k6.sk - literárny server

Stálo samo a zdanlivo bezcieľne pozeralo do okna, kde sa ostatné deti hrali spolu aj so svojimi rodičmi. Niektoré sa nechali mamou vodiť za ruku, iné sa zase hrali s ostatnými na pieskovisku. No toto dieťa – toto bolo celkom iné. Raz sa bálo, že sa utopí v tom pieskovisku pod vysokými drevenými oknami, pretože zrniečka piesku sa zrazu zmenili na morské kvapky. Desilo sa tiež akýchkoľvek malých dvierok, ako boli napríklad tie na kuchynskom drese, pretože by z nich mohlo vyletieť niečo strašné. Alebo v tme, keď sa pozeralo na sklo dvier, javili sa mu tam zvláštne tvary, postavy, príbehy. Tie postavy – ľudia i zvieratá – sa hýbali, v hlave sa odohrávali nekonečné príbehy, ktoré vôbec nepotrebovali súvisieť so svetom naokolo. Kvôli nepríjemným skúsenostiam s vlastným dieťaťom sa rodičia rozhodli držať ho ďalej od spoločnosti ostatných, aby nikto o ňom nezistil pravdu.

Dieťa sedelo na tmavočervenej stoličke, napoly omámené liekmi, ktoré mu predpísala akási vysoká žena v bielom plášti, pred ktorou mala zjavne aj matka rešpekt. Tie tabletky dieťa omamovali natoľko, že sa prestalo zaujímať o vonkajší svet, o to, že by ho niečo mohlo ohrozovať. Len ticho sedelo a pozeralo sa. Pozorovalo. Sedieť a pozorovať. To bolo skutočným oslobodením, takto sa nikto nemusel čudovať nad rozprávaním o svete, ktorý bol ostatným taký cudzí. Sedieť a pozorovať. Všetka skutočnosť sa stráca. Len ticho sedieť a pozorovať… “Dopi ten čaj, celkom ti vychladne!” ozval sa zrazu hlas. Bol akýsi povedomý, jeho farba aj hlasitosť pripomínala uspávanky pred spaním, čí veselý smiech, keď s ním ešte rodičia chodili von tak ako s ostatnými deťmi. Keď bolo šťastné. No krásne myšlienky a predstavy, ktoré tento hlas vyvolal, sa začínali prepadať do tmy. Prehlušili ich iné spomienky. Plač. Uplakané oči rodičov, slzy stekajúce po vlastnej tvári dieťaťa. Okamihy zúfalstva, keď ten istý hlas, ktorý ešte nedávno znel tak bezpečne a teplo, kričal čosi o nenormálnosti či šialenosti vlastného dieťaťa. Hlas, ktorý dieťa opúšťal v dverách bieleho oddelenia pre také isté deti. Stratené. Nešťastné. Túžiace. Šialené.

Ako sa tak myšlienky pomaly prelievali celým telom, po tvári začali stekať skutočné slzy. “Prečo zase reveš? Kážem ti iba vypiť ten čaj, nič zlé som ti predsa nepovedala,” povedala matka napoly nahnevane, napoly sklamane. Dieťa sa muselo opäť raz prekonávať, aby svet vo vnútri aspoň na chvíľu utíchol. Len na chvíľu, kým sa dieťa dostane z tejto situácie. Je to len ďalšia prerušená myšlienka a chvíľka pretvárky. Okrem toho nadišiel zrejme opäť čas na lieky, pretože ženská postava sa blížila spolu so známou krabičkou. A keď dieťa zoberie lieky, nikto sa aspoň nebude čudovať, prečo je zrazu tak ticho. Ktovie prečo, ale vždy potom, ako zjedlo tabletky, ho nechávali samé vo svojej izbe, čo mu dostatočne stačilo na to, aby si dokázalo oddýchnuť od toho neustáleho predstierania.

