k6.sk - literárny server

Deň to pochmúrny bol,
rovnako ako všetky odvtedy,
čo dušička moja odo mňa odišla.
Odišla a to navždy.

Niet šance, že by sa ku mne vrátila,
dobre ja som to vedel.
Odišla, ani sa nerozlúčila,
odišla na veky vekov.

Jej hrob na okraji lesa sa teraz nachádzal,
bol sám, rovnako ako ostal som ja po smrti jej.
Hrob nebol to veľký, veľkolepý,
bol to len kameň do zeme osadený.

Život bez nej hrozný bol,
bezútešný, prázdny...
Chýbala mu jeho súčasť a to práve tá,
ktorú zo všetkých najradšej som mal.

Lásku moju vždy som vrúcne ľúbil,
bola zmyslom môjho života.
Potom však zomrela, odišla odo mňa,
ó, dušička moja, dušička.

Smútok ohromný ma zaplavil,
rovnako ako slzy oči moje.
Srdce moje na dve časti puklo,
doteraz sa nespojilo.

Vražedné auto po ceste sa rútilo,
na červenú nezastalo,
do mojej dušičky vrazilo,
jej telo na mŕtve obrátilo.

Auto kruté, vražedné,
keby ho radšej nikdy nebolo.
Život mojej dušičky vzalo,
už nikdy nevrátilo.

Dni teraz všetky všedné sú,
nikdy nič radostné neprinesú.
Chúďa moja dušička,
jej smrť oboch nás o život pripravila.



Celé dni len trúchlim,
ochotný nie som s jej smrťou sa zmieriť.
Odišla odo mňa, odišla,
čo však pravdou byť nemôže.

Pravdou to ale je, dobre to viem,
len zmieriť sa s tým neviem, nechcem.
Život bez nej už životom nie je,
chýba mu jeho neodlučiteľná súčasť.

Neodlučiteľná súčasť, čo odlúčenou bola,
ó dušička, dušička moja,
čo si to len vykonala?
Prečo si ma opustila?

Práve pri nej som,
len my dvaja ľudia tu sme,
nik nás neruší, nepozoruje,
len mĺkve stromy a trávy steblá.

Harmónia, pokoj, vládne tu, chvíľa to krásna.
Ja opäť s mojou láskou som,
hoc rozprávať s ňou sa nemôžem,
ani sa jej dotýkať, či vidieť ju.

Jej krásne, no teraz už mŕtve telo
pod zemou si leží,
spokojne tam oddychuje,
už neschopné o život svoj so mnou sa deliť.

No i tak,
chvíľa to teraz je,
keď môžem ešte v bývalom živote žiť,
v živote, kde i dušička moja svoje miesto zastávala.

Vtáčí spev ku mne z lesa znie,
i tie vtáky smutné spoluúčasť prejavujú,
i tie cítia, akou tragédiou smrť mojej baby bola.
Ó, dušička, vráť sa mi...

Zúfalstvo obrovské pociťujem,
láska moja už ku mne nepríde.
Ani rozlúčiť s ňou som sa nestihol,
odišla neľútostne skoro.

Odišla skoro a navždy,
jej mŕtve telo už pod zemou pochované je,
len ako spomienka na ňu živú,
teraz hnijúce pol metra podo mnou.

Láska moja už tušiť nemôže,
ako veľmi chýba mi,
ako veľmi ľúbil som ju,
ako veľmi ma odchod jej zarmútil.

Zrazu náhle pochopím,
že to už za mnou je,
že do prítomnosti dostať sa musím,
nie v krásnej minulosti žiť.

Odišla a zmieriť sa s tým musím,
nemôžem stále dozadu sa za ňou obracať,
už sa ku mne nevráti,
veď ani nemôže.

Smútok len väčší bude,
ak na ňu myslieť budem.
Preto dve možnosti mám: Buď sa zabijem,
do večnosti za ňou odídem.

Je tu však i druhá možnosť,
a to, že na ňu zabudnem.
Zabudnúť ale na ňu nedá sa,
je to ako by som sa k rodičom vlastným nepriznal.

To, že ľutovať sa budem,
však nič nevyrieši.
To, že odišla, už nič nenavráti,
ľútosť za ňou nepomôže ani mne, ani jej.

Preto žlté narcisy na jej hrob položím,
naposledy sa s ňou rozlúčim.
Žlté narcisy lásku symbolizujú,
nádherné sú, také, aká aj ona bývala.

Sú to kvety len pre ňu, dušičku moju,
môj posledný dar jej telu.
Navždy ich tu pre ňu odkladám,
žiaľ môj nekonečný predstavujú.