Sci-fi alebo Umrite pomaly a bezbolestne
autor:: mata
rubrika:: poviedky
Gregie dobre vedel čo chce.
Sedel vo svojom najnovšom kresle Extra-Luxus 1000 a pozeral na veľkoplošnú 3D obrazovku, kde spotené polonahé dievčiny s milým úsmevom nahlas sŕkali akýsi ružový nápoj.
Gregie bez mihnutia oka pootočil ruku a stlačil jeden z gombíkov na operadle. Obraz sa zmenil na športový prenos z New Yorku.
Nahol sa dopredu a srdce mu začalo biť rýchlejšie. Odrážalo sa to na krivke EKG, ktoré bolo kdesi v rohu miestnosti a slabučko pípalo, pripravené zavolať sanitku v krízovej situácií. Hráč sa rozbehol s hokejkou v ruke, mieril na bránku, vystreli a...
Gregie sa zvalil naspäť do kresla. Celé telo sa mu pri tom roztriaslo ako veľká, vlniaca sa želatína.
Protestne prepol na iný kanál.
Ale čo to?
Chrochtavo sa zasmial a pomrvil sa. Čo by si pomysleli jeho kamaráti z virtuálneho tímu hráčov arkádových videohier? – pomyslel si pri sledovaní novej argentínskej telenovely, ktorá vraj už zaručene nie je telenovela.
Keď na neho dopadol lúč slnka zvonku, bez rozmyslenia stlačil akúsi páčku na boku kresla, na čo sa zatiahli žalúzie.
Gregie sedel a pozeral jeden program za druhým. Jeho tvár bola biela a lesklá a oči vodnaté. Stlačil gombík a televízor sa premenil na počítač, pred jeho veľké brucho sa s tichým bzučaním vysunula malá klávesnica. Dal si pár levelov hry Mafia, neprirodzene dlhé, biele prsty sa mu mihali po tlačídkach neuveriteľnou rýchlosťou.
Nedá sa povedať, že by ho to extra rozveselilo.
Zrazu sa na obrazovke objavila veľká tvár veselého černocha s dlhými, fialovými vlasmi. Bol to Raj. Starý známy.
„Hej, Greg! Jak žiješ?“ zahučalo z reproduktorov.
Gregie zažmurkal a nadvihol bočie.
„Zazdalo sa mi, že si nejaký smutný, Gregie!“pokračoval Raj a jeho úsmev bol obrovský, akoby sa ťahal z jednej strany hlavy na druhú. „A ja nemám rád, keď sú moji drahí kamaráti smutní!“
Gregie ešte raz zažmurkal a potom sa aj on usmial. V duchu ďakoval za malé elektródy prilepené k jeho spánkom, ktoré pôvodne slúžili na kontrolovanie mozgu z medicínskych preventívnych dôvodov. Niektoré firmy sa však nabúrali aj sem.
„Myslím, Raj, myslím, že by sa mi niečo hodilo. Niečo, vieš. Teda, rozumieš. “
Černoch sa usmial.
„Rozumiem ti lepšie ako tvoja matka. Ok, už ti niekoho posielam.“
Gregiemu sa rozšírili očné zreničky.
„Osobne?!“
Černoch vyceril zuby.
„Správne, kamoško. Siete nie sú v poslednej dobe bezpečné.“
Obraz zhasol a obrazovka zostala čierna. Izba sa naplnila tichom, ktoré Gregieho vydesilo, tak ju rýchlo zapol. Mrvil sa a bol nervózny, malé kvapôčky potu mu vysúšal super-tichý ventilátor nad hlavou.
Zacinkal zvonček a na obrazovke mu nabehol obraz z videokamery pri vchodových dverách. Dievčina s hlavou holou ako vajíčko a veľkými, indickými náušnicami.
„Kto si?“ opýtal sa.
„Prišla som z raja...“usmiala sa dievčina a hlavu natočila do kamery. „Dám vám to na pás pri dverách, okej? Užite si.“
Bežiaci pás viedol zdola cez predsieň až do jeho izby. Keď bol balík pred kreslom, Gregie ho zastavil a rýchlo rozbalil. Farebnú, plastickú nádobku s úzkou rúrkou vpredu si priložil čo najtesnejšie k nosnej dierke a silno potiahol.
Ozvala sa tichučká hudba a zavládlo zvláštne svetlo.
Miestnosť bola odrazu plná postáv. Boli tam všetci, Gregieho bývalí spolužiaci, známi, neznáma pani, ktorej kedysi pomohol s nákupmi, videl príbuzného ktorého nikdy nestretol.
Nikoho nepoznal a vedel všetko o všetkých. Niektorí boli v dlhých, čiernych kabátoch, niektorí úplne nahý. Každý bol dokola a pritom uprostred. Vedomie zahalené pojmami to nedokázalo pochopiť, ale bolo to príjemné.
Zodvihol zrak a uvidel niekoho ako sa naň usmieval. Páčilo sa mu že sa mu páčil.
Vtom k nemu prišiel zvláštny muž, vyzeral akoby sa ho to všetko vôbec netýkalo. Bol to Raj. S úsmevom mu podal vizitku s tým, že sa naňho môže kedykoľvek obrátiť.
„Som rád, že som pomohol, kamoš,“ začul jeho hlas, ktorý sa stratil niekde medzi ostatnými. Chcel ho hľadať a poďakovať mu no zrazu sa ocitol uprostred. Bolo to príjemné, zabudol na Raya.
Tu a teraz nebolo podstatné. Nič nevadilo. Čo? Prečo? Nič, nikam, nikdy a nikto. Bol v kruhu a to bolo príjemné.