„Dnes sa pôjdeme prejsť,“ oznamoval akýsi iný hlas. Tento však už nebol taký príjemný ako ten pred ním. Bol aj hrubší. Mužský. Patril otcovi. Človeku v ešte pomerne mladom veku, ktorého staré oči prezrádzali starosti. Kedysi to bol mladý človek, ktorý nadovšetko miloval svoju ženu i dieťa. Zostalo po ňom však len málo spomienok. Spomienky na akúsi lúku, na šťastie a dôveru. Zážitky, ktoré sa teraz len ťažko vynárali z pamäti. Boli totiž prerušované akýmsi iným druhom myšlienok. Sklamanie. Hnev, i zúfalstvo nad vlastným dieťaťom. Ten istý muž tu teraz sedel a hľadel, akoby sa nič nedialo. Akoby dieťa neplakalo. Akoby sa nesnažilo prehltnúť akýsi biely cukrík. Akoby sa horká chuť nerozprestierala po vyprahnutých ústach, akoby rozum ostával čistý. Nič z toho sa však nedialo.

Dieťa teda vstalo akoby v polospánku a šlo sa obliekať. Akési ruky mu obúvali topánky a obliekali kabát. Čie ruky to boli, to sa nedalo cez zahmlený zrak celkom dobre určiť. Zreteľné boli iba hrubé žily a kostnaté prsty, ktoré nervózne vykonávali svoju povinnosť postarať sa o dieťa. No to už bolo zaujaté niečím iným. Vlastným obrazom v zrkadle. Videlo sa, ako tam stoji, no o čosi mladšie a na sebe má akúsi farebnú detskú vetrovku, farebnú vlnenú čiapku a usmieva sa. Nič z posledných rokov sa nestalo. Ešte stále žije len to malé dieťa, ktoré sa teší na hru vonku a ešte netuší, aký svet sa začne neskôr predierať von z jeho mysle. Nič sa nestalo. Nie je ani tá vysoká lekárka v bielom, ani dusiace spomienky na bielu celu so zamrežovanými oknami. Ide sa iba von. „A snaž sa správať slušne,“ odznelo odniekiaľ.

Deň vonku bol síce chladný, ale zato slnečný. Bolo to tu presne také isté, ako pred rokmi, keď dieťa skutočné chodilo vo farebnej vetrovke a vlnenej čiapke. No čosi však predsa len bolo iné. Viac spomienok. I keď z útleho detstva toho veľa v mysli neostalo. Spomienky boli zrejme nahradené novšími, napríklad na Vianoce strávené celé pod vianočným stromčekom, ktorý sa na tú chvíľu premenil na celý ihličnatý les. Alebo na trináste, štrnáste, čí sedemnáste narodeniny. Nie je však možné si všetko pamätať. Zvlášť nie, keď myseľ zatemňuje čosi zvonka.

Keď nasadli do auta a chvíľu sa viezli, dieťa pochopilo, kam smerujú. Opäť za tou lekárkou. Žena, ktorá vyzerala tak nepríjemne, neustále kládla rôzne otázky. No pri odpovedi sa človek nesmel zmýliť. Na otázku „Ako sa máš?“ sa odpovedá „Už lepšie,“ a tiež treba podporiť nádej rodičov, že ich dieťa sa konečne stáva normálnym. Ešteže je možné na chvíľu vypnúť svet vo vnútri! Nekonečné minúty napätia a strachu sa pomaly ťahali. A vtedy to už všetky tie myšlienky nevydržali. Za ženou v bielom sa čosi pohlo. Zdalo sa, akoby sa vysoká izbová rastlina chcela hýbať. Dieťa to musí ignorovať a sústrediť sa. Nesmie sa ukázať, že lieky znova nezaberajú, že dokonca dovoľujú ponoriť sa do svojich myšlienok hlbšie. Bum! Rastlina zrazu vytiahla jeden zo svojich koreňov. Bum! Tlkot srdca sa ozýval v hlave spolu s vyhasínajúcim dychom dieťaťa. A rastlina povystrkovala všetky svoje korene a hýbala sa smerom k nepríjemnej žene. Ešte chvíľa a dostane sa úplne blízko. Kto môže v takýchto chvíľach povedať, čo je realita? Dieťa odvrátilo zrak a pozrelo sa do okna. No tam, rovno vo vzduchu viseli tri ľudské telá, vietor s nimi pohadzoval zo strany na stranu a už dávno nedýchali. Hodiny tikali. Tik – tak. Tik – tak. A tela sa hýbali doprava – doľava. Bum! Ozývalo sa v diaľke. Rastlina, meniaca sa na čosi strašné, sa skláňala nad nechápavo pozerajúcou ženou. „Ona vás zabije,“ počulo dieťa vlastný hlas. Zreničky v očiach oproti sa zúžili a chabý úsmev poodhalil čosi zo zubov sivých ako steny miestnosti. Dokonca aj rastlina bola zrazu na svojom zvyčajnom mieste, obesenci kamsi zmizli. A chladne oči zrazu vyriekli: „Je mi to skutočne ľúto, milí rodičia, ale musím odporučiť dôkladnú liečbu. Sami musíte uznať, že toto nie je normálne.“

