DESAŤ DNÍ

autor:: zuzana

rubrika:: poviedky

Nastupovala prednými dverami, celkom pri vodičovi. Hore schodíkmi kráčala ako dieťa. Ľavú nohu, chytiť sa najbližšej orýpanej plastovej tyče, pravú len pritiahnuť na ten istý schod a vyložiť hore tú smiešnu pásikavú tašku na kolieskach, vzdychnúť, prechytiť sa a znovu ľavá noha. Ako lyžiar, keď sa vlek pokazí a hore kopcom treba vyšľapať.

Našťastie boli schodíky iba tri a o chvíľu už stála medzi ostatnými cestujúcimi a zvláštne sa triasla. Už to mala skoro tri roky - Hana Uherka vravela, že je to asi Parkinson. Dcéra ju s tým dokonca posielala k doktorovi - ech. Načo? Aby sa na staré kolená napchávala liekmi? Aby je strčili do špitálu ako Gitku? A Gitka je už aj tak pod zemou. Tak načo?

Elekrička sa s trhnutím pohla a ona sa zatackala. Mladík s krúžkom v nose už stál, aby jej uvoľnil miesto. Dokonca ju zľahka chytil za tenké zápästie a pomohol jej sadnúť. Ech. Krúžky v nose, pomyslela si. Hlúposti. Pritiahla si svoju kolieskovú tašku. Spoza škaredých horčicových a belasých prúžkov vykúkali nežné hlavičky primuliek zabalené v šuštivej fólii. Na obale svietila absurdná tmavomodrá nálepka s nápisom: "Čerstvé 10 dní." Keby tak ešte mala svoju záhradku, práve by sadila tulipány. A primulky a narcisy a gerbery - ach, ako milovala gerbery! - by rástli a kvitla a voňali. Nielen tých úbohých 10 dní.

Svoje kvetiny nikdy netrhala. Ani vnukom to nedovolila. Nech len rastú. Smutne si premerala primulky v plátenej taške. Ako chabo vyzerali, ako zúbožene. Už len 9 a pol dňa, šepkali si možno. Úbožiatka. Kvetiny by sa naozaj nemali trhať, pomyslela si. Takmer sa cítila previnilo. Ale keď v tom dcérinom byte (pri slove byt odfrkla rovnako, ako pri myšlienke na krúžky v nose) jej všetko tak chýbalo. Starý domček a ešte starší, tak dlho neprerezaný orech na dvore a kríčkové ruže a gerbery. Dve slivky a divá čerešňa. Sliepky. Chudák ich pes, čo ho zrazilo auto. Chudák jej starý, jej Tóno. A chudák Gitka a chuderky primulky. 9 a pol dňa.

Ktovie, aké číslo je na mojej nálepke, pomyslela si. Všetkým sa nám to kráti, zašepkala súcitne primulkám a, stále sa trasúc, vstala. Nemyslím, že tušila, že jej vlastné číslo je ešte nižšie ako tých 9 a pol. A nemyslím ani, že by ju tešilo vedomie, že o pár dní, naozaj len o pár, dostane viac tulipánov, ruží, gerber a ľalií, než zvyklo rásť na jej záhrade. Všetky budú mať ešte celých 10 dní, až na jednu zablúdenú kyticu primuliek, ktorú jej dcéra omylom pridá. Škoda, že nikomu nestihne oznámiť, na čo prišla. Totiž že kvetiny sa nesmú trhať. (Hoci primulkám by to už aj tak nepomohlo.)

Vystupovala opäť ako lyžiar, ako dieťa. A keď ťahala tašku po nerovnom chodníku, zdalo sa, že aj primulky sa trasú ako ona. Od strachu či nedočkavosti, alebo to bol Parkinson, či len pár kamienkov na ceste, na tom nezáležalo. Pretože nálepky sú neúprosné.

napísanísané:: 11.6.2006

prečítalo:: 979 ludí