Strom

autor:: Michal Abaffy

rubrika:: poezia

Strom vysoký, mohutný je,
nie ako jeho okolie.
Na lúke širokej sám sa nachádza,
vôkol neho len samá hnusná tráva.

Strom chudák, sám je,
no kto mu zato môže?
Predsa on sám, on si za to môže,
za to, že opustený a sám je.

Pochmúrny to pohľad pred sebou mám,
radšej by som čumel na zhnitý trám.
Strom veru neúprosný je,
hoc sám o tom nevie.

Na lúke svojej rástol si,
o živiny sa s druhmi nedelil.
Nedelil sa veru o ne
a ani o slnko nie.

Rástol si tam on sám už dlhý čas,
v životnom prepychu, ale sám.
Strom sa v mnohom na mňa podobá,
čo znepokojuje ma.

Či som ja dajaký strom?
Nie, to nie, veď jeho bunky
majú chlorofyl a bunkovú stenu...
Aspoň tak som sa to v škole učil.

No odhliadnuc od mojich vedomostí
hovno mi platných,
áno, áno, strom sa mi podobá,
je presne ako ja.

Pred životom v lese vybral si samotu,
pred možnými sklamaniami zo života bránil sa tým,
že svoj život ignoroval a ako mrcina,
sám v strede lúky vyrastal.

Slzy do očí sa mi nahrnú,
keď si to uvedomím.
I ja život svoj potláčal som,
nežil som, lež živoril som.

Roky do škôl chodil som,
no čo platné mi to bolo?
Celý život svoj prepásol som,
trpký si ho sám spravil.

Hoci priateľov mám,
sú to len ľudia,
ktorých hnusne zneužívam,
aby tento svet aspoň o čosi lepší sa mi zdal.

Zo strachu, že stratím ich,
radšej voči nim tvrdý som.
Žiadne putá mať som nechcel,
city dokonale potláčal som.

Strom na tej lúke opustený vyzerá,
ja zisťujem, že taký som i ja.
Strom silne sympatickým sa mi stáva,
neviem, či je to ktovieaká sláva.

Pobehnem k stromu,
bratovi svojmu starému.
Čo tam po tom, že on rastlinného a ja živočíšneho pôvodu sme,
keď obaja úplne rovnakí sme?

„Poď stromček môj, poď,“
vravím mu, hoc mi nerozumie.
„Poď, naučím ťa pytagorovu vetu
a tiež aj binomickú vetu.“

Cítim sa sťa debil,
keď nemému a hluchému stromu vzorce vykladám,
ale na druhej strane,
našiel som si priateľa.

napísanísané:: 30.5.2006

prečítalo:: 730 ludí