Noah Samuel - Zmoknutá poema

autor:: Noah Samuel

rubrika:: haluze/blbosti

Noah Samuel - Zmoknutá poema


Tri dni pred pádom duše mladého človeka,
ležal v žltej izbe plnej horúceho svetla,
ktoré netrpezlivo čakalo na ukončenie svojho poslania.
Volal sa Emanuel, ako jeho starý otec.
Tak, ako život, podobne aj vzduch krúži okolo nás,
dotýka sa nás svojimi hebkými končatinami,
klame nás, podvádza, zvádza, ubližuje a napokon zabíja.
Niektorí tento boj prežijú,
keďže víťaz bitky často zabudne na poistku – kopiju do rebier.

I keď dom bol plný láskavých ľudí,
ktorí nedávno nariekali na jeho pohrebe,
jeho zrak sa upieral do tmavého prázdna,
v ktorom nachádzal pokoj,
keďže zrkadlo mal presne oproti svojej duši, taktiež tvári.
V stovkách kníh, ktoré ťažia staré knižničné police,
prevažne z masívneho dreva, ktoré ani v tejto dobe nie je vhodnou,
či hladinu upokojujúcou alternatívou pre ochrancov prírody,
by človek zrejme nenašiel toľko sĺz,
ktoré sa práve v tej chvíli nachádzali v srdci človeka,
ktorý stratil nadanie kúzliť perom na papier.

Na brehu rieky, či na okraji cesty,
už to nie je ako kedysi.
Bolesť nahradil stav duše,
po ktorom túži nespočetne veľa ľudských tiel a duší;
ľudský tieň.
- ak ho človek stratí,
je klamaný sebou samým,
pretože napriek všetkým snahám,
žiť v miestnosti bez slnka nedá sa
a pre to, ak sa prsty začínajú meniť v ľadové cencúle,
ramená začínajú ovísať,
telo sa stáva príbytkom červov;
neváhaj a vzlietni.

i bez krídel vzlietnuť dá sa.

Kvapky dažďa často rúcajú dom,
v ktorom ste ukrytí.,
voda vedie s ohňom nezmyselný boj
o uznanie nepodstatnej väčšiny
a dom z karát neochráni nedotknutý priestor.
Po jeho páde vzniká nový rozmer,
sila poráža silu, hlúposť ľudí bez jazyka.
Do oka opäť zasvieti jasný lúč,
ktorý mení všetko vôkol v halucináciu.
Nebo padá, tlačí nás na hrudi...
príbeh končí,
opona padá...
- bez potlesku.

napísanísané:: 27.7.2004

prečítalo:: 853 ludí