Noah Samuel – Zlo v nás
autor:: Noah Samuel
rubrika:: haluze/blbosti
Noah Samuel – Zlo v nás
Človek sa stal otrokom vlastnej existencie, vlastného bytia. Tak, ako takmer všetko ostatné, aj obmedzenosť ľudského chápania je spôsobená niečím (niekým) výnimočným. Človek sa snaží chápať všetko ostatné, len nie seba samého. Možno je svet naozaj jednoduchší, než zložité postoje vedcov, filozofov, či prostých ľudí na celom svete. Človek nevie, resp. nechce pochopiť?! Práve nevedomosť a obmedzenosť chápania bránia ľuďom, aby zastrčili kľúč do zámky a jemným pohybom otvoril dvere, za ktorými je zrejme to, po čom každý človek túži. Avšak človek sa nevzdáva takmer nikdy. Neustále sa snaží nevedomosť potlačiť, odstrániť. A keď stratí nádej, tak sa snaží dvere otvoriť násilím, a to je samozrejme zbytočné. Človek je otrokom zla, je s ním úzko spätý. Zlo je všade vôkol. Je vedľa Teba, je vo mne, je na ceste, je vo vrecku menšestrového saka, je v nás...
Sme súčasťou kolobehu s obrovským množstvom elementov. Masovosť poráža individualitu v nekonečnom boji na šírom mori, kde je pevnina len nepodstatnou fatamorgánou.
Ľudia páchajú beštiálne, neľudské, bezprecedentné činy. Zlo plodí zlo. Máme strach z násilia a krvi. Vedieme nekonečné dialógy, či monológy o novej ceste, o novom smere ľudského zmýšľania, kde zlo nepripadá do úvahy. Uznávame teóriu menšieho zla, za ruky držíme sa s plodmi kolektívnej viny, no nakoniec zlu podliehame, poddávame sa jeho rukám, zaspávame v jeho chráme.
Neraz sme svedkami rôznych foriem násilia. Terorizmus, pedofília, vraždy ľudí, vraždy duší...za každým zlom stoja nepoučiteľní, no najmä vážne chorí ľudia, odhodlaní vykopnúť dvere vlastnými nohami. Sú slepí, poznačení, no hlavne pripravení urobiť čokoľvek pre dosiahnutie svojho “poslania”. Snažia sa vyjadriť svoj názor, svoju nespokojnosť. Bijú sa s handicapmi, s „nespravodlivou“ spravodlivosťou, ubližujú, „vykupujú“ a vyberajú si nesprávnu, nikam nevedúcu formu. Po každom násilí, po každej krivde sa ľudia akoby prebudia, spozornejú. No neskôr sa spolu so životom vráti do starých zabehnutých koľají aj ich zmýšľanie. Spomienky, večerné dialógy o prevencií, či vymýšľanie rôznych alternatív riešenia problému pohltí prach všednejších dní. Ľudia zabúdajú a budú zabúdať. Spomenú si až pri ďalšom čine, ktorý rozvíri pokojnú nočnú hladinu ľudských citov, ľudských duší. V tomto prípade sa história opakuje a bude sa opakovať, až pokiaľ na scénu nepríde trpaslík, ktorý mávnutím čarovného prútika otvorí odomknuté dvere.
/02.apríl 2002/
Človek sa stal otrokom vlastnej existencie, vlastného bytia. Tak, ako takmer všetko ostatné, aj obmedzenosť ľudského chápania je spôsobená niečím (niekým) výnimočným. Človek sa snaží chápať všetko ostatné, len nie seba samého. Možno je svet naozaj jednoduchší, než zložité postoje vedcov, filozofov, či prostých ľudí na celom svete. Človek nevie, resp. nechce pochopiť?! Práve nevedomosť a obmedzenosť chápania bránia ľuďom, aby zastrčili kľúč do zámky a jemným pohybom otvoril dvere, za ktorými je zrejme to, po čom každý človek túži. Avšak človek sa nevzdáva takmer nikdy. Neustále sa snaží nevedomosť potlačiť, odstrániť. A keď stratí nádej, tak sa snaží dvere otvoriť násilím, a to je samozrejme zbytočné. Človek je otrokom zla, je s ním úzko spätý. Zlo je všade vôkol. Je vedľa Teba, je vo mne, je na ceste, je vo vrecku menšestrového saka, je v nás...
Sme súčasťou kolobehu s obrovským množstvom elementov. Masovosť poráža individualitu v nekonečnom boji na šírom mori, kde je pevnina len nepodstatnou fatamorgánou.
Ľudia páchajú beštiálne, neľudské, bezprecedentné činy. Zlo plodí zlo. Máme strach z násilia a krvi. Vedieme nekonečné dialógy, či monológy o novej ceste, o novom smere ľudského zmýšľania, kde zlo nepripadá do úvahy. Uznávame teóriu menšieho zla, za ruky držíme sa s plodmi kolektívnej viny, no nakoniec zlu podliehame, poddávame sa jeho rukám, zaspávame v jeho chráme.
Neraz sme svedkami rôznych foriem násilia. Terorizmus, pedofília, vraždy ľudí, vraždy duší...za každým zlom stoja nepoučiteľní, no najmä vážne chorí ľudia, odhodlaní vykopnúť dvere vlastnými nohami. Sú slepí, poznačení, no hlavne pripravení urobiť čokoľvek pre dosiahnutie svojho “poslania”. Snažia sa vyjadriť svoj názor, svoju nespokojnosť. Bijú sa s handicapmi, s „nespravodlivou“ spravodlivosťou, ubližujú, „vykupujú“ a vyberajú si nesprávnu, nikam nevedúcu formu. Po každom násilí, po každej krivde sa ľudia akoby prebudia, spozornejú. No neskôr sa spolu so životom vráti do starých zabehnutých koľají aj ich zmýšľanie. Spomienky, večerné dialógy o prevencií, či vymýšľanie rôznych alternatív riešenia problému pohltí prach všednejších dní. Ľudia zabúdajú a budú zabúdať. Spomenú si až pri ďalšom čine, ktorý rozvíri pokojnú nočnú hladinu ľudských citov, ľudských duší. V tomto prípade sa história opakuje a bude sa opakovať, až pokiaľ na scénu nepríde trpaslík, ktorý mávnutím čarovného prútika otvorí odomknuté dvere.
/02.apríl 2002/
napísanísané:: 27.7.2004
prečítalo:: 1634 ludí