k6.sk - literárny server

Deň celkom ako každý iný,
od rána nestál za veľa,
ulice plné ľudskej špiny,
rozbitá láska na črepiny
a vina ktorú každý popiera.

V bezmedznej honbe za zrnkami
vlastného šťastia v kúskoch papiera
kráčame priamo za svojimi snami
v pustinách duší večne sami.
Na prahu srdca človek zomiera.

Na konci schodov v bledomodrom šere,
v nevľúdne tichej pasáži,
opreté chrbtom o presklené dvere
dievčatko sedí, v očiach netopiere,
na neprestupnom nádraží.

Tvárička detská a na duši vrásky
Zľaknuté detstvo ušlo. Kto by závidel...
Nepozná slnko, vtáky, sedmikrásky...
Prázdna dlaň volá po iskričke lásky,
po svete, kde nie je na prídel.

Deň celkom ako každý iný,
od rána nestál za veľa.
Dážď sa lial z neba, pretekali ríny,
ja som sa zohol po črepiny
a na zemi som uzrel sedieť anjela.