k6.sk - literárny server

Starček, ubolený a zronený, sedel na svojom obľúbenom kresle a už niekoľko desiatok minút prázdne hľadel na fotku v zlatom medailóne. Bol na nej odfotený aj s manželkou deň po ich svadbe. Päťdesiat rokov.
Manželku mal veľmi rád. Vtedy, počas päťdesiatich rokov aj teraz. Hoci... už týždeň tu bol bez nej.
Zomrela.
Starček sa s jej smrťou nedokázal zmieriť. Vždy vedel, že raz jeden z nich zomrie a len potajme dúfal, že on bude prvý. No aj tak ho jej smrť zasiahla úplne nečakane, úplne nepripraveného. Občas sám seba za ten týždeň pristihol, že jej smrti neverí. Napríklad raz si sadol pred televízor a čakal, že si príde sadnúť vedľa neho. Trvalo mu pol hodiny, kým mu došlo, že už nežila. Miesto v jej živote nahradila temnota. Prázdno. Akoby časť jeho ja umrela...
Každý deň od jej smrti zvykol hľadieť na tú fotku v medailóne. Myšlienkami sa vracal do minulosti, kde bol spolu s ňou, nie sám. A keď sa z tých myšlienok vracal do reality, opäť si chvíľu nemohol zvyknúť na život bez nej, na tú prázdnotu, ktorú cítil.
Odložil medailón na poličku, kde zvykol byť už odo dňa, kedy vznikol. Starček si vreckovkou utrel slzy, ktoré mu stekali po lícach. Prešiel do jedálne, kde sa napil z minerálky. Tá však zahnala len jeho smäd, nie jeho žiaľ.
Znova si položil otázku, čo si posledný týždeň kládol mnoho ráz. Čo ďalej? Otázku však ani vtedy nevedel zodpovedať.
Boli tri hodiny poobede. Čas, ktorý nasledoval zvykol tráviť s manželkou. Buď si spoločne čítali, pracovali v záhradke, pozerali staré filmy z videa, alebo niečo iné. No robili to spoločne a bez nej sa mu to samému robiť nechcelo. Nič sa mu nechcelo robiť. Chcel byť s ňou.
Rozhodol sa, že pôjde na cintorín, navštíviť jej hrob. Pochovali ju len pred dvoma dňami. Vtedy tam strávil celý deň až do noci i predošlý deň tam pobudol vyše dvoch hodín. Obliekol sa najrýchlejšie, ako vo svojom vyššom veku dokázal a potom sa vybral uctiť si jej pamiatku a opäť sa s ňou raz rozlúčiť. Cestou sa ešte zastavil kúpiť kvety, ktoré jej po príchode k jej hrobu položil pred náhrobný kameň.
Keby mu zdravie dovolilo, kľakol by si, no takto musel stáť. A tak stál. Desať... pätnásť... dvadsať minút tam stál na mieste bez jediného pohybu. Mysľou bol opäť v spomienkach, spomínal na chvíle, čo s ňou zažil. Na dobré i na zlé. Na všetky. Pocity, ktoré cítil posledný týždeň opäť prepukli, no s takou intenzitou, akou ešte nikdy predtým. Starček sa od žiaľu rozplakal.
- Ak ma počuješ, - povedal pustému okoliu, kde široko-ďaleko bol jediný živý medzi mŕtvymi. – Chcem, aby si vedela, že som ťa celý život miloval. A stále milujem. Chýbaš mi.
Odpoveďou mu bolo hrobové ticho, veď napokon aj bol na cintoríne. V hĺbke duše síce dúfal, že mu príde odpoveď, no nestalo sa tak.
Starčeka naplnila bolesť snáď najhoršia od jej smrti. Bolelo ho to tak, ako ešte nikdy. Musel preč. Otočil sa a odišiel.
Cestou domov uvidel pod lavičkou v parku ležať človeka. Bezdomovca. Zvyčajne nimi pohŕdal a veril, že za svoje nešťastie si môžu predovšetkým oni sami. Veril tomu aj toho dňa, no i tak ho zaplavila vlna ľútosti voči tomuto neborákovi. Rozhodol sa, že mužovi pomôže.
Pristúpil k nemu a zadíval sa naňho. Špinavý muž svoju spoločnosť ihneď zaregistroval a otočil sa k starčekovi s nepriateľstvom v očiach: - Táto lavica je moja. Choď preč! Odpáľ!
