Užovka 378

autor:: Michal Abaffy

rubrika:: rozpravky

Páni policajti Hundroš a Dobrouchý mali práve službu, boli na čerpacej stanici nabrať benzín a občerstviť sa. Dobrouchý jedol lekvárovú šišku, typické jedlo policajtov a počúval svojho kolegu, ktorý sa tak, ako aj inokedy, opäť raz na niečo sťažoval. Papuľa mu mlela a mlela, nie a nie sa zastaviť.
- Neuveríš, čo sa mi stalo, - vravel Hundroš. – Včera som si kúpil výherný los, ktorý mi sľuboval, že nemôžem prehrať, že mám zaručenú výhru.
- A?
- Nevyhral som. Sú to klamári, mali by ich všetkých povešať. Vravím ti, normálne ma okradli, títo vagabundi.
- Nechceš aj ty šišku?
- Nie, vďaka... Počúvaj, neuveríš, čo sa mi stalo. Včera som došiel domov, zapol som telku a v nej nič. Tak som ju vypol, veď čo iné som mohol robiť, keď v nej nič nebolo, no nie? Potom idem do chladničky a v nej nič.
- Aj tú si vypol?
- Nie, to nie, ale...
Brblať prestal iba preto, že pred sebou videl udiať sa jednu vec. Požehnanú vec, nakoľko len vďaka nej sa mu ústa zavreli. Aj on, aj jeho kolega boli totižto práve svedkami hroznej krádeže, keď jeden špinavý zlodej okradol jednu počestnú pani o jej kabelku.
- Rýchlo za ním! – navrhol Dobrouchý.
Policajti sa teda rozbehli za zlodejom, no keď ich ten uvidel, aj on sa dal do behu. Prebehol okolo hlavnej budovy čerpacej stanice a nasadol do svojho auta. Rýchlo naštartoval a práve, keď sa mu už Hundroš chystal otvoriť dvere, vyštartoval vpred a policajtov nechal za sebou. Keď už bol od nich vo vzdialenosti asi sto metrov, policajti si oneskorene uvedomili, že majú svoje služobné revolvery, na ktoré načisto zabudli. Napokon ich predsa len vytiahli, no už nemohli strieľať, lebo zlodej bol príliš ďaleko.
- Rýchlo do auta, - navrhol Hundroš.
Obaja policajti nasadli do svojho služobného auta, Dobrouchý za volant, Hundroš na miesto spolujazdca. Prvé, čo Dobrouchý spravil, bolo, že na strechu auta dal sirénu, ktorá robila í-ú, í-ú... Potom naštartoval a zároveň sa pustil do plnenia spravodlivosti.
Zločinca dobehol úplne hladko, no keď bol asi dvadsať metrov za ním, už ho nevedel viac dobehnúť. Tieto dve autá tak išli hodnú chvíľu za sebou, zločinec mieril na diaľnicu a policajti za ním.
Vtedy si Hundroš spomenul na vysielačku, ktorú mali v aute. Zdvihol ju a na stanicu oznámil: - Tu Užovka 378. Prenasledujeme podozrivého, mieri na diaľnicu. Žiadame o úplne zablokovanie diaľnice. Končím.
- A Hundroš, myslíš, že to spadá do našej kompetencie?
- Istotne, veď ten zločinec ide na diaľnicu.
O chvíľu sa už dvojica áut dostala na diaľnicu. Dobrouchý sa pozeral do spätného zrkadla, no nie svojho, ale toho na aute unikajúceho. Videl mu rovno do tváre, a tak videl aj to, že zločinec vôbec neľutoval svoj opovrhnutia hodný zločin, ktorý vykonal. Ukradnúť päťdesiat halierov! Čosi neslýchané!
Zločinec následne o čosi pridal, a tak sa policajtom o čo-to vzdialil. Akoby to nestačilo, medzi neho a policajtov sa vopchalo akési tretie auto.
- Čo nevidí, imbecil jeden, že prenasledujeme zločinca? – hundral Hundroš. – Vieš čo, Dobrouško? Pridaj. Ukáž tomu opovážlivcovi, že vopchať sa pred policajné auto nie je dobrý nápad.
Dobrouchý poslúchol a pridal plyn. Zozadu nabúral do auta pred sebou. Jeho vodič sa následne vyklonil z okna a ukázal policajtom vztýčený prostredník za akéhosi ďalšieho mrmlania, ktoré však rýchlosť spravila nezrozumiteľným.
- Toto nemal! – hromžil Hundroš. – Ukáž mu.
Dobrouchý opäť pridal plyn a opäť narazil do auta pred sebou. To sa mu dostalo na kapotu a následne vzlietlo. (Veď prečo by nevzlietlo?) Vo vzduchu spravilo dva prekrásne kotúle a jednu obrátku. Policajti prešli popodeň, a tak ho predbehli. Auto sa po chvíli lietania vrátilo na zem, zadymilo sa z neho, podpálilo sa a spôsobilo hromadnú haváriu, do ktorej sa zapojilo najbližších 1 821 760 áut idúcich za ním.
