OHORKY
autor:: zuzana
rubrika:: poviedky
Sobota je nanič deň. Dokonca aj osemdesiattrojka chodí v sobotu načas. Teda minimálne poobede, keď má službu ten šľachovitý vodič vo svojom večnom koženkovom kabáte. Chudý a poďobaný. Kto jazdí doobeda, nevedel. Väčšinou na zastávke netrávil celý deň - rannú špičku, to áno, a väčšinu popoludní, ale od deviatej do pol druhej sa radšej chodieval niekam zohriať. No a soboty - soboty a nedele a sviatky - boli dni, keď sa mu ani dýchať nechcelo. Sem-tam nejaký dôchodca, občas rodinka na výlete, raz za čas pár workoholikov. A väčšina z nich aj tak nefajčila. Sakra.
K tomu to počasie. Totiž, letný dáždik môže byť fajn. Áno, rozhodne môže byť fajn, ak ste malé dievčatko v klobúčiku a žltých šatočkách, spievate si, o chvíľu vás autobus (ktorý dokonca ani nebude meškať) odvezie domov a ak vám vlásky pod klobúkom predsa zvlhnú, mamina vám ich prefénuje.
Alebo ak držíte malú teplú rúčku vo svojej, vaša dcérka si veselo pospevuje a tie žlté šaty jej tak svedčia, nie je úžasné nastaviť s rozkošou tvár tej osviežujúcej spŕške a zabudnúť na všetky problémy?
Áno, letný dážď môže byť najpríjemnejšia vec na svete, ak ste dôchodkyňa, drobné chladivé kvapky vám stekajú dolu vráskavou šijou, a v taške, poriadne zabalený v alobale, nesiete synovi a neveste jablkový koláč.
A rozhodne sa dá zniesť aj v prípade, že máte asi 40 rokov, oblek s kravatou a čierny dáždnik a cestou do práce si vychutnávate (pravdaže, bokom od tej mamičky s dieťaťom a starenky, aj keď nie príliš blízko k páchnucemu bezdomovcovi) dnešnú prvú cigaretu.
Ibaže, viete, keď vaše jediné nohavice z Armády Spásy sú už dva dni v kuse vlhké, až sa artritída ozýva s neobvyklou nástojčovosťou, a keď jediné jedlo, ktoré ste včera našli, bolo takisto úplne zvlhnutá stará štvrtka chleba, keď sa nemáte kde usušiť, lebo z obchodného domu, jediného v okolí, čo je otvorený aj v sobotu, vás dnes už dva razy vyhodili a na ubytovňu, ani na tú najpodradnejšiu, v žiadnom prípade nemáte a keď sa k tomu všetkému na zemi rozširujú kaluže a jediný fajčiar na zastávke hodí ohorok pravdepodobne do jednej z nich, verte mi, vtedy už letný dážď nie je až taká výhra.
Ale, nakoniec, vždy je lepšie ťahať cigaretu z kaluže, ako zo smetiaka. Verte mi, on sa v tom vyzná. Za tie roky sa vypracoval na odborníka. Napríklad zistil, že ľudia takmer nikdy nehodia ohorok do koša, ak ho predtým až po okraj napchá čo najodpudzujúcejšim smetím. Alebo stačí aj postaviť sa ku košu a začať sa v ňom prehrabovať. Ukážte mi človeka, čo povie bezdomovcovi prehrabávajúcemu odpadkový kôš:
"Dovolíte, pane, potrebujem zahodiť cigaretu." Hahahahaha.
