k6.sk - literárny server

V sobotu ma vykradli.
Vraj videli párik bezdomovcov, ako sa podozrivo blízko potuloval v okolí môjho domu.

V nedeľu som si sadla za stôl a napísala mail:
„Milá Viera v dobro,
neverím, že jestvuješ.
Dokáž mi vlastnú existenciu!“
Potom som ho zabalila do zelenej obálky s potlačou škoricovej zmrzliny a poslala na mne dobre známu adresu: believe@pobox.sk.

Čakala som dlho.
Dokonca som aj prestala dúfať v jej odpoveď.
Sklamaná v poradí z ďalšej - pre mňa tak podstatnej veci - som sa rozhodla nenavštíviť net dosť hodnú chvíľu.

Raz, úplnou náhodou, som nakukla do svojej starej mailovej schránky.
Aké len bolo moje prekvapenie, keď som si tam našla dlhoočakávanú odpoveď od Viery v dobro.
„Milá Borka, veríš na to, že jestvuje skutočná láska? Bola si už zaľúbena? Tak silno, že si ju chcela chytiť do rúk a vyobjímať za to, že ťa spravila na chvíľu tou najšťastnejšou osôbkou na svete? A videla si ju?
Prepáč, odpoviem za teba – myslím, že nie. Nik nevidel lásku a predsa v ňu chcú všetci veriť. Prečo potom neveria aj vo mňa? Nie je to paradoxné, že práve vo vieru v dobro už ľudia prestali veriť?
Skús ma vrátiť medzi ľudí - hoci iba jediným dobrým skutkom denne... nezištným skutkom, od ktorého nebudeš nič očákavať. Dobro je v každom z vás – len ho treba občas prebudiť. Vieš, keď sa dlho nepoužíva, zaspí a prebudiť ho nedokáže nič iné, len ono samotné. Už chápeš?
Držím palce...“


V ten deň som darovala prvému bezdomovcovi teplý sveter po mojom zosnulom manželovi bez toho, aby som čakala čo i len na jediné slovko ďakujem.