sa medzi nimi takýto rozhovor.
Kristína: „To je už naozaj veľmi nevkusný vtip!“
Vlasaňa: „Vravím, že si z teba robím srandu.“
Kristína: „ Ale nehovor.“
Vlasaňa: „Hovorím.“
Kristína: „A prečo to robíš?“
Vlasaňa: „Aby ti preskočilo.“
Kristína: „Čo?“
Vlasaňa: „ Že aby ti preskočilo!“
Kristína: „Jáj. A zaberá to?“
Vlasaňa: „ Hmm, vidíš tam tie stromy rastúce na vode?“
Kristína: „Áno.“
Vlasaňa: „V topm prípade zaberá.“
Kristína: „To isto.“
Vlasaňa: „Vážne, veď mi z nich choď odtrhnúť konárik...“
Kristína: „Idem.“
Kristína pribehla až k vode. Pohľadom preskúmala terén. Z nadmernej zvedavosti sa však predklonila, neudržala rovnováhu a skôr ako si stihla rozmyslieť svoj čin, privoňala k mŕtvej vode. Vlasatá si s úškľabkom pomädlila ruky, zakývala zomierajúcej deve, vyšplhala sa cez trávu na hrádzu a zaradovala sa: „Jupí! Mám nový bicykel!!“