k6.sk - literárny server

Dvere dedinskej krčmy sa náhle otvorili a v nich sa zjavili tmavé obrysy vysokého, mierne vyziabnutého muža. Slnečné lúče osvetľovali muža zozadu, osvetľovali aj jeho bezprostredné okolie, iba do tváre mu nesvietili. To spôsobilo, že zvnútra krčmy vyzeral, akoby tvár ani nemal, hoci v skutočnosti ju mal.
Neznámy muž vstúpil dnu a zavrel za sebou dvere. Ako kovboj s klobúkom v ruke a s čižmami na nohách sa pobral k barovému pultu. Zastal pred ním a položil naň svoj klobúk.
- Barman, - povedal neznámy muž. – Chcem piť.
- Isteže. Čo to bude?
- Vodku.
- Dobre.
Muž sa pohodlne oprel o pult a sledoval, ako mu barman nalieval objednaný nápoj. Potom sa porozhliadol po krčme a v jednom kúte uvidel skupinku piatich mužov pousádzaných okolo stola a hrajúcich nejaké karty.
- Barman, - povedal muž, prstom ukazujúc na partiu hrajúcu karty o peniaze. – Dalo by sa zahrať s tamtými pánmi?
- To by ste museli byť mužom, - odvetil barman.
- Čože?
Barman sa uškrnul, no svoju predošlú odpoveď sa nehodlal vysvetliť. Neznámy muž mu zato nebol povďačný. Chytil štamperlík, jeho obsah vylial do seba, kýval barmanovi a z pultu si vzal svoj klobúk. Pobral sa k stolu, kde sa hrali karty. Ako prišiel bližšie, zistil, že pätica hrala poker, jeho obľúbenú hru.
- Ty debil, vravím ti, že trojica je viac ako dve dvojice. Chlapi, povedzte mu, že je debil a nech ide vytriezvieť, lebo v takomto stave je hra s ním totálne nanič.
- Pospi si a keď vytriezvieš, vráť sa.
Opitý muž čosi zamumlal, no nebolo mu rozumieť. Pravdepodobne si ešte stále myslel, že peniaze, o ktoré sa hralo, patrili jemu.
- Dobrý deň, - pozdravil neznámy muž s kovbojským výzorom. – Však je tu dneska pekne?
Pohľady hráčov sa obrátili na muža. Osem očí si ho vážne premeriavalo, len dve oči opitého hráča sa rehotali. Prstom naňho ukazoval a smial sa, hoci nemal zjavnú príčinu. Čo už, alkohol dokáže s ľuďmi čudné veci... Nakoniec prehovoril muž, ktorý práve vyhral s trojicou v ruke.
- Čo chceš, chlapče?
- Zahrať si.
- Máš peniaze?
- Hej.
- Pravidlá poznáš?
- Hej.
- Škoda... Bol si na vojne?
- Čo?
- Či so bol na vojne, ty chytrák.
- No... Eh... Vlastne... Načo vám to je, či som bol na vojne?
- Čiže si nebol?
- No... Nie.
- Tak potom odpáľ!
- Pane, ak sa smiem spýtať...
- Zmizni, zasran!
- Jožo, nechaj ho, - prihovoril sa za neznámeho muža ďalší hráč od stola. – Tuná Fero je ožraný, že ani pravidlá už nepozná, tak nech si zaňho mladý zahrá, ak tak chce.
- Nie. Toto je hra pre mužov a ten, čo nebol na vojne nie je mužom. Nie je tak?
Plešatý muž, ktorý už bol iste za šesťdesiatkou a ktorý sedel za stolom, prikývol, dal tým za pravdu ich vodcovi. Ožraný Fero sa zrútil zo stoličky a zachrápal, piaty za stolom sediaci zostával ticho.
- Počul si, chlapče, - hovoril ďalej vodca Jozef. – Zmizni, ak nechceš zle skončiť.
- Chcem si zahrať.
- Zmizni!
- Ako vám dokážem, že som mužom?
Jozef ovládol svoje divoké nálady a po otázke zostal ticho. Pravdepodobne mu čosi napadlo, i výraz jeho tváre sa zmenil. Hlboko uvažoval. No jeho zamyslenie po chvíľu vystriedal široký, krivý úškrn.
- Pobudneš tu u nás v dedine dlhšie, chlapče?
- Hej.
- Príď o piatej pred kostol. Dokážeš nám, že si muž... Teda ak ním naozaj si. Ak nie si, máš smolu.

Neznámy muž aj pätica od stola sa stretli na dohodnutom mieste v dohodnutý čas. Vodca dedinskej mužskej skupiny, Jozef, si na stretnutie so sebou vzal aj lano. Nemal ho však pre svoje potreby...
