k6.sk - literárny server

Rozhodla sa ho zabiť.
Ženy môžu mať viac dôvodov zabiť svojich mužov. Zväčša ide o domáce násilie, teda bitky, šikanovanie, slovné narážky, vyhrážky. Tiež môže ísť o ignoráciu zo strany muža, stačí však aby bol nezamestnaný, či veľa pil, míňal, flákal sa s priateľmi, či podobne. Táto žena ale mala iný dôvod, nezvyčajný dôvod.
Chrápanie.
Tento problém zistila až po svadbe, v svadobnú noc. Jej muž vtedy zaspal a zachrápal. Vtedy na ňom našla prvú chybu a tá ju odvtedy rušila každú jedinú noc.
Chýb, ako sa však ukázalo, nemal až tak veľa. Vlastne všetky, čo na ňom našla nejako súviseli práve s jeho chrápaním. Prvou, prirodzene, bolo samotné chrápanie, ktoré jej nedovolilo spať. Druhou bolo, že s tým nechcel nič robiť, nechcel zájsť k lekárovi, nechcel svoje chrápanie riešiť. A treťou bol prípad, keď ju fyzicky napadol preto, lebo mu povedala, že bude spať v nej izbe, aby nepočula jeho chrápanie, aby sa vyspala. Nesúhlasil a navyše ju zbil. A tak s ním musela spať spolu v izbe, kde sa každú noc ozývali nepríjemné zvuky, ktoré jej nedovolili spať.
Povedala si, že takto to nepôjde ďalej. Už desať rokov poriadne nespala a toto malo čím ďalej tým viac dôsledkov, či už psychických, ale aj fyzických. Musela ho zabiť.
K tomuto činu sa odhodlala hneď v prvú noc po svojom definitívnom rozhodnutí. Z kuchyne vzala dlhý nôž a potme prešla do spálne, kde jej muž vydával nepríjemné zvuky. Stala si k posteli vedľa neho. Pravú ruku, v ktorej držala zbraň zdvihla do výšky, namierila na srdce a chcela bodnúť.
No nemohla...
Zavrela oči, povedala si, že to musí spraviť, ale nedokázala to. nedokázala mu vraziť nôž do srdca, nedokázala sa raz a navždy zbaviť toho chrápania.
Vedela však, že ak sa neodhodlá k nevyhnutnému činu, bude odsúdená na večné bdenie, bude jej odobratá možnosť doružova sa vyspať.
Ale zabiť ho...?
Jednoducho nemohla.
Otočila sa v hlasnom sprievode nádychov a výdychov odišla zo spálne. V kuchyni položila nôž na miesto, kam patril. Vrátila sa k manželovi, ľahla si do postele vedľa neho a márne sa snažila zaspať. Nádych, výdych, nádych, výdych... Jej myseľ stále upútavali, priam hypnotizovali tieto príšerné zvuky, nenechali ju vyspať sa.
Po chvíli si uvedomila, že tak skoro nezaspí. Vzdala sa a radšej začala uvažovať o veciach, čo spraví ďalší deň. Rozhodne zájde za doktorom, nech jej predpíše iné tabletky, také, čo jej naozaj pomôžu. Veď do tretice všetko dobré, no nie?
Ostávala ležať, márne čakajúc, že chrápanie prestane, že zaspí...

Na druhý deň zašla za doktorom, tak ako si v noci zaumienila. Dúfala, že tabletky, čo jej teraz predpíše konečne budú účinkovať.
- A tie, čo som vám predpísal minule, nepomohli?
- Nie, pán doktor.
- To ale boli najsilnejšie tabletky na spánok, aké v súčasnosti môžem predpísať. Iba pre tie najextrémnejšie prípady nespavosti. Predpísal som ich doteraz len tri, možno štyrikrát. Ak vám tie nepomohli, už vám sotva nejaké pomôžu.
- Aha.
- No váš problém by sa hádam dal vyriešiť aj inak.
- Ja to už nejako vyriešim, nebojte sa.
- Ako myslíte.
- Ďakujem. A už, myslím, aj viem, ako ho vyriešim, - v duchu myslela na kuchynský nôž s dlhou čepeľou, ktorý sa ešte pevnejšie rozhodla použiť.

