Maniak

autor:: Michal Abaffy

rubrika:: psycho

Už dlho vedel o svojej úchylke. Svojím spôsobom bol chorý. Nie fyzicky, ale na duši. A na túto jeho chorobu zatiaľ doplatilo mnoho ľudí, len on nie.
Tak tomu malo byť aj toho večera.
Hneď ako ju zbadal, vedel, že bude jeho. Zasmial sa a v úsmeve tak odkryl mimoriadne krivé zuby, ktoré sa pri osvetlení pouličných lámp neprirodzene zaleskli.
Mohla mať tak jedenásť, dvanásť.
On mal päťdesiatdva...
Dievča nastúpilo do autobusu a on za ňou. V mestskom dopravnom prostriedku nebolo veľa ľudí. Vlastne, dalo by sa ich spočítať na prstoch oboch rúk a to aj s vodičom. Dievča prešlo uličkou medzi radmi sedadiel, až si na jedno z nich sadlo. Maniak si najprv prezrel všetkých spolucestujúcich a potešil sa, že mu nikto nevenoval pozornosť. Sadol si o tri rady za dievča a uprel na ňu pohľad.
Autobus sa pohol.
Maniak v duchu uvažoval, kam malo dievča o tejto neskorej večernej hodine namierené. Bolo už po pol desiatej. Bola noc. Čas, ktorý patrí nočným živlom, nebezpečným narkomanom, násilníkom, kriminálnikom, vrahom... Čas dňa, ktorý majú malé deti tráviť doma v bezpečí ich postelí a nie na ulici.
Zasmial sa, no bol to skôr zlovestný úškrn, ako úsmev. Vo svojej chorej mysli dospel k záveru, že dievča si samo môže za to, čo sa jej malo o chvíľu stať.
Autobus zastal na jednej zo zastávok, kde vystúpila jedna staršia dáma a na ktorej nik nenastúpil. Vozidlo sa opäť pohlo ďalej. Smerovalo z centra mesta do jeho okrajovej časti, obytnej štvrte, kde bývali predovšetkým príslušníci strednej vrstvy. Dievča teda išlo pravdepodobne domov. No ani to jej už nepomôže...
Zozadu sa díval na jej plavé vlasy dlhé po plecia a na jej ešte nevyvinuté plecia. Bol ňou úplne očarený.
Ako sa autobus pomaly blížil ku konečnej, vonku sa pohybovalo čoraz menej ľudí. Okolie patrilo tme noci, temnota sa prehĺbila. Vyhovovalo mu to, bola menšia šanca, že sa mu ktosi pokúsi zabrániť v zámere, ktorý mal s mladým dievčaťom.
Išli už hodných desať minút a za ten čas sa ani raz nepozrela dozadu, vôbec si ho nevšímala, možno ani nevedela, že tam za ňou sedel a sledoval ju. To ho z akéhosi zvráteného dôvodu ešte väčšmi vzrušovalo.
Videl, ako niečo robila s mobilom. Možno sa na ňom hrala, možno písala. Nevedel, čo, no chcel to vedieť. Chcel o nej vedieť čo najviac... všetko.
Mal pri sebe aj nôž, no nie s úmyslom ho použiť. Nosil ho však so sebou vždy, pre nepredvídaný prípad.
Vtom uvidel, ako sa dievča zdvihlo, mobil dalo do vrecka a pridŕžajúc sa sedadiel, vydala sa smerom k východovým dverám.
Díval sa na ňu. Spredu bola ešte krajšia, ako zozadu. Útla postava vysoká ani nie pol druha metra, dokonale oválna tvár, na ktorej mala krásne modré oči, pehavý noštek a nenamaľované ústa s trochu výraznejšou spodnou perou. A práve v tom akurátnom veku...
Letmo sa vôkol seba pozrela a oči sa jej mierne roztiahli, keď uvidela, ako na ňu maniak hľadel. Od prekvapenia a možno aj od strachu. Prešla okolo neho, no on nebol taký hlúpy aby sa za ňou ihneď obrátil, lebo by tým vzbudil pozornosť ostatných cestujúcich. Vstal o desať sekúnd potom, čo okolo neho prešla a vydal sa za ňou.
Autobus zastal.
Dievča vyšlo dverami von na ulicu. Chvíľu po nej vyšiel na ulicu aj on. A nik iný z autobusu na tej zastávke nevystúpil...
Šofér vozidla pridal plyn a o chvíľu odišlo ťažké vozidlo zo svojej zastávky. Maniak sa tak ocitol s dievčaťom sám na ulici. Okrem nej nevidel vôkol seba jediného živého človeka. Na tvári sa mu krivý úškrn ešte zväčšil.