- Chcem vám ponúknuť jedlo a ubytovanie.
Bezdomovec si ho stále s tým istým nepriateľstvom premeral. Neveril mu.
- Prečo?
- Prečo to robím? – hádal starček. – Vlastne ani neviem. Je mi vás ľúto. Chcem vám pomôcť.
Muž vstal, no neveriacky pohľad mu z tváre nezmizol. – Vážne?
- Áno, myslím to vážne, poďte.
Bezdomovec vykročil povedľa starčeka, no jeho ponuke uveril až keď vstúpil do hostiteľovho domu. Porozhliadol sa vôkol seba a v tvári sa mu už nezračilo podozrenie. Vystriedal ho zvláštny, nič nehovoriaci kamenný výraz, ktorý starček nevedel rozlúštiť.
- Jedlo? – opýtal sa bezdomovec.
- Dám vám jedlo, - odpovedal starček. – No najprv sa choďte umyť.
Zaviedol muža do kúpelne, nechal ho tam umyť sa. Predtým mu však ešte ukázal oblečenie, boli približne rovnako veľkí, ktoré si mal bezdomovec po umytí sa obliecť. Tiež mu stihol povedať, nech potom príde do jedálne. Muž prikývol, že chápe. Následne sa ocitol sám, lebo starček sa pobral do kuchyne. Tam spravil studenú večeru, pokrájal syr, salámu a šunku a ich plátky poukladal na tanier. Na ďalší tanier dal pokrájané krajce chleba, všetko to odniesol do jedálne a čakal.
Vonku sa začalo stmievať, prichádzal večer.
Z kúpelne bolo počuť stekajúcu vodu, a tak si starček pomyslel, že si dá aspoň niečo, kým bude čakal na muža. Z taniera si tak zobral plátok syra, vložil do úst a zjedol. S ostatným sa rozhodol počkať.
Až keď vtedy čakal, uvedomil si, čo vlastne spravil. Pustil do domu bezdomovca. Prečo? No, lebo... Prečo vlastne? Zo zúfalstva? Chce byť lepší a pomáhať iným? Je to akási náhrada za manželku? Ani sám nevedel. Prúd vody pochádzajúci z kúpelne utíchol a o chvíľu prišiel do jedálne nový človek, oblečený v šatách starčeka. nový muž sa vôbec nepodobal sám na seba spred pár minút, vôbec nevyzeral ako bezdomovec.
- Môžem jedlo? – opýtal sa.
- Istotne, práve na vás čakám, - odpovedal starček.
Muž si prisadol k stolu a ostýchavo si vzal chleba a šunku. Keď sa prvý raz zahryzol, starček začal rozprávať.
- Viete, pred týždňom mi zomrela manželka.
Chlap prestal jesť a pozrel na starčeka, čo od neho očakával. Nevedel. Preto mlčal. Starček rozprával ďalej, a tak si muž pomyslel, že možno chcel jeho hostiteľ práve to.
- Celý život som strávil s ňou. Viac ako päťdesiat rokov. Viete si to predstaviť? – bez toho, aby čakal na odpoveď, pokračoval: - Aspoň päť, šesť hodín denne som trávil s ňou. Teraz tých päť, šesť hodín nemám vôbec čo robiť a preto na ňu celý ten čas myslím. Hrozne mi chýba.
Muž sediaci oproti nemu sa naňho díval, nepovedal nič a ani z výrazu jeho tváre sa nedalo vyčítať, čo si myslel. No starček sa o to ani nepokúsil, bolo mu to jedno.
Zvyšok večere zjedli bez jediného slova. Potom šiel starček umyť špinavé taniere a neskôr sa pobral do obývačky, kde naňho už čakal jeho hosť, pozerajúc televízor, tak ako mu povedal.
- Čo pozeráte? – opýtal sa ho.
- Film.
Muži následne päť hodín mĺkvo hľadeli na obrazovku. Starčeka však film vôbec nezaujímal, myslel na ženu a opäť mu boli do plaču. Slzy však udržal, nerozplakal sa.
Vtom sa vytrhol z myšlienok a pozrel sa vôkol seba. Najprv na televízor, uvidel, že šla práve reklama. Neskôr na tvár spoločníka. Stále mu v tvári videl ten istý výraz, čo tam mal už odkedy prišli k nemu domov. No nezazlieval mu to, istotne nemal ľahký život.