Ale predsa... Chcela dať svojmu mužovi ešte jednu šancu. Veď ich problém sa musí dať vyriešiť aj nejako inak, nie hneď vraždou. A navyše, až na to jeho chronické chrápanie, ho mala celkom rada.
- Dnes som sa opäť nevyspala.
- Prepáč.
- Vidím to tak, že budeme musieť spávať oddelene, - povedala tvrdo, rozhodne, hlasom nepripúšťajúcim námietky. Bola rozhodnutá, že ak to nevyjde, prepichne ho a jeho chrápania sa zbaví spolu s ním.
Zdalo sa však, že ho tento nápad nenadchol. V tvári hrozivo očervenel a zovrel päste. Snažil sa ovládnuť sa, ale akosi to nešlo.
- Myslíš to vážne? – spýtal sa mrazivo.
- Áno.
A vtom ju jeho zovretá pravá päsť trafila do dolnej čeľuste, až mala pocit, akoby jej vybil zub. V skutočnosti jej zo zuby odletel len malý kúsok, no tiež si rozhryzla peru, z ktorej sa roztiekol tenký potôčik červenej telesnej tekutiny.
- Takéto čosi už nikdy viac nechcem počuť, je ti to jasné?
Mlčala, rozhodnutá väčšmi ako nikdy predtým.
- To, že chrápem, ti nedovoľuje spávať mimo mňa, jasné?
- Jasné, - jasné jej však bolo len to, že ho v noci zabije. Iného východiska už fakt nevidela...