Víril.
Konečne.
Sedel vo svojom najnovšom kresle Extra-Luxus 1000 a pozeral na veľkoplošnú 3D obrazovku, kde spotené polonahé dievčiny s milým úsmevom nahlas sŕkali akýsi ružový nápoj.
Gregie bez mihnutia oka pootočil ruku a stlačil jeden z gombíkov na operadle. Obraz sa zmenil na športový prenos z New Yorku.
Nahol sa dopredu a srdce mu začalo biť rýchlejšie. Odrážalo sa to na krivke EKG, ktoré bolo kdesi v rohu miestnosti a slabučko pípalo, pripravené zavolať sanitku v krízovej situácií. Hráč sa rozbehol s hokejkou v ruke, mieril na bránku, vystreli a...
Gregie sa zvalil naspäť do kresla. Celé telo sa mu pri tom roztriaslo ako veľká, vlniaca sa želatína.
Protestne prepol na iný kanál.
Ale čo to?
Chrochtavo sa zasmial a pomrvil sa. Čo by si pomysleli jeho kamaráti z virtuálneho tímu hráčov arkádových videohier? – pomyslel si pri sledovaní novej argentínskej telenovely, ktorá vraj už zaručene nie je telenovela.
Keď na neho dopadol lúč slnka zvonku, bez rozmyslenia stlačil akúsi páčku na boku kresla, na čo sa zatiahli žalúzie.
Gregie sedel a pozeral jeden program za druhým. Jeho tvár bola biela a lesklá a oči vodnaté. Stlačil gombík a televízor sa premenil na počítač, pred jeho veľké brucho sa s tichým bzučaním vysunula malá klávesnica. Dal si pár levelov hry Mafia, neprirodzene dlhé, biele prsty sa mu mihali po tlačídkach neuveriteľnou rýchlosťou.
Nedá sa povedať, že by ho to extra rozveselilo.
Zrazu sa na obrazovke objavila veľká tvár veselého černocha s dlhými, fialovými vlasmi. Bol to Raj. Starý známy.
„Hej, Greg! Jak žiješ?“ zahučalo z reproduktorov.
Gregie zažmurkal a nadvihol bočie.
„Zazdalo sa mi, že si nejaký smutný, Gregie!“pokračoval Raj a jeho úsmev bol obrovský, akoby sa ťahal z jednej strany hlavy na druhú. „A ja nemám rád, keď sú moji drahí kamaráti smutní!“
Gregie ešte raz zažmurkal a potom sa aj on usmial. V duchu ďakoval za malé elektródy prilepené k jeho spánkom, ktoré pôvodne slúžili na kontrolovanie mozgu z medicínskych preventívnych dôvodov. Niektoré firmy sa však nabúrali aj sem.
„Myslím, Raj, myslím, že by sa mi niečo hodilo. Niečo, vieš. Teda, rozumieš. “
Černoch sa usmial.
„Rozumiem ti lepšie ako tvoja matka. Ok, už ti niekoho posielam.“
Gregiemu sa rozšírili očné zreničky.
„Osobne?!“
Černoch vyceril zuby.
„Správne, kamoško. Siete nie sú v poslednej dobe bezpečné.“
Obraz zhasol a obrazovka zostala čierna. Izba sa naplnila tichom, ktoré Gregieho vydesilo, tak ju rýchlo zapol. Mrvil sa a bol nervózny, malé kvapôčky potu mu vysúšal super-tichý ventilátor nad hlavou.
Zacinkal zvonček a na obrazovke mu nabehol obraz z videokamery pri vchodových dverách. Dievčina s hlavou holou ako vajíčko a veľkými, indickými náušnicami.
„Kto si?“ opýtal sa.
„Prišla som z raja...“usmiala sa dievčina a hlavu natočila do kamery. „Dám vám to na pás pri dverách, okej? Užite si.“
Bežiaci pás viedol zdola cez predsieň až do jeho izby. Keď bol balík pred kreslom, Gregie ho zastavil a rýchlo rozbalil. Farebnú, plastickú nádobku s úzkou rúrkou vpredu si priložil čo najtesnejšie k nosnej dierke a silno potiahol.
Ozvala sa tichučká hudba a zavládlo zvláštne svetlo.
Miestnosť bola odrazu plná postáv. Boli tam všetci, Gregieho bývalí spolužiaci, známi, neznáma pani, ktorej kedysi pomohol s nákupmi, videl príbuzného ktorého nikdy nestretol.
Nikoho nepoznal a vedel všetko o všetkých. Niektorí boli v dlhých, čiernych kabátoch, niektorí úplne nahý. Každý bol dokola a pritom uprostred. Vedomie zahalené pojmami to nedokázalo pochopiť, ale bolo to príjemné.
Zodvihol zrak a uvidel niekoho ako sa naň usmieval. Páčilo sa mu že sa mu páčil.
Vtom k nemu prišiel zvláštny muž, vyzeral akoby sa ho to všetko vôbec netýkalo. Bol to Raj. S úsmevom mu podal vizitku s tým, že sa naňho môže kedykoľvek obrátiť.
„Som rád, že som pomohol, kamoš,“ začul jeho hlas, ktorý sa stratil niekde medzi ostatnými. Chcel ho hľadať a poďakovať mu no zrazu sa ocitol uprostred. Bolo to príjemné, zabudol na Raya.
Tu a teraz nebolo podstatné. Nič nevadilo. Čo? Prečo? Nič, nikam, nikdy a nikto. Bol v kruhu a to bolo príjemné.
Víril.
Konečne.
napísanísané:: 21.5.2006
prečítalo:: 1179 ludí