- Dobrý deň, som rád, že ste prišli, - povedal muž, ktorý sa chystal dokázať, že je mužom.
- My sme muži a muži vždy dodržia svoje slovo, - odvetil Jozef.
- Načo vám je to lano?
Jozef sa uškrnul, podobne ako vtedy v krčme. – To lano, chlapče, je pre teba. Akože sa to vlastne voláš?
- Milan.
- Dobre, Milan. Ak si muž, tak nám to teraz dokážeš. Tu ti dám lano a ty sa pomocou neho dostaneš na kostolnú vežu.
Milan civel, ani ako by pred sebou zazrel Boha. – Ale...
- Teda nie si muž, Milan. Hneď som to tušil. Poďme, chlapi, nechajme tu toto decko. Milan, keď budeš mužom, príď si zahrať, - pätica mužov sa otočila a zberala sa na odchod.
- Hej... Hej, muži, počkajte! Vyšplhám sa na tú vežu.
Jozef i jeho hráčska skupinka zastali, otočili sa a usmiali. – Tu máš lano, - povedal Jozef. – A veľa šťastia.
Milan spravil na lane slučku, odstúpil od kostola a lano chytil za druhý koniec. Zdvihol ho do vzduchu a začal ním okolo seba točiť. Napokon ho hodil na kostolný komín, ale tesne minul. Čo sa mu však nepodarilo na prvý pokus, podarilo sa mu na druhý. Slučka lana sa omotala okolo vysokého komína a zošuchla sa k styčnému miestu komína a strechy. Milan vyskúšal, či lano a komín vydržia, a to tak, že ním potiahol. Lano sa naplo a jeho slučka ostala na mieste. Pätica mužov sa s úsmevmi roztiahnutými po tvárach dívala.
- Držte mi palce, - poprosil Milan. Následne podišiel ku stene kostola a tam chytil lano. Zavesil sa naň, nohy zdvihol do vzduchu a bol rád, že ani vtedy sa komín nerozpadol.
Zdvihol pravú ruku a lano ňou chytil o čosi vyššie. Vytiahol sa hore. Aj nohy vytiahol o čosi vyššie a zakliesnil sa nimi do lana. Zdvihol ľavú ruku a chytil ňou lano o čosi vyššie. A takto to išlo ďalej, až sa mu podarilo vyšplhať pozdĺž steny hore, dostal sa na šikmú strechu s asi stopercentným stúpaním. Po nej by už síce možno dokázal ísť aj bez lana, no pre istotu sa ho stále pridŕžal. Nechcel nič riskovať.
- Ideš, Milan! - počul zdola podporu dedinských chlapov.
Krôčik za krôčikom postupoval vyššie a vyššie. Išlo mu to ľahko, stále dbal na opatrnosť. Nakoniec vyšiel až pod vežu, kde zastal, stále sa pridŕžajúc lana. Komín mal na meter od seba.
- Hej, vy tam dolu, môžem už zísť? Zahráte si potom so mnou poker?
- Milan! Dotkni sa veže a môžeš zísť. Lano odmotaj a vezmi so sebou, - zaznela zdola Jozefova odpoveď.
Zísť dole, to už malo byť pre Milana hračkou. No ešte sa stala jedna nepredvídaná vec, ktorá mu odchod zo strechy urýchlila. Najprv však odmotal lano od komína, vystrel sa a rukou sa dotkol veže. Keď už mohol zostupovať, v duchu si povedal, že to zvládol.
- Dobre, Milan, teraz zíď dolu, - ozval sa zdola Jozefov hlas, no následne sa odtiaľ ozval aj iný hlas. Ten patril jednej postaršej žene, ktorá kedysi bola, na Milanovo ohromné nešťastie, reprezentačnou hádzanárkou. – Ty vyvrheľ jeden! Chuligán! Že liezť na kostol. To som jakživ nevidela. To je drzosť!
Milan sa pozrel pred seba a uvidel jednu vec. Jablko. Bolo od neho vzdialené dva metre, no skôr, ako si to stihol vôbec uvedomiť, preletelo i tie zvyšné dva metre a chudáka Milana zasiahlo rovno do čela. Jablko sa rozletelo na všetky strany, pričom veľká časť z neho zostala roztlačená na Milanovom čele. Horšie ale bolo, že Milan stratil rovnováhu.
