Vznik a zánik jedného náboženstva

autor:: Michal Abaffy

rubrika:: rozpravky

- Tento pomaranč je malý, - zahromžil pán Horančík. Bolo to potom, ako vypil celú fľašu rumu a sťal sa ňou na mol. – A vyschnutý. Zvráskavený.
Chytil ten pomaranč a z celej sily ho stlačil (nepýtajte sa ma prečo). Tvár sa mu od úsilia pomaranč rozpučiť zmenila dočervena. Stláčal chudáka pomaranča čoraz silnejšie, až z tohto citrusového plodu vystreklo trochu šťavy. Šťava vystrelila rovno do tváre pána Horančíka a vtedy tohto muža osvietilo.
Pochopil to.
Pochopil všetko.
Prestal žmýkať pomaranč a s úctou ho položil pred seba na stôl. Potom ho prosil, aby mu odpustil a nadával tam sám na seba, že aký je len hriešnik, že je nehodný tohto života a podobne.

O rok.
K pánovi Horančíkovi prišiel na návštevu jeho sused, poverčivý pán Horalka. Muži prešli spolu do obývačky a tam uvidel pán Horalka rôzne sochy a maľby a fotografie. Na všetkých týchto umeleckých predmetoch boli znázornené pomaranče. Jeden pomaranč bol veľký a šťavnatý, iný bol malý a scvrknutý.
Pán Horalka sa usadil do kresla a po chvíli sa opýtal: - Čo znázorňujú tieto pomaranče, keď ich tu toľko máš?
- Tebe som to ešte nepovedal?
- Nie.
- Tak teda ti to poviem... Asi pred rokom sa mi prihovorili.
- Kto?
- Oni.
- Kto oni?
- Pomaranče, citróny a mandarínky.
- Nevrav! Veď pomaranče, citróny a mandarínky nedokážu rozprávať! To je nejaký nezmysel.
- A nie je. Držal som v ruke jeden pomaranč a vtedy sa mi prihovorili. Akousi neznámou metódou a povedali mi, že sú bohovia. Boh pomaranč, boh citrón a bohyňa Mandarínka. Spolu tvoria jedno trojbožstvo.
- Ale nevrav!
- No skutočne. Majú obrovskú moc a keby chceli, mohli by zničiť celé ľudstvo. Ak klamem, nech sa tu na mieste pod zem prepadnem.
A keďže vecí ako svojvoľné prepadanie sa pod zem sa v skutočnosti nestávajú, pán Horančík sa neprepadol, hoci celý mýt bol len výplodom jeho bujnej fantázie.
- No ale potom... To je hrozné!
- Je. No povedali mi, že sa tomu dá predísť a tiež aj ako.
- Ako?
- Ľudia na tejto zemi sa musia lepšie starať o citrusové plody. Je to nevyhnutné. Ak sa tak stane, budeme spasení, čaká nás nekonečný život plný radosti, lásky a šťastia. No ak sa ľudia nezačnú lepšie starať o citrusové stromy a ich plody, potom ľudstvo čaká zánik. Taký hrozný, že si to ani predstaviť nevieme.
- To je strašné.
- To teda je.
- Čo budeme robiť?
- V prvom rade musíme do sveta šíriť pravdu o našich bohoch, inak nám bude beda. A ak niekto nebude chcieť uveriť v svätú pravdu a navyše to bude človek, čo sa nestará o citrusy, treba predísť k radikálnemu postoju a jednotlivca zabiť.
- To ti povedalo naše vznešené trojbožstvo?
- Áno.
- Tak poďme do sveta.