A prišiel aj na kopu ďalších trikov. Predstierajte záchvat dávivého kašľa (a v tom on bol dosť presvedčivý) a môžete si byť istí, že málokto dofajčí cigaretu do konca. Viete, ak chcete získať dobrý úlovok, musíte pre zberanie špakov naozaj žiť. Musíte pozorovať ľudí a pamätať si, kedy sa fajčia najlepšie značky. Kto necháva z cigarety nevyfajčený najväčší kus. Ktoré spoje často meškajú (úmerne s minútami strávenými na zastávke sa zvyšuje aj nervozita a s tou zase počet fačiarov) a na koho čo platí. A najviac hrdý bol na svoj najdômyselnější vynález - akoby minipoličku z plechu, ktorú pripevnil na smetník na zastávke a keď ho poriadne napchal, polička priam pozývala k tomu, aby cestujúci kládli svoje ohorky na ňu. A potom mu už stačilo len natiahnuť ruku a boli jeho.
Dážď pomaly ustával. Nakoniec to nebude až taký hrozný deň. Muž v obleku nedofajčil ani do polovice a elegantným oblúčikom hodil cigaretu na zem. Určite sa pokúšal prestať fajčiť. Keď strávite na zastávke toľko času, pravidelných cestujúcich si zapamätáte a tento minulý týždeň nevyfajčil ani jednu. Takže zlyhanie, pomyslel si a skúmavo pozrel na ohorok plávajúci v kaluži. Hmm, dobrá značka. Keď uschne, bude skvelá.
Babička takisto patrila k stálym cestujúcim. Každú druhú sobotu chodievala na návštevu k deťom. V taške jej zakaždým voňal nejaký koláč a občas štrngali aj kompótové fľaše. Vídal ju už... no, možno aj desať rokov. Páni, to je doba. Ale palicou sa podopiera len posledné dva mesiace. A pred piatimi rokmi určite nebola takto zhrbená...
Mama s dievčatkom tu kedysi, vlastne len celkom nedávno, čakávali v trojici. Dieťa si stále spieva, to je pravda, ale keď videl ženu naposledy, plakala. A ten muž tu pred pár dňami nastupoval na autobus (opačným smerom, ako teraz cestujú tie dve) sám a niesol veľký kufor. Žena zrejme dnes bude dievčatku musieť niečo vysvetliť, pomyslel si.
V sobotu chodieva osemdesiattrojka načas, verte, on sa v tom vyzná. A keď dievčatko, žena, starenka aj muž v obleku mizli v ohybe cesty, už vôbec nepršalo. Len bezdomovec zostal stáť na zastávke, opierajúc sa o smetiak a čakal a čakal, celkom trpezlivo, kým vyjde slnko a vysuší ohorky v kalužiach.
K tomu to počasie. Totiž, letný dáždik môže byť fajn. Áno, rozhodne môže byť fajn, ak ste malé dievčatko v klobúčiku a žltých šatočkách, spievate si, o chvíľu vás autobus (ktorý dokonca ani nebude meškať) odvezie domov a ak vám vlásky pod klobúkom predsa zvlhnú, mamina vám ich prefénuje.
Alebo ak držíte malú teplú rúčku vo svojej, vaša dcérka si veselo pospevuje a tie žlté šaty jej tak svedčia, nie je úžasné nastaviť s rozkošou tvár tej osviežujúcej spŕške a zabudnúť na všetky problémy?
Áno, letný dážď môže byť najpríjemnejšia vec na svete, ak ste dôchodkyňa, drobné chladivé kvapky vám stekajú dolu vráskavou šijou, a v taške, poriadne zabalený v alobale, nesiete synovi a neveste jablkový koláč.
A rozhodne sa dá zniesť aj v prípade, že máte asi 40 rokov, oblek s kravatou a čierny dáždnik a cestou do práce si vychutnávate (pravdaže, bokom od tej mamičky s dieťaťom a starenky, aj keď nie príliš blízko k páchnucemu bezdomovcovi) dnešnú prvú cigaretu.