Chvíľu trvalo, kým táto ľadová dýka pretrhla každú žilu v tele. Dôkladná liečba. Každý z prítomných vie, čo to znamená. Aj dieťa to vie. To však nemôže byt pravda. Veď ešte pred chvíľou sa hralo s ostatnými deťmi v piesku. Ešte len pred chvíľou sa na neho rodičia hrdo pozerali, keď v škôlke dokázalo riešiť úlohy najrýchlejšie zo všetkých. No predsa len, bola to všetko pravda. Slová by sa tvorili len ťažko. Namiesto toho prichádzal smútok. Strata nôh na zemi. Prečo to nemôže byť také nevinné ako pred tým? Slzy sa kotúľali dole detskou pokožkou, na malé rúčky, ktoré sa ostatným zdali už skoro dospelé. Ten plač si však nikto nevšímal. Nebolo to potrebné. A nebolo to ani prípustné. Ukazovať city, vlastnú zraniteľnosť, neschopnosť perfektne sa vysporiadať s každou situáciou. Opäť tam. Vrátiť sa späť. Bolo to ako pripútanie k posteli reťazami. Väzenie, násilné odhodenie nabok. Zatratenie a pohrdnutie detskými myšlienkami. Vlastným svetom dieťaťa. Pôjde teda, nič iné mu neostáva. No existoval predsa len spôsob, ako sa tomu všetkému vyhnúť. No vyhnúť sa už navždy a nikdy sa nevrátiť. Prepadnúť sa do svojho sveta a uznať ho definitívne za ten skutočný. Nevnímať tváre naokolo. Nevnímať ľudské pohľady a starosti, nemať nové pocity. Byť akoby za sklom, pozorovať. Ticho pozorovať. Navždy. V pokoji, pohojdávajúc sa na farebnej dúhe, pozorujúc ostatných. Takýto svet skutočne existoval. A dal sa previesť do skutočnosti. No nie je cesty späť. Nedá sa vrátiť. Iné východisko však už neostalo.

* * *
Ubehlo niekoľko rokov, no dieťa ešte stalo nevyrástlo. Zaberalo síce viac priestoru, i myšlienky už boli akési usporiadanejšie, no stále to bolo to iste malé, vystrašené dieťa. No od 25-ročného človeka sa predsa očakáva aspoň malý záujem o svet. I keď jemu sa v zrkadle stále javil ten istý obraz malého dieťaťa tešiaceho sa na prechádzky po parku, nikomu to viac nehovorilo. Pred vyše siedmimi rokmi si povedalo, že svet nie je pripravený uznať vlastné myšlienky v hlave ako formu existencie. No dieťa si aj tak skoro nikto nevšímal. Patrilo k menej nápadným ľuďom, no po láske a pochopení netúžilo o nič menej ako ostatní. Pred vyše siedmimi rokmi sa stalo postavou z rozprávky, dobrou postavou, ktorá sa nikdy nesmie zmýliť. Pochopenie a pomoc. Tým sa dá získať aspoň klam priazne, či dokonca lásky. Ľuďom vždy hovoriť pravdu do očí, snažiť sa im pomôcť. No nikdy príliš nehovoriť. Nepripustiť existenciu sveta dnu za sklom. Sklo, ktoré nikdy nerástlo tak ako nerástla ani detská duša v ňom. Potlačiť vlastné šialenstvo, či ho aspoň ovládať do znesiteľnej miery. Ani intelektuálne nie je možné príliš vytŕčať z radu. Ľudia by si mohli myslieť, že človek je výnimočný a začali by ho sledovať viac ako ostatných.