Pán Horalka večeral doma so svojou ženou a dieťaťom. Jedli kapustovú polievku, keď pán Horalka prevravel: - Viete, čo som sa dnes dozvedel?
- Čo? – opýtala sa jeho žena.
- Že na svete vládnu traja bohovia. Boh Pomaranč, boh Citrón a bohyňa Mandarínka.
- Ale...
- Žiadne ale, - zahriakol pán Horalka svoju ženu. – Je to tak, povedal mi to pán Horančík. Skutočne.
- Pán Horančík? Ale veď to je... To je vzdelaný človek! Pozná abecedu, vie čítať, písať a počítať do tisíc, však? – žasla pani Horalková.
- Presne tak.
- No ak to vraví taký rozumný človek ako on, iste je to pravda. A toto trojbožstvo... Oni stvorili našu planétu?
- Celý vesmír.
- Tak by sme im mali byť vďační.
- Ich posolstvom je, že sa musíme lepšie starať o citrusy na tejto Zemi. Ak tak spravíme, budeme spasení, ak nie, budeme zatratení!

Pán Horalčík a rodina Horalkovcov dali dokopy nejaké tie peniaze a v ich osade postavili príbytok trojbožstva, zasvätili ho konkrétne bohu Pomaranču. Budova to bola honosná a prilákala k sebe mnoho ľudí z dediny. Tí sa najprv prišli pozrieť na tú nádheru. Množstvo mramorových sôch pomarančov a tiež aj zopár mramorových sôch citrónov a mandarínok. Tiež zlaté retiazky so zlatými citrusovými plodmi a ďalšie podobné veci propagujúce ich novo vzniknutú vieru. Keďže dedinčania boli ľudia nevzdelaní, poverčiví a hlúpi, rýchlo uverili nezmyslom o trojbožstve. Preto sa viera v túto svätú trojicu neexistujúcich bohov citrusových plodov šírila priam druhou kozmickou rýchlosťou a možno aj zatiaľ nevymyslenou treťou. Nakoniec sa v osade nenachádzal človek, čo by tomuto výmyslu neveril. Po istom čase vznikli aj ďalšie dva príbytky trojbožstva, jeden bol zasvätený bohovi Citrónu, druhý bohyni Mandarínke.
Raz jeden dedinčan povedal: - Mali by sme pravdu o našich stvoriteľoch rozšíriť do celého sveta.
A pán Horančík (v dedine ho nazývali „hlavný citrusovník“, pretože pomenovanie „citrusovník“ dedinčania udeľovali tomu, kto sa zaslúžil o rozšírenie „pravdy“) povedal: - Presne tak. Je to naše poslanie, ktoré nám naši bohovia dali. Chceme predsa spásu tohto sveta a nie jeho zánik. Či nie?
- Chceme, - ozvalo sa na zasadnutí citrusovníkov zborovo.
- Tak v tom prípade, - pokračoval hlavný citrusovník, - musíme spísať naše vedomosti a tiež musíme spísať požiadavky a rady pre ľudstvo. Musíme našim spoluobčanom vysvetliť, čo treba pre vlastnú záchranu robiť.
- Kto sa toho podujme?
- Ja osobne. A možno budem potrebovať pomoc niekoho z vás. Dúfam, že nebudete namietať, ak niektorého z vás o takúto pomoc požiadam.


O mesiac.
Pred budovou Národnej Rady Slovenskej Republiky sa o ôsmej zhromaždil dav akýchsi podozrivo sa tváriacich občanov. Okoloidúcim rozdávali letáky a zopár týchto letákov sa ušlo aj niekoľkým pánom poslancom a jednej pani poslankyni. Skupinka ľudí si tiež so sebou vzala veľké transparenty, na ktorých boli heslá ako: LEPŠIE PODMIENKY PRE CITRUSY, alebo MODLITE SA ZA SPÁSU SVETA K CITRUSOVÉMU TROJBOŽSTVU. Zlatým klincom ale bol transparent, na ktorom stálo: DAJME PRÁVO VOLIŤ CITRUSOVÝM PLODOM.
Dav však našťastie nebol agresívny, no i napriek tomu sa okolo neho rozostúpili zopár policajtov, pre prípad, že by sa situácia chystala zmeniť.
Na zvláštnu skupinku sa prišli pozrieť aj niekoľkí redaktori novín a televízií. Nakrútili si tam materiál pre svoje reportáže (hlavný citrusovník poskytol jednej komerčnej televízií „exkluzívny“ rozhovor) a následne sa pobrali do svojich štúdií dať ich správam konečnú podobu.
Dedinčania sa vrátili domov okolo desiatej večer, všetci boli nadmieru spokojní. Jednak preto, že sa zvýraznili, jednak preto, že pomohli k šíreniu klamlivej pravdy a podľa nich samých pomohli k spáse sveta.

