k6.sk - literárny server

Tak, ako ostatní z jeho cechu, zvykol o piatej hodine letného času ráno sedávať na vysokom útese a vzdávať hold slnku, ktoré svojím svetlom zalievalo krajinu pod ním a energiou ožarovalo mŕtve skaly meniac ich tvary na tváre tisícov ľudí usmievajúcich sa na nebo.
Jeho meno bolo Zequeon, ale bolo to len jedno z mnohých mien, pretože každá nová generácia ľudí ho nazvala podľa seba a on žil už veľmi dlho. O niektorých svojich menách ani nevedel, nakoniec boli zbytočné, lebo ich nepoužíval a zbytočnosti rád a často nechával na miestach, kadiaľ prechádzal, ale už sa tam nikdy nevracal. Toto meno si zatiaľ nechal ako sentimentálnu spomienku na seba samého.
V jazyku aktuálnych obyvateľov krajiny pod útesom „zequeon“ znamenalo melanchólia, zádumčivosť, čo sčasti vystihovalo podstatu čarodejníkovej osobnosti, ale nie všetky skutočnosti o jeho charakterových vlastnostiach. O tých ľudia pre ich tajomnosť a nepolapiteľnosť netušili a sám Zequeon ich nepovažoval za dôležité pre ich relatívnosť, ako aj pre relatívnosť samej skutočnosti.
Vo svojom čase neuvažoval o zmysle a nehľadal absolútno, nesnažil sa o pochopenie vesmíru, ako by sa od jeho postavenia očakávalo. Nesmrteľné túžby po poznaní ho obišli vo svojom toku a jemu ostala len jedna, smrteľná pre svoju diabolskú jednoduchosť spočívajúcu v nebotyčnej zložitosti, zostala mu túžba po splynutí, po strate seba samého výmenou za jednotu. Zbavenie sa vlastnej osobnosti bolo takmer nemožné, vychádzajúc z pochybnej smrteľnosti čarodejníka a zdravej dávky egoizmu zakódovanej v génoch pochádzajúcich od jeho ľudských rodičov. Preto sa Zequeon zo zásady neusmieval.
Namiesto toho velebil slnko, ktoré spaľovalo vlastné telo a rozdávalo teplo a svetlo za cenu straty nekonečnosti. Pre seba nemalo nič, ono nemalo seba, nebolo bytosťou, bolo čistým konaním, darovaním, ktoré bolo samo sebe hranicou. Slnko sa premenilo na svoj význam, z oblohy vyžarovalo lúče ako láska nemajúca nič okrem seba a tak obetujúca aj to posledné, čo jej ešte ostalo.
Zequeon bol nasledovníkom slnka.
Keď každé ráno sediac vysoko na skale vzdával hold stelesneniu energie nebies v oranžovomedenom kotúči, uvedomoval si materiálnosť a nehybnosť samého seba. Tak veľmi túžil rozsypať sa vo vetre na jemný prášok a s prúdiacim vzduchom letieť ponad lúky, kvety a sadať na krídla motýľom, chcel byť naraz na mnohých miestach, chcel oslabením väzieb pevného tela oslobodiť svojho ducha z hmoty. Nateraz bol však pevne pripútaný a závislý od pľúc, svalov a jedného malého srdca, kam chcel zmestiť to všetko, čo videl pred sebou, ale mal problém vtlačiť tam čo len seba, takže mu zo srdca vždy vytŕčal kúsok, ktorý práve na sebe nenávidel. Zequeon bol človek a bol súhrnom elektrických impulzov a chemických reakcií, Zequeon bol hmota a nemohol sa rozpadnúť. Preto si v takýchto ránach rád zapaľoval fajku plnú tajomných bylín (listov divokých malín, čučoriedok a brusníc, lupienkov a stoniek zlatých lúčnych kvetov, nebezpečných čiernych bobuliek a mnohých iných, ktoré rastú bez mena a nepoznané) a dúfal, že dym z nej vchádzajúc do neho odtrháva malinké kúsky pľúc a roznáša ich krajinou. Veril, že vdychujúc tento dym dýcha vietor.
Zatiaľ vôňa tmavošedého dymu zelenkavými pramienkami prenikala do jeho krvi s temnou silou lesa, trstín a vôd. Celistvosť tela sa porušovala, hmota sa stávala zmätenou. Vnímal pohyb vlastných rúk, ktoré na pozadí medeného ohňa tancovali tanec slobody. Z oblohy klesali zvlnené oblúky a objímali ho. Cítil svoje telo, ako vstáva a v divokých záchvevoch sa oddáva rytmu zeme ožiarenej slnkom. Počul zvuky hlbšie ako hlas bubnov, čistejšie ako pieseň dievčaťa a rýchlejšie než tok času. Zequeon počul hudbu toho dňa. Vnímal kroky nôh a ich údery na skalu splývali s tepom krajiny. Bol zahalený hmlou, opradený dymom, ožiarený ako krajina, osvietený slnkom, spaľovaný svojím božstvom. Stal sa popolom, stal sa dymom a roztápal sa v hmlách. Zequeon obetoval svoje telo a sám letel oblohou.

Prebrali ho až kŕče v prstoch a neznesiteľná páľava poludnia. Ležal slabý nad južným svahom útesu a bol smädný. Sám sebe bol obrovským závažím a tlačil sa k zemi. Vstal len tackavo a so zvláštnym otupením v hlave schádzal po chodníčku za vlastným tieňom. Nervy jeho mozgu boli zavalené myšlienkami, úvahami, nepokojom a túžbami po vode, jedle a spánku. Hlava ho bolela, obraz sveta sa mu zapichával do očí a deravil sietnicu. Keď zišiel z kopca, videl pred sebou trávu a les. Tráva bola biela, les belasý. A nemilosrdne pichali, žiarili, prebodávali farbou a tvarom. Čarodejník sa vzdal svojej únave, oddal sa pasivite, v túžbe po pokoji hľadal liečivé rastliny, ale všetky boli biele a bodali, bodali. Na kolenách hmatal okolo seba a doráňal si dlane, podlomil sa a upadol do spánku.
Vo sne si spomenul, že zbierajúc byliny predchádzajúceho dňa narazil na tú, ktorú v pustatine hľadal deväťdesiatsedem rokov. Bola žltá, jasne svietila medzi ostatnými a jej listy mali medený lesk. Odtrhol len jeden kvet, šťava zo stonky v drobných korálkach padala na zem a odrážala slnečný svit. Zequeon si pripravil tabak z divokých plodov a slnečnej byliny. Obetoval sa v tanci a vznášal sa nad krajinou, rozdával sa vzduchu a smial sa na plné ústa, kým sa mu nerozplynuli v priestore.
Toho dňa, keď mu slnečná bylina vzala ducha, podpálilo slnko okolité suché lúky a vzalo si jeho telo. Zequeon sa stal popolom, prachom, hlinou a koluje v žilách stromov, vyrastá z trávy. Za života nikdy nemal kamenný dom a nepotreboval ho ani po smrti. Ostal v nás ako neutíšiteľná túžba po jednote.
Ľudia si ho zapamätali ako toho, ktorý hľadal a našiel. Zequeon bol nevlastný syn človeka, dieťa bohov. Zequeon bol pustovník, hľadač, zatratenec, kňaz a samota.
Zequeon čarodejník.
Nasledovník slnka.