Prišla noc.
Osudová noc, noc, kedy sa malo všetko rozhodnúť.
Ležala na posteli, úplne zúfalá. Jej muž ležal vedľa nej. Nádych, výdych, nádych, výdych... Príšerné zvuky nedovoľujúce človeku spať, sa v svojej pravidelnej periodicite ozývali z otvorených úst do celej miestnosti, ba snáď aj ešte ďalej.
Takto to nemôže ísť ďalej. Skutočne nie. On spával doteraz, ona bude odteraz. V zúfalstve sa odhodlala k činu, ktorým ešte prednedávnom tak pohŕdala.
Vstala z postele, prešla do kuchyne. Zo svojho miesta vzala vražednú zbraň a vrátila sa do miestnosti, kde sa to celé ozývalo tými najodpornejšími zvukmi spomedzi všetkých možných zvukov.
Stala si k posteli vedľa neho. Nôž v pravej ruke, ruka hrôzostrašne sa týčiac nad hruďou, ktorá sa každým hlasným nádychom zväčšovala a každým hlasným výdychom pľasla.
Musela to urobiť.
Veľkou silou, veľkou rýchlosťou, spravila rukou pohyb dole. Čepeľ noža, ktorý ruka držala, prešla kožou, pomedzi rebrá a zastavila sa až v životne dôležitom ľudskom orgáne, ktorého činnosť prerušila. Vybrala z tela nôž, no po ňom zostala v trupe hlboká bodná rana, z ktorej tiekol prúd krvi.
Ozvalo sa posledné zachrapčanie, po ňom zostalo telo nehybné a najmä nehlučné.
Trochu jej prišlo ľúto toho, čo práve spravila, no nebolo už cesty späť. Svojho manžela zabila, už len schovať jeho telo a potom sa môže vyspať.
Chytila ťažké telo za nohu a s obrovským vypätím síl ho ťahala preč. Mŕtva kopa chemických zlúčenín neprestávala krvácať a zanechávala za sebou dlhý pás tekutiny jagajúcej sa v mesačnom svite. Pás sa ťahal od spálne až po zadný dvor ich pozemku. Tam žena nohu pustila a vrátila sa do domu po lopatu. Manželovo mŕtve telo predsa musela zakopať.
Vrátila sa tam s lopatou a pustila sa do ťažkej fyzickej práce. Jamu neprestávala hĺbiť ani ráno, ani na obed, ale až tesne pred večerom. Vyčerpaná skončila čosi pred šiestou, keď už bola jama hlboká podľa jej predstáv. Chytila mu nohu, potiahla a telo sa zrútilo do práve dokončenej jamy. Ako ho však ťahala, zacítila mierny smrad rozkladu. Ale aspoň sa konečne vyspí...
Robotu nenechala nedokončenú a jamu zakopala. Nakoľko zahrabávanie bolo omnoho jednoduchšie, než hĺbenie, skončila s ním pomerne skoro.
Chcela ísť spať, ó, ako chcela spať. Bola natoľko unavená, že potok krvi, ktorý zanechalo teraz už pochované telo, sa rozhodla umyť až ráno, po spánku. Prešla do spálne a ľahla si do postele.
Ihneď zaspala.
No na druhej strane, nespala dlho... Už po chvíli sa zobudilo a až potom si uvedomila, prečo. Počula periodicky sa opakujúci zvuk.
Nádych, výdych...
Chrápanie.
Nikdy nebolo taká zúfalá ako vtedy. Hoci zvuk nebol tak hlučný ako keď spal vedľa nej, bol zreteľný a nedovolil jej spať. Jasne počula každý vdych a každý výdych.
Až o chvíľu si uvedomila, čo to znamenalo. Jej manžel, teraz už voňajúci pôdu a smrad rozkladu vlastného tela, chrápal aj keď bol už mŕtvy. Počiatočné znechutenie vystriedal strach. Nezabila ho, ostal živý!
Za tlmeného, ale aj tak zreteľného zvuku vstala, obliekla sa a vyšla von z domu. Tam bol zvuk príšerne hlasný, takmer ako keď spala v posteli vedľa neho. S utrpením a nenávisťou prešla až k provizórnemu hrobu, kde ho pochovala. Najprv sa bála, že sa odtiaľ vyhrabal, ale zem bola taká, aká ju nechala. Musel byť ešte pod zemou. Hneval sa a preto chrápal. Zabila ho, on sa na ňu nahneval a rozhodol sa, že na truc bude chrápať, aj keď bol mŕtvy.
Chytila lopatu a zakopávala ju do zeme, kde ležalo pochované mŕtve chrápuce telo.
- Buď už konečne ticho! – kričala bodajúc lopatou do zeme a pod ňou do tela. – nechaj ma spať, počuješ?
Ale chrápanie neprestávalo, ba práve naopak. Silnelo.
Zúfalá pustila lopatu a zrútila sa na zem. Od vyčerpania sa rozplakala. Bola uťahaná, nevyspaná, chcela spať. Ako len chcela spať. No nemohla. Chrápania sa nezbavila ani tým, že zabila jeho strojcu. Nezbaví sa ho. Nikdy sa ho nezbaví!
Vrátila sa späť do postele, kde bola nútená počúvať nádychy a výdychy, ktoré jej ani náhodou nechceli dovoliť spať. Márne sa o to pokúšala...

Ďalší deň zavolala na políciu. Cez telefón sa priznala k vražde. Prišli k nej predstavitelia zákona, ktorým opäť všetko povedala. Tiež im ukázala manželov hrob. Keď ho policajti uvideli, jednému prišlo nevoľno a vyvracal sa, druhý len obledol. Odviezli ju na policajnú stanicu, očividne ju považujúc za vyšinutú. A ona pritom len chcela spať.
Bola rada.
Dali ju síce na samotku, ale aj tak bola rada. Konečne nebude spať vedľa svojho manžela, bola na kilometre preč od neho. Ľahla si na nepohodlnú posteľ, ktorú jej v cele pridelili. Zavrela oči a pokúsila sa zaspať, keď vtom...
Hlasný nádych a následne hlasný výdych...
Vtedy pochopila celú desivú skutočnosť. Chrápania sa už nikdy nezbaví. Nevedela, čo spravila zle, ale rozhodne niečo zle spravila. možno ho nemala zabiť, mala len ujsť. Možno potom by sa zbavila jeho chrápania. Takto ale práve počúvala jedinú spomienku, ktorú naňho mala. Jediná, nepríjemná spomienka, zakorenená v jej najhlbšom podvedomí, ktorej sa nezbaví do konca života. Zákerná spomienka, ktorá jej nedopraje tú jedinú vec na svete, ktorú tak veľmi chce.