O týždeň.
V citrusiáde (budova, kde sa konali zasadania citrusovníkov) sa konalo ďalšie zhromaždenie. Predsedal mu, ako to už bolo zvykom, hlavný citrusovník. Zasadanie malo toho dňa iba jeden bod programu: od príslušných orgánov prišla odpoveď na požiadavku o zrovnoprávnení ich myšlienkového pochodu s ostatnými.
Hlavný citrusovník sa posadil za citrustôl, na oči si založil okuliare a začal hovoriť: - Tento list je odpoveďou na našu žiadosť o vytvorenie samostatnej cirkvi. Príslušní súhlasia, ale pod podmienkou, že náš myšlienkový smer trochu pozmeníme a budeme uctievať iba jedného boha. Viete, vymýšľanie nový monoteistických náboženstiev je dnes v móde a čas polyteistických je už nanešťastie dávno za nami.
- To je vylúčené, - ozvalo sa z davu.
- Myslím, že je pre dobro sveta, aby sme túto požiadavku nezamietli. Situácia je vážna a my sa musíme rýchlo stať cirkvou, ak chceme ešte zachrániť ľudstvo a tým aj seba samých. Potom budeme môcť naše názory lepšie a rýchlejšie šíriť.
- Súhlasím, - ozvalo sa šomranie v publiku.
- V žiadnom prípade, - oponovali iní.
- Budeme hlasovať, - vyhlásil hlavný citrusovník. – Kto je za, nech zdvihne ruku a kto je proti, nech ruku nezdvihne. A vy, pani citruasistentka, prosím, zrátajte hlasy pre a proti.
Výsledky demokratického hlasovania boli nasledovné: 64 hlasov pre, 18 hlasov proti. Výsledok bol preto jasný.
- Takže sme sa dohodli, že odteraz budeme uctievať iba boha Pomaranča, - konštatoval pán Horančík.
- To teda nie! – namietol ostro pán Kolujnícky (teda ešte pred dvoma mesiacmi sa tak volal, potom si priezvisko zmenil na „Lemon“, pričom lemon je anglický preklad slova citrón a pán Lemon bol vášnivým vyznávačom boha Citróna). – Kto kedy povedal, že budeme uctievať boha Pomaranča a nie boha Citróna? Ja som svoj kostol zasvätil bohu Citrónu a rovnako aj celý svoj život. Čo teraz?
- To je mi ľúto, pán Kolujnícky.
- Lemon, - opravil ho pán Lemon.
- Dobre, pán Lemon. Keď tak veľmi chcete, môžeme hlasovať, ktorý boh je pre nás odteraz ten pravý a jediný. Súhlasíte?
- Znie to férovo.
Výsledok hlasovania bol nasledovný: 30 hlasov pre boha Pomaranča, 32 hlasov pre boha Citróna, 20 hlasov pre bohyňu Mandarínku. Pán Horančík zostal z hlasovania otrasený, no rýchlo sa vynašiel.
- Keďže žiaden z kandidátov nezískal nadpolovičnú väčšinu hlasov, hlasovanie sa zopakuje, pričom volení môžu byť už iba dvaja kandidáti, ktorí v prvom kole získali najviac hlasov. Nebude sa dať už hlasovať za bohyňu Mandarínku.
- V žiadnom prípade! Toto je podvod, na ničom takom sme sa predsa nedohodli! – vyskočil zo stoličky pán Lemon. – Ostro proti tomuto vystupujem, zásadne som proti a vyhlasujem, že snem citrusovníkov si za svojho boha zvolil boha Citróna.