Dievča, pravdepodobne idúce domov, nasledoval po úzkom chodníku, po ktorom ešte nikdy predtým nešiel. Po prázdnej ulici sa ozývali zvuky ich krokov.
Cítil svoju príležitosť, chcel si ju vychutnať, no vtom si pomyslel, že ju nemôže takto sledovať donekonečna. Čo ak dojde k svojmu činžiaku, vstúpi doň a ujde mu? Bude mať jej adresu a kedykoľvek sa môže vrátiť. No on ju chcel ešte toho dňa... Preto pridal do kroku a začal ju dobiehať. Vzdialenosť tridsiatich metrov sa nebezpečne znižovala...
Z pohybov dievčaťa videl, aká bola nervózna. Asi tušila, ba možno aj vedela, že ju nasledoval a nerobil tak so zámerom, ktorému by sa mohla potešiť. Dievča, kráčajúc ďalej, obrátilo hlavu a pozrelo za seba. Dobre vedel, že to preto, že ho uvidela hľadieť na ňu, oči sa jej od strachu rozšírili a pridala aj ona do kroku. Videl, ako dalo dievča hlavu na svoje miesto a pozeralo sa ďalej pred seba.
Mohlo ich deliť dvadsať metrov.
Vtom sa náhle dievča rozbehlo a on za ňou.
Ani jeden z nich nebežal rýchlo, hoci obaja mali obrovskú motiváciu. No predsa o niečo rýchlejší bol maniak, dobiehal ju pomerne rýchlo. Určite by ju bol dostihol, no stala sa jedna nepredvídaná okolnosť. Spoza jedného paneláka vyšiel chlap vysoký dobré dva metre a s postavou gorily. Hoci sa na prvý pohľad zdalo, že má skôr po fyzickej stránke, ako psychickej, no nebol to úplný vôl a hneď pochopil, že večerná naháňačka nie je nič normálne. Postavil sa im do cesty, dievča nechal okolo seba prebehnúť, čo však už maniakovi nedovolil. Stal si mu rovno do cesty a nezdalo by sa, že by ho nechal ísť ďalej. Maniak, chtiac-nechtiac, zastal. Díval sa za dievčaťom, až kým sa mu neznámy obor neprihovoril.
- Čo to, doboha, robíš?
- Som pedofil a chcem to dievča, - odpovedal maniak popravde.
Na mužovej tvári bolo badať, aký bol zmetený. Možno to aj považoval za vtip, no rozhodne sa na tom nezasmial. Maniak sa však nazdával, že ho bral úplne vážne. Nakoniec sa chlap rozhodol, že maniak si tak, či tak zaslúži nakladačku. Ak je pedofil, tak preto a ak nie je, tak zato, že si z neho vystrelil.
So zaťatou päsťou a hrozbou v tvári vykročil oproti maniakovi.
Nebol síce silný, no bol rýchly, veľmi rýchly, a ozbrojený. Vedel, že ak by schytal prvý úder, zle by to s ním skončilo. Preto musel zaútočiť prvý a aj tak spravil. Bleskurýchlo vybral svoj nôž pre každú situáciu a zabodol ho do trupu obra. Ten útok nečakal a spamätal sa, až keď mu z pŕs trčal kúsok čepele a rúčka.
Obaja muži vedeli, že úder bol kriticky nebezpečný, možno smrteľný. Čepeľ prešla pomedzi rebrá do oblasti s najdôležitejšími ľudskými orgánmi. Jeden z nich aj pravdepodobne zasiahla, lebo poranený muž padol na kolená a z úst mu tiekla krv.
Maniak vybral z už polomŕtveho tela svoj nôž a krv z čepele si utrel do trička.
Muž padol na chodník celý, neudržal sa už ani na kolenách. Rozvalil sa aký vysoký, taký dlhý. Maniak mu však už viac pozornosti nevenoval, namiesto toho sa porozhliadol vôkol seba a pohľadom hľadal dievča. Nezbadal ho. V duchu hromžil na hlupáka, čo sa mu postavil do cesty a skazil jeho plán.
Dievča nechcel stratiť, jakživ také krásne nevidel. Vydal sa za ňou chodníkom, kadiaľ ju naposledy videl bežať. Hoci tušil, že ju už nedobehne a nikdy neuvidí, nechcel sa hneď vzdať nádeje.