Ibaže, viete, keď vaše jediné nohavice z Armády Spásy sú už dva dni v kuse vlhké, až sa artritída ozýva s neobvyklou nástojčovosťou, a keď jediné jedlo, ktoré ste včera našli, bolo takisto úplne zvlhnutá stará štvrtka chleba, keď sa nemáte kde usušiť, lebo z obchodného domu, jediného v okolí, čo je otvorený aj v sobotu, vás dnes už dva razy vyhodili a na ubytovňu, ani na tú najpodradnejšiu, v žiadnom prípade nemáte a keď sa k tomu všetkému na zemi rozširujú kaluže a jediný fajčiar na zastávke hodí ohorok pravdepodobne do jednej z nich, verte mi, vtedy už letný dážď nie je až taká výhra.
Ale, nakoniec, vždy je lepšie ťahať cigaretu z kaluže, ako zo smetiaka. Verte mi, on sa v tom vyzná. Za tie roky sa vypracoval na odborníka. Napríklad zistil, že ľudia takmer nikdy nehodia ohorok do koša, ak ho predtým až po okraj napchá čo najodpudzujúcejšim smetím. Alebo stačí aj postaviť sa ku košu a začať sa v ňom prehrabovať. Ukážte mi človeka, čo povie bezdomovcovi prehrabávajúcemu odpadkový kôš:
"Dovolíte, pane, potrebujem zahodiť cigaretu." Hahahahaha.
A prišiel aj na kopu ďalších trikov. Predstierajte záchvat dávivého kašľa (a v tom on bol dosť presvedčivý) a môžete si byť istí, že málokto dofajčí cigaretu do konca. Viete, ak chcete získať dobrý úlovok, musíte pre zberanie špakov naozaj žiť. Musíte pozorovať ľudí a pamätať si, kedy sa fajčia najlepšie značky. Kto necháva z cigarety nevyfajčený najväčší kus. Ktoré spoje často meškajú (úmerne s minútami strávenými na zastávke sa zvyšuje aj nervozita a s tou zase počet fačiarov) a na koho čo platí. A najviac hrdý bol na svoj najdômyselnější vynález - akoby minipoličku z plechu, ktorú pripevnil na smetník na zastávke a keď ho poriadne napchal, polička priam pozývala k tomu, aby cestujúci kládli svoje ohorky na ňu. A potom mu už stačilo len natiahnuť ruku a boli jeho.
Dážď pomaly ustával. Nakoniec to nebude až taký hrozný deň. Muž v obleku nedofajčil ani do polovice a elegantným oblúčikom hodil cigaretu na zem. Určite sa pokúšal prestať fajčiť. Keď strávite na zastávke toľko času, pravidelných cestujúcich si zapamätáte a tento minulý týždeň nevyfajčil ani jednu. Takže zlyhanie, pomyslel si a skúmavo pozrel na ohorok plávajúci v kaluži. Hmm, dobrá značka. Keď uschne, bude skvelá.
Babička takisto patrila k stálym cestujúcim. Každú druhú sobotu chodievala na návštevu k deťom. V taške jej zakaždým voňal nejaký koláč a občas štrngali aj kompótové fľaše. Vídal ju už... no, možno aj desať rokov. Páni, to je doba. Ale palicou sa podopiera len posledné dva mesiace. A pred piatimi rokmi určite nebola takto zhrbená...
Mama s dievčatkom tu kedysi, vlastne len celkom nedávno, čakávali v trojici. Dieťa si stále spieva, to je pravda, ale keď videl ženu naposledy, plakala. A ten muž tu pred pár dňami nastupoval na autobus (opačným smerom, ako teraz cestujú tie dve) sám a niesol veľký kufor. Žena zrejme dnes bude dievčatku musieť niečo vysvetliť, pomyslel si.
V sobotu chodieva osemdesiattrojka načas, verte, on sa v tom vyzná. A keď dievčatko, žena, starenka aj muž v obleku mizli v ohybe cesty, už vôbec nepršalo. Len bezdomovec zostal stáť na zastávke, opierajúc sa o smetiak a čakal a čakal, celkom trpezlivo, kým vyjde slnko a vysuší ohorky v kalužiach.
napísanísané:: 11.6.2006
prečítalo:: 1337 ludí