- Utíšte sa pán Lemon, lebo budete zo zasadnutia vylúčený a váš hlas pri nasledovnom hlasovaní prepadne.
- Ty jablko! – povedal pán Lemon. Vrav medzi príslušnými totálne utíchol, vystriedalo ho ticho rušené len ochkaním a achkaním. Boli to zvuky zhrozenia, nakoľko jeden citrusovník označil hlavného citrusovníka takýmto slovom. Jablko, jahoda, hruška, čerešňa a podobne boli totižto nadávky najhoršieho kalibru, aké len mohol príslušník ešte oficiálne nevzniknutej cirkvi povedať. Keďže všetky tie plody boli necitrusové plody, bolo ich vyslovenie najväčšou urážkou.
- Pán Lemon, týmto vás vykazujem zo zasadania a zbavujem vás príslušnosti v našej cirkvi.
Pán Lemon sa ani nepohol.
- Pán Lemon, zdvihnite sa a ihneď odíďte, ak nechcete niesť následky!
Pán Lemon sa naďalej ani len nepohol.
- Ty hruška jedna čerešňová!
Sálou opäť zazneli zvuky zhrozenia, tentokrát ešte väčšie ako predtým. Nie však preto, že pán Lemon nevstal a neodišiel, no preto, že hlavný citrusovník sa odvážil vyrieknuť nadávku ako „hruška čerešňová“. Takéto oslovenie bolo neslýchané a nezvyklo sa použiť ani v tých najkrajnejších situáciách. Každé necitrusové ovocie totižto znásobovalo urážku. Horšie by už snáď bolo iba „ty jablko jedno hruškovito-jahodovo-malinovo-čerešňovo-marhuľové“.
Pán Lemon nakoniec vstal zo stoličky a navonok pokojne odišiel zo zasadania. Po ňom sa zdvihlo aj zopár ďalších vyznávačov boha Citróna a aj tí na protest odpochodovali z miestnosti.
Ako to už u náboženstiev býva, vyznávači toho istého boha (bohov) sa v niečom nezhodnú a už tu máme na svete z jednej cirkvi dve. Ďalej sa aj tie rozdelia a máme štyri, následne osem atď, atď. Tak to bolo i teraz, no namiesto do dvoch sa cirkev rozdelila hneď na tri skupiny. Z citrusizmu tak vznikli citronizmus, pomarančoizmus, mandarínkoizmus.
Ach, tie náboženstvá nešťastné...

O deň.
Celá dedina bola hore nohami. Ulice, záhrady, autá, domy... Všetko bolo buď dobité, rozbité, alebo spálené. Nad dedinou sa vznášali bojové pokriky a hustý dymový oblak, v dedine zúrila neľútostná bitka. Vyznávači každého myšlienkového pochodu sa snažili narobiť čo najviac škody vyznávačom ďalších dvoch myšlienkových prúdov. Či už na majetkoch, alebo na ich zdraví. Všetci likvidovali čo najviac.
Čo ale asi bolo najhoršie, bojujúci ľudia sa nevyhli ani použitiu zbraní proti sebe. To zapríčinilo niekoľko úmrtí...
Ako to už u náboženstiev býva, ich mnohí vyznávači sa nakoniec vždy odtrhnú od počiatočnej idey, či už je dobrá, alebo nie. Namiesto toho venujú svoje životy potrebám ľudských primitívov ako deštrukcia, násilie, nenávisť a dokonca vraždenie...
Ach, tie náboženstvá nešťastné...

napísanísané:: 30.5.2006

prečítalo:: 875 ludí