k6.sk - literárny server

Vedel, že bol besný. Netešil sa tomu. Preklínal psa od ktorého besnotu dostal, aj doktora, ktorý mu to oznámil.
Celé sa to začalo pred takmer troma týždňami. Išiel si do lesa na prechádzku a zrazu – zjaví sa besný pes a uhryzne ho. Hoci sa nedokázalo, že by bol pes skutočne besný, on o tom vôbec nepochyboval. To, že okolo papule nemal penu bola preňho výnimka potvrdzujúca pravidlo. Pes ho uhryzol do ľavej ruky, on sa naňho pravou zahnal a pes pred možným úderom zutekal, zmizol v temnote lesa. So zakrvavenou rukou zašiel k doktorovi a tiež mu vysvetlil, ako k tomu prišiel.
Lekár, ošetrujúc mu ruku, sa rozrozprával o besnote. Ešte predtým síce povedal, že ho nechce strašiť, lebo možno besnotu aj tak nemá. Ale vystrašil ho na smrť.
Povedal mu, že inkubačná doba besnoty trvá približne štyridsať dní. Najprv ho má začať bolieť uhryznutá časť tela, teda ruka. Neskôr hlava, celý ochabne, bude zvracať, nebude môcť jesť, bude cítiť nepokoj, úzkosť. Vykašliavať bude hlieny a trápiť ho tiež budú kŕče, blúznenie, ťažké dýchanie, agresívnosť. Pár dní po prvých príznakoch sa nebude môcť pohybovať, upadne do bezvedomia a nakoniec zomrie.
- Ďakujem, že ste ma nevystrašili, pán doktor – povedal mu vtedy, no z jeho kancelárie odchádzal so skalopevným presvedčením, že mal besnotu a že zomrie.
Odvtedy síce prešlo dvadsať dní, ale on už cítil príznaky. Bolela ho ruka, hoci bola zahojená. Presne tak, ako povedal doktor. O chvíľu ho začne bolieť hlava a všetko to ostatné, až zomrie. Celé dni bol tiež veľmi hladný a bol presvedčený, že je to príznak besnoty, hoci mu ho lekár nespomenul. Zanedlho ale mala hlad a smäd vystriedať nechuť.
Pre istotu prestal vychádzať z domu. Mal na to dva dôvody, prvý bol ten, že sa bál ďalšieho možného uhryznutia besným psom. Druhým to, že bol z akéhosi neznámeho dôvodu presvedčený, že ak bude pekne ležať a oddychovať, inkubačná doba besnoty sa predĺži, alebo sa z nej možno aj celkom vylieči.
V zamestnaní dostal výpoveď, no ani najmenej ho to nezaujalo. Veď načo by ešte makal, keď má aj tak zomrieť? Radšej bude ležať doma v posteli a celé dni sa zamýšľať nad tým, že zomrie.
Žena a deti síce pri ňom zostali, ale poriadne sa zmenili. Všetci sa oňho starali, ale boli nesmierne tichí a tajuplní. On im naopak rozprával, ako ich má veľmi rád a ako sa s nimi nerád lúči, že mu budú chýbať a či aj on bude chýbať im.
Zostal mierne prekvapený, keď nezomrel do týždňa, ani do mesiaca, ani do troch mesiacov od uhryznutia besným psom.
Ale pomyslel si, že ležanie v posteli ho vyliečilo, a tak ostal ležať ešte ďalší mesiac, lebo uveril, že to človeku dodáva silu a energiu a je to všeliek.