A až keď sa udialo toto všetko, pätica rozhodcov, ktorá sedela pri diaľnici, sa pustila do udeľovania bodov za predvedený let. Dvaja rozhodcovia sa zhodli na známke 3,4, dvaja dali po 3,6 bodu a posledný (bola to prvá epizóda seriálu, ktorú on osobne pozeral) dal letu rovných 6 bodov.
Teraz, keď už policajnej dvojici nestálo v ceste žiadne auto s drzým šoférom, Dobrouchý opäť pridal plyn. Vzdialenosť policajného auta za zločincovým sa znova znížila na magickú hranicu dvadsiatich metrov.
- Vieš čo, Hundroš? Musíš mu skočiť na strechu.
- Na čo by to bolo dobré?
- Na nič, ale debilný scenárista to tak napísal.
- Idiot jeden.
Hundrošovi teda neostalo iné, len stiahnuť okno na svojej strane auta a postupne si cezeň prepchať hlavu a aj trup. Kým sa mu to podarilo, jeho kolega prekročil magickú vzdialenosť a potom mu to už išlo ľahko. Hundroš už bol pripravený skákať, ale musel počkať, kým sa jeho kolegovi podarí dostať na úroveň zločincovho auta. Dobrouško zahol doľava a pomaly sa dostal na úroveň unikajúceho auta, rovno vedľa neho. A vtedy Hundroš zakričal, že ááá a skočil. Dopadol na strechu auta, ľahol si na ňu a zubami-nechtami sa držal.
Zlodej náhle prudko zahol doľava a hneď potom doprava. Policajt na jeho streche priam lietal, ale držal sa ako kliešť a nespadol.
Dobrouško zahol doprava a zboku nabúral do auta unikajúceho zločinca. Ten akoby tomu neveril, otočil sa doľava a pozrel na policajta. Ten mu zakýval. Keďže sa zločinec nedíval pred seba, nevšimol si dve plechovky s červenou farbou, ktoré voľne ležali na vozovke. (Aká by to už len bola diaľnica, keby sa na nej nič nepovaľovalo?)
Ako sa tak zlodej díval na policajta vedľa seba, jeho auto sa priblížilo k dvom plechovkám až do nich nabúralo. Zlodej si následne chrbtami rúk zakryl oči, aby sa na to nemusel dívať. Jeho auto aj s Hundrošom na streche vzlietlo po náraze do vzduchu. (Muselo vzlietnuť, veď o čom inom by som písal milión pokračovaní tohto debilného seriálu, ak nie o mysticky vzlietajúcich a lietajúcich autách?)
Auto letelo vzduchom priamo, bez jediného kotúľu, jedinej obrátky. Veru, suchý to bol let, nezáživný. O to lepšie ale bolo pristátie. Keď auto opäť dopadlo na vozovku, jeho kostra sa zlomila, plechy úplne dokrivili, sklá porozbíjali, motor pokazil, začalo horieť, nádrž praskla a na vozovku vytiekol benzín. Bolo len vecou ohromného šťastia, že sa benzín nechytil, lebo to by bolo zle-nedobre.
Dobrouchý rýchlo zabrzdil, a tak nevrazil do padajúceho auta. Bolo to však len tak, tak, zastal len meter od miesta, kde auto dopadlo na zem a len tri metre od miesta, kde auto zastalo. Dobrouchý vystúpil zo svojho služobného auta, silný hrdina, nebál sa, že sa vytekajúci benzín chytí. (Báť sa ani nemusel, veď spravil by som mu to, že by som ho zabil? Určite nie a on to dobre vedel, takže sa nemusel ničoho báť.) Rozbehol sa k Hundrošovi. Ten ležal na tráve vedľa diaľnice, hneď pri pätici rozhodcov udeľujúcich hodnotenie (tentoraz dosť nízke) lietajúcim autám.
- Si okej? – opýtal sa Dobrouchý, keď dobehol k svojmu kolegovi.
- No... V podstate aj hej, mám však vyvrtnutý členok, narazenú kostrč, zlomený ukazovák, polámané rebrá a ktoviečo ešte.
- Chýba ti hlava.
- Ach, áno, na to som zabudol. Pri náraze mi ju odtrhlo a tá sa následne odkotúľala niekam dočerta.
- Ach, Hundroš, budeš mi chýbať.
- Aj ty mi budeš chýbať, Dobrouško.
- Ako veľmi?
- Aspoň tak ako tá moja nešťastná, zapatrošená hlava.
- Máš nejaké posledné želanie, čo pre teba môžem spraviť?
- Ach, mám jedno želanie... Choď ku mne domov, dobre? A... utri prach na televízore, ja som na to vždy zabudol, odkladal som to na poslednú chvíľu... A nakoniec som to nestihol, och bože... Chcem, aby keď si niekto zapne môj televízor, pozeral náš úžasný seriál na čistej, nezaprášenej obrazovke. Spravíš to pre mňa, Dobrouško?

napísanísané:: 30.5.2006

prečítalo:: 1008 ludí