Prešiel okolo troch gaštanových stromov, ktoré mal po svojej pravici. Naľavo bolo detské ihrisko. Usmial sa, ihriská miloval. Hrali sa na nich totižto deti a tie miloval. Najmä pekné dievčatká...
Napredoval ďalej, prešiel cez cestu a dostal sa na ďalší chodník. Tu niekde videl dievča naposledy. Uvažoval. Mohla ísť buď ďalej rovno, alebo mohla zahnúť doprava, rovnako ako si teraz mohol medzi týmito dvoma možnosťami vybrať aj on. Zahol doprava a čoskoro sa dostal do slepej uličky na parkovisko pred jeden činžiak. Porozhliadal sa vôkol seba.
Vchod do paneláka, dva rady áut s uličkou uprostred. Kríky. Stromy. Detská hojdačka. A to všetko ho obklopovalo v mĺkvej tichej noci za svetla jedinej pouličnej lampy. Všetko ticho bez jediného zvuky, pohybu.
Pomyslel si, že sa vydal zlou cestou. Chcel sa otočiť a zmiznúť skôr, ako naňho ktosi zavolá políciu. Ak už nezavolal...
Vtom sa čosi pohlo.
Možno sa mu to len zdalo. No každopádne upriamil svoj zrak smerom, kde sa mu videlo, že zbadal pohyb. Smerom na kríky. Ako na ne hľadel, nevidel, že by sa v nich niečo pohlo. No predsa... Rozhodol sa ich preskúmať. Spravil krok smerom ku kríkom, potom druhý, tretí, štvrtý, piaty.
Tvár sa mu roztiahla do hrozivého úškrnu.
A spolu s jeho úsmevom tmu noci preťal aj príšerný výkrik dievčaťa ukrývajúceho sa za kríkmi...
Hľadeli si rovno do očí, delil ich len jeden jediný pichľavý ker, jediný meter...
Maniak načiahol cez ker ruku, no nestačilo to. Chýbalo pár centimetrov, aby dievča chytil. Tá to pochopila, vstala a dala sa vnohy.
Aj on vstal a vydal sa za ňou. Prešiel cez ker, vôbec mu pritom nevadilo, že ho doškriabal, dopichal, prederavil oblečenie a spôsobil mu niekoľko ľahkých škrabancov. Hlavné bolo, že ju mal na dosah rúk.
Hodil sa, ruky vystrel dopredu, chytil ju za lýtko. Obaja padli do jesenného lístia, ktoré pokrývalo zem vedľa chodníka.
Už mu neutečie.
Konečne ju mal.
Dievča sa ale rozhodlo brániť. To najlepším spôsobom akým mohlo, jediným, pri ktorom mala šancu. Začalo šialene vrieskať.
Maniak vstal, no dievčaťu nedovolil. Namiesto toho si stal rovno nad ňu. Úchylne sa na ňu usmial, čo dievča ešte viac vydesilo.
Zohol sa a ľavou rukou jej zapchal ústa, aby nekričalo. Pravú položil na jej ešte nevyvinuté telo...
Naokolo už bolo počuť zvuky. Krik určite vyplašil susedov a navyše neveril, že by niekto dovtedy nezavolal políciu. Mŕtvy chlap na ulici si zaslúži aspoň to, aby k nemu privolali políciu.
Maniak sa nesplašil, nedal na útek. Rukou prechádzal po zmietajúcom sa mladom tele, čo uspokojovalo jeho zvrátenú túžbu. Dotýkal sa jej malých pŕs, nôh a mieril medzi nohy.
Vtom začul zvuky bežiaceho človeka a kútikom oka ho naľavo od seba aj zazrel. Chápal, že neutečie, no i tak vstal a dal sa na útek. Prebehol okolo rohu paneláka, no tam zazrel k nemu bežiacich dvoch mužov. Keby im kládol odpor a nebodaj by aj vyhral, prišli by ďalší... a ďalší... a polícia. Kladením odporu by si to len zhoršil, preto ho nekládol.
Do toho všetkého sa opäť ozýval hysterický rev dievčaťa, jeho novej lásky. Z vrecka vybral nôž a odhodil ho najďalej ako vedel, kamsi do malého parku. Aj tak však bol presvedčený, že ho polícia nájde. Zdvihol ruky nad hlavu, vediac, že ho väzenie neminie.
Len jedno ľutoval – že pôjde sedieť za vraždu a nie za to, čo mal v úmysle.
Pri tej myšlienke sa mu v tvári opäť zračil krivý úškrn.

napísanísané:: 30.5.2006

prečítalo:: 798 ludí