k6.sk - literárny server

Až spustneš pre smrti čas,
stratíš farbu, stratíš očí jas,
v dreve, v kľude pod krížom,
budeš sa vkrádať k mojím snom.

Slzami skropím tvoju zem,
kým budeš rásť ja nezomriem,
tvoj tieň, tá vzdušná mohyla,
pri konci by nás ladne spojila.

Až zablúdime do večných dier,
kde vládne tichom noci mier,
žiaden krik, žiadne stonanie,
šeptom nám príde pozvanie.

Svitom bude večná temnota,
pôžitkom ľudská nahota,
trestom slnečné odlúčenie,
odmenou trpké prepojenie.

A tá hustá clona našich tiel,
z úst do úst letí dotyk pier,
aby v puchu, smrade rozkladu,
vdýchol život môjmu pokladu.

Raz rozkvitne kvetov záhrada,
zástup mlčiacich sa ticho zakráda,
oni hnijú, my mdlo rastieme,
hĺbime pomníky do zeme.

Po roku, po dvoch, po čase,
nič nám nevezme na kráse,
čierna voda, hliny hlad,
zimné teplo, letný chlad.