- Akurát mi zišlo na um, že vám ukážem fotku mojej ženy, - povedal starček, vstal, prešiel ku skrini, kde na strednej poličke ležal celý jeho život v podobe zlatého medailónu s fotkou jeho a jeho ženy spred päťdesiatich rokov. Mali síce aj iné spoločné fotky, no len túto jednu si stále donekonečna opäť a opäť pozeral.
Vzal medailón a prešiel s ním k mužovi, ktorý ho bez väčšieho záujmu sledoval. Pozrel na obrázok, ktorý mu starček ukazoval a bez jediného mihnutia svalu v tvári sledoval dvojicu na snímke.
- Bolo to pred päťdesiatimi rokmi, - vysvetľoval starček. –Táto fotka vznikla deň po našej svadbe. Mám ju veľmi rád... Vždy, keď ju teraz vidím, mám na chvíľu pocit, že ešte žije, že je tu so mnou. Chápete to?
Najprv sa nezdalo, že by muž bez domova zareagoval, no odpoveď nakoniec nečakane prišla. – Áno, - povedal a po chvíli dodal: - I mne niekto zomrel.
- Kto? – zareagoval starček, no na túto otázku nedostal odpoveď.
Otočil sa a medailón odniesol na jeho zvyčajné miesto na poličke. – Veľmi mi na ňom záleží. Neviem, či by som bez neho dokázal žiť, - dodal, no i tak mal pocit, že bezdomovec ho nevnímal, hoci to nebola pravda.
Reklama sa skončila a film pokračoval ďalej.
- Ja idem spať. Keď pôjdete aj vy, vypnite televízor a tu na gauči sa uložte. Dobrú noc.
Odišiel z obývačky a nechal v nej neznámeho tichého muža bez domova, pričom sa mu zdalo, akoby jeho odchod muž ani nebral na vedomie. Starček prešiel chodbou a dverami do spálne. Zavrel za sebou, prezliekol sa do pyžama a ľahol si.
Čoskoro zaspal...

Zdalo sa mu, že ho zobudili zvuky. Posadil sa a počúval. No nič nepočul. Iste sa mu to iba zdalo...
Vtom si spomenul na neznámeho človeka, ktorého si ubytoval u seba.
Možno niečo potrebuje, napadlo starčekovi. Zdvihol sa a rozospatý prešiel k dverám vedúcim na chodbu. Otvoril ich a vyšiel z izby.
Ihneď uvidel, že sa v obývačke svietilo.
Zamieril smerom k obývačke.
Keď šiel ďalej, uvidel, že vchodové dvere jeho domu boli otvorené. Vtedy mu už bolo jasné, že uňho doma niečo nehralo...
Vstúpil do obývačky a všimol si dve veci úplne naraz.
Neznámy v nej nebol.
Skriňa bola prázdna, úplne vyrabovaná.
Medailón! prebehlo starčekovi hlavou a keď si pomyslel, že medailón zmizol, takmer mu zlomilo srdce.
Došlo mu totižto, čo neznámy bezdomovec urobil. Okradol ho. Bolo mu do plaču, hoci aj sám si uvedomoval, že na vine si bol predovšetkým on sám. Dobre vedel, že ľudia si sami nesú zodpovednosť za svoje činy. Aj on sám ju za svoj neuvážený čin musel niesť. Bolo mu jasné, no to už aj predtým, že dobro sa nie vždy dobrom opláca. Jemu sa teraz oplatilo tým, že bol okradnutý.
Vtom sa v starčekovi objavilo iskierka nádeje, že na poličke medailón predsa len bol. Hoci sa nezdalo, že by tam ležal, nebolo to úplne vylúčené.
Podišiel bližšie ku skrini a videl, že... uprostred prostrednej poličky, inak prázdnej tak ako tie nad ňou i pod ňou, videl svoj medailón.
Do očí sa mu natisli slzy. Slzy šťastia. Zlodejovi bol, napriek tomu, že ho najprv využil a potom okradol, vďačný.
Na prvý pohľad úplne nelogicky a nezmyselne povedal prázdnemu okoliu, no adresoval to neznámemu bezdomovcovi – zlodejovi: - Ďakujem.