Jablkový zásah mu zahmlil zrak a rozkrútil hlavu. Milan sa snažil rovnováhu spätne získať tým, že mával rukami. Ale márne. Šmykla sa mu pravá noha a ešte väčšmi sa zaklonil dozadu. Už vedel, že spadne, no snažil sa pomôcť si lanom. Pevne ho chytil, všetku svoju silu a energiu venoval doňho. Smola ale, že lano už predtým stihol odmotať od komína. Milan dopadol chrbtom na strechu kostola a začal sa kotúľať dolu. Spravil jeden kotúľ vzad, dvakrát sa celým svojim telom prekopŕcol po šikmej streche a vtom sa šikmá strecha pod ním zmenila na vzduch...
Po dvojmetrovom lete dopadol Milan rovno na chrbát. Dopadol na betónové parkovisko za kostolom a pri páde vydal dutý zvuk a tiež zopár zvukov lámucich sa kostí. Mal jednoducho smolu...

O mesiac.
Otvorili sa dvere dedinskej krčmy a dnu vstúpil pre dedinčanov neznámy muž. Kráčal o barlách, nakoľko mal zlomenú pravú nohu. Ani jeho hlava na tom nebola najlepšie, nakoľko ju mal omotanú ani egyptská múmia.
Tento muž, ktorý už dokázal, že je mužom, zamieril k stolu okolo ktorého hrala skupinka piatich mužov poker. Zastal pred ich stolom a keď naňho uprelo svoje zraky všetkých päť hráčov, povedal: - Zdravím vás.
- Milan? – hádal Jozef.
- Hej.
- Si taký... iný.
- Myslíš, že som taký dolámanejší? Za to vďačím vám.
- Prišiel si si zahrať?
- Hej.
- Tak poď, vezmi si stoličku a môžeme začať. Koľko tu máš peňazí, Milan?
- Desaťtisíc.
- Fíha, - zahvízdal Fero.
Milan si vzal stoličku a prisadol si k stolu. Všetky svoje peniaze si naň vyložil a následne si odložil barly, ktoré pri sedení nepotreboval.
- Môžeme začať, - povedal.
Prvú hru, ktorú hrali, miešal Fero. Dookola rozdával karty, každému hráčovi po jednej, sebe ako poslednému. Prestal rozdávať, keď mali všetci po päť kariet.
Milan sedel medzi Ferom a Plešatým, karty dostával ako predposledný. Pozorne sledoval výrazy tvárí hráčov a snažil sa odhadnúť, aké karty mohli mať. On sám držal na ruke dvoch kráľov, päťku, sedmičku a osmičku.
- Pridávam, - povedal Jozef, ktorý bol prvý na rade. Ku kôpke peňazí základných vkladov v strede stola, prihodil dvadsať korún.
- Končím, - povedali dvaja idúci za ním.
- Dávam, - povedal Plešatý a ku kôpke aj on prihodil dvadsať korún.
- Aj ja hrám ďalej, - nebál sa Milan, - a zvyšujem o ďalších päťdesiat, - do kôpky pridal sedemdesiat korún.
- Končím, - vzdal sa Fero.
- Dorovnávam a zvyšujem o sto, - nebál sa Jozef a do stredu stola prihodil svojich stopäťdesiat korún.
- Končím, - vzdal sa Plešatý a pred seba hodil svoje karty.
- Dorovnávam, - povedal Milan a dorovnal. Ako však dával svoje peniaze do kopy, nepozeral sa na ne, ale hral očný súboj so svojim protivníkom. Hoci ho dobre sledoval, nedokázal odhadnúť, aké mohol mať karty.
- Nezvyšujem, - povedal Jozef. – Fero, daj mi tri karty, - dodal a tri zo svojich piatich kariet položil na stôl. Do ruky si vzal tri, ktoré mu Fero podal z kôpky. Milan videl, ako sa jeho súperovi po tvári roztiahol slabý úsmev. Odhadoval, že sa ho márne pokúšal zakryť a tiež tipoval, že dostal dobré karty, minimálne jednu.
- I ja chcem tri, - povedal Milan. Zložil tri karty a na ruke si ponechal dvoch kráľov. Zobral od miešajúceho Fera tri nové karty a postupne pozeral, čo vlastne dostal. Dáma, osmička a druhá dáma. Mal teda dve dvojice, čo nebolo bohviečo.
- Pridávam päťsto, - povedal Jozef a do kopy naozaj prihodil päťstokorunáčku.
Milan si ho premeral, no tak ako ani v jeho hlase, tak ani vo výraze tváre neboli stopy napätia, tobôž nie strachu. Pravdepodobne naozaj niečo mal.
- Končím, - zašomral Milan a hodil svojich päť kariet pred seba na stôl.
- Čo si mal? – opýtal sa Jozef, keď už bola výhra naisto jeho.