Ako sa tak míňali mesiace a roky na slobode, dieťa sa stále snažilo stáť si za svojím a hrať svoju úlohu kladnej rozprávkovej postavy. No ľudia si to akosi nevšímali. Bola to pre nich samozrejmosť. Dokonca sa dožadovali svojho práva na dobré zaobchádzanie a neustálu podporu. No detské srdiečko už začínalo byť unavené. Doráňané telo sa začínalo ohýbať pod ťarchou myšlienok ostatných. „Čo ak som malo byť zápornou postavou? Veď moje skutky aj tak nikto nevníma,“ viedlo dieťa jeden z bežných rozhovor medzi dvoma ľuďmi sídliacimi v mozgu. Títo ľudia mali biele vlasy a už odkedy si dieťa pamätalo, vždy sa medzi sebou dohadovali, či len tak rozprávali. A tak sa dieťa rozhodlo, že okúsi svet ostaných aj z druhej strany a začalo sa správať presne opačne ako pred tým. Tentokrát nebolo prípustné šťastie, či jedna jediná šťastná myšlienka. No zlo bolo len druhou stránkou dobra, ničím špeciálnym, čoho by sa bolo treba báť. A tak neprinášalo účinok. Rozprávková postava nevedela, čo robiť. Navyše, každým dňom bol vnútorný svet akýsi farebnejší, skutočnejší, kým svet tých druhých sa pomaly strácal v hustej nepriehľadnej hmle.

Sny pokračovali aj cez deň. Oči videli, no myseľ vnímala čosi iné. Uši počuli zvuky zvonku, no tie neboli viac podstatné. Celý svet sa prepadal do diery v strede detského mozgu. Postupne sa strácali aj schopnosti. Jedlo podávala dieťaťu akási neznáma ruka. Jedného dňa sa oči nachvíľu prebudili a myseľ mohla vnímať okolitý priestor. Steny. Mreže. Detský koberec na zemi. Už po tretíkrát späť. Doma. Medzi rovnocennými. Oči opäť prestávali poslúchať a nesústreďovali sa viac na nejaký cieľ. Aj chuť v ústach po tabletkách sa pomaly strácala. Čo povie ostatným deťom zo sídliska? Pri troche šťastia sa nezačnú hrať bez neho. Musia ešte chvíľu vydržať, kým vstane a zoberie si posledné biele cukríky, koniec všetkých sa pomaly blíži.

Dieťatko, teraz už tak malé, že ledva dočiahlo za stôl, sa pomaly vykradlo z pohľadov ostatných a zamierilo k skrinkám na ošetrovni. Dobrá postava, zlá postava, otázka znela v hlave spolu s náhlivými krokmi. Bum! Stoly na chodbe začínali tancovať od vzrušenia z toho, čo malo o chvíľu prísť. Dieťatko sa postavilo na stoličku a keďže v miestnosti okrem neho nikto nebol, bolo ľahké vziať si jednu s fľaštičiek na biele cukríky, ktorými ho už od detstva kŕmili. Jeden, dva, tri, všetky. Pomaly sa kotúľali do malej, roztrasenej dlane. Z diaľky sa ozývali kroky, no nedalo sa presne určiť, ktorému svetu patrili. Detská rúčka s malou naplnenou dlaňou sa pomaly zdvíhala k ústam a vkladala do nich lístok do večného neba. A potom, takmer ihneď po prehltnutí, sa objavila posledná veľká myšlienka. Človek nemôže byť iba jednoduchou rozprávkovou postavou. To sa nedá a dieťa si to malo uvedomiť včas, no nestalo sa tak. Človek sa skladá z dobrej aj zlej stránky, nie je možné jednu potlačiť... A zrazu nastalo ticho a po ňom už len štebotanie vtáčikov vysoko na stromoch. Všade okolo boli usmievajúce sa deti a rodičia sedeli na lavičke a s láskou hľadeli na to svoje.