- Dve dvojice.
- Dobre, že si nešiel ďalej, - vydýchol si Jozef a ukázal svoje karty. Dve deviatky, štvorka, áčko, dáma. Karty položil, vystrel pred seba ruky a kôpku peňazí v strede stola presunul ku svojej kôpke. Milan v duchu hrešil.
Prešli tri hry, v ktorých sa nehralo dokopy o nič. Milan počas nich nedostal na ruku ani raz ani dvojicu, a tak pri prvom zvyšovaní hneď zložil. Prehral teda iba tri základné vklady, dokopy tridsať korún.
Prišla piata hra a od Plešatého dostal na ruku tri dámy a dve päťky. Snažil sa nedať najavo radosť a s kamenným výrazom tváre prihodil k základným vkladom desať korún. Nanešťastie, ani jeden z jeho spoluhráčov nedorovnal a preto, hoci mal od začiatku na ruke full house, vyhral len základné vklady v hodnote päť krát desať korún. Smola.
S miešaním prišiel na rad on, a tak miešal. Keďže si nevedel namiešať, nenamiešal si a ani sa o to nepokúšal. Keď sa pozrel, čo si vlastne nadelil, vo svojej ruke uvidel akurát tak veľké nič. Jeho spoluhráči pridávali a kým sa rad dostal naňho, musel by pridať dvesto korún, aby mohol ďalej pokračovať. Zložil karty a počkal, kým ostatní dohrajú. Veľký balík vyhral nakoniec Plešatý, ktorý mu aj poďakoval, že tak dobre rozdával.
Siedma hra bola rozhodujúca.
Miešal, tak ako miešal aj prvú hru, Fero. Ako tak rozdával, Milan si všímal okrem svojich kariet aj výrazy tvárí jednotlivých hráčov. Nikto nebol na prvý pohľad rozdanými kartami nadšený, no ani on sám nie, nakoľko nedostal opäť ani dvojicu.
Prvý na rade bol Jozef, ktorý do kopy pridal sto korún. Traja idúci za ním zložili, Milan dorovnal, no nezvýšil a Fero zložil.
- Nezvyšujem, - rozhodol Jozef. – Chcem tri karty, Fero. – Tri svoje položil na stôl a vzal tri, ktoré mu podal Fero. Milan v jeho tvári nič nespozoroval, ani sklamanie, ani radosť. Na dedinského hráča bol Jozef výborný, to mu uznával.
- Chcem štyri, - povedal Milan a následne pred seba na stôl zložil všetky karty okrem áčka. Keď uvidel nové štyri karty, v duchu zanadával. Dostal totižto tri sedmičky a deviatku a keby sa bol namiesto sedmičky zbavil áčka, mal by štvoricu.
- Zvyšujem, - povedal Jozef a ku kope pridal päťsto korún.
- Dorovnávam a zvyšujem, - odvetil na to Milan a do kopy hodil tisícpäťsto korún.
Na súperovi pozoroval zmenu výrazu tváre. Nebolo to ani sklamanie, ani radosť. Skôr to bolo prekvapenie. Rozhodne to nečakal, aspoň Milan si tak myslel. Milan zas na druhej strane nečakal, že Jozef bude v hre pokračovať a nečakal, že aj on zvýši o tisíc.
- Dobre, - súhlasil Milan a do kopy posunul všetky svoje peniaze, čo tam v krčme so sebou mal. To ale robiť nemal a uvedomil si to, akonáhle sa jeho protivník pousmial.
- Jaj Milan, Milan, dlho si si s nami nezahral, - povedal Jozef už si istý svojou výhrou. Aj on posunul do kopy všetky svoje peniaze, ktoré tam mal. – Čo to teda máš? – opýtal sa nakoniec Milana.
Milan pred seba vyložil svoje karty. Štyria jeho protihráči, ktorý už nešli do menenia, si pri pohľade na trojicu sedmičiek povzdychli, no Jozef sa neprestával usmievať. Aj on pred seba položil všetky svoje karty a Milan tak mohol hľadieť na tri deviatky a dvoch kráľov.
- Máš jednoducho smolu, - povedal Jozef.
Keďže už Milan nemal o čo hrať, zobral si svoje barly, smutne pozrel na stôl, zdvihol sa a pomalým tempom sa s pomocou bariel pobral von z krčmy.
Bolo mu smutno. Najprv musel dokázať, že je mužom a pritom si hrozivo zlomil nohu a dostal ťažký otras mozgu. To všetko pretrpel len preto, aby si mohol zahrať a prehrať svoj mesačný plat.
Čo už, mal jednoducho smolu...