stvorenie hriechu VIII

autor:: neab

rubrika:: poviedky

Som dieťa šťasteny! Nemôžem poprieť génia, ktorý nado mnou bdie! Moje plány sú dokonalé, od načasovania po brilantné prevedenie – nič im nechýba, prozreteľnosť sa mi za ne odvďačuje! Kiežby tento stav trval čo možno najdlhšie! Len sa mi, Magda, vráťte späť!
Ako som povedal, postupoval som podľa môjho včerajšieho plánu. S tou hlupaňou som sa dohodol na jednu. Predpokladal som, že bude absolútne presná. Okrem toho, nezabudol som na kvetináče, ktoré včera terigala späť, potom, čo sme ich zniesli dolu. Zdala sa mi dostatočne primitívna na to, aby nedbala na tieto detaily, ale keďže som o tom nebol úplne presvedčený, prišiel som pred váš byt pre istotu o hodinku skôr. Nebolo to iba z toho dôvodu, že som sa tešil na jej prekvapený a zmätený pohľad – dúfam, že sa kvôli kvetináčom natrápila čo najviac – zároveň som si ju chcel popri zábave aj trochu omotať okolo prsta. Moja superúžasná intuícia mi dala za pravdu. Prišla o pol hodiny skôr a zostala prekvapená, keď ma uvidela sedieť na vašej rohoži; tomu sa vraví škrt cez rozpočet. Vo svojom malom víťazstve som sa dokonale vyžil. Povedal som jej, že som sa jej nemohol dočkať a chcel som ju privítať, pretože včerajšie stretnutie bolo také príjemné, že som nemohol vydržať, kedy sa s ňou znova stretnem. Tá chuderka zožrala všetko aj s navijákom, a čo sa navijáka týka, nevybavuje sa mi v mysli len tak ledabolo, ako nádherne trápne sa o mňa zaujímala; pýtala sa ma na moje znamenie a potom mi o ňom rozprávala snáď hodinu ( zrejme si včera kúpila knihu astrológie a celú sa ju naučila naspamäť, len aby bol dôvod zabaviť ma), neuvedomila si, že ma svojím trepaním unavovala k smrti a keď som zistil, že je ryba, vôbec ma to neprekvapilo, ten tvor tak nechutný, no ak sa to dá, pohŕdam ňou ešte viac!
Chuderka sa vpratala do bytu a ja som ju, pravda, celý nadšený možným objavom, nasledoval. Boh, ak tá prašivá bytosť existuje, je mi svedkom, že som celý ten čas myslel iba na svoje zámery a na vás, samozrejme. Ani neviete, ako cítiť vašu existenciu v celom vašom byte. Tešil som sa na ten pocit blížiaci sa absolútnej rozkoši, ktorý sa ma zmocňuje, keď sa dotýkam vecí, na ktorých ste nechali svoje dotyky.
Prvé, na čo som sa snažil upozorniť, boli kvetináče., ale skôr, než mi stihla čokoľvek povedať, pozrel som sa do jej červenej rybej tváre a povedal som: „Je dobré, že si ich odniesla späť, myslím si, že sa Magda mýlila, keď ti ich kázala zaniesť do pivnice, tam je na ne veľká zima.“ Tá oplutvená idiotka sa na mňa usmiala a zrejme ďakovala všetkým svätým, za to, že jej to prešlo. Mohol som sa vo veci pitvať dlhšie a vyvolať v nej pocity nepríjemnosti, ale chcel som, aby už bolo po všetkom. Bol by som šiel rýchlo na vec (plán z predošlého dňa som nezmenil), ale hneď, ako som sa plánoval vrhnúť k tomu jej studenému, slizkému telu, musel som odrazu stále myslieť na vás, Magda, len a len na vás a nebol som schopný poškvrniť toto posvätné miesto, hoci by ste si to zaslúžili. Pomaly som si začal navrávať, že som pre vás pridobrý. Nebola to pravda. Do okolností zasiahla , ako sa to hanbím povedať, náhoda a šťastie ma vylákalo z jej náručia do kuchyne. Vyšmykol som sa jej rybím pohľadom a zašiel do kuchyne s návrhom, že urobím čaj. Celkom neprekvapivo súhlasila. Zmätene som otvoril policu nad drezom a začal som hľadať vrecúška. Napadlo mi to preto, že my doma máme čaj práve v podobnej polici. Otvoril som teda dvierka a začal som sa premŕvať v koreninách a škatuľkách a plechoviciach, čo tam ukrývate, až som sa zapotil. Kvapky môjho potu neboli márne. Vzadu za nádobou s práškovým cukrom a kakaom som narazil na čosi oranžové, čo mi ihneď padlo do oka. Môžete hádať, čoho som sa zmocnil a čo teraz leží vedľa mňa. Mám v rukách všetky vaše tajomstvá! Nie, ešte som nemal tú odvahu nazrieť doň a, popravde, zakázal som si to, aspoň zatiaľ; sľúbil som si, že vydržím dozajtra, pretože zajtra je to, Magda, presne šesť mesiacov a šesť dní, čo som vás prvý raz uvidel a zatúžil som po vás. Čakanie prinieslo svoje plody, nech sa mi nikto nesnaží nahovoriť, že to nie je znamenie. Po polroku držím vo svojich rukách celé vaše súkromie položené na papier vašou rukou! Ďakujem vám, Magda, moje šťastie je ohromné!
Čo sa tej vašej pomocníčky týka... Môj objav mi úplne vyrazil dych. Preto som nemal tú odvahu priznať sa ním svetu a myslím si, že je celkom jasné, že som ho ukryl jej pohľadu. Ani som si nevšimol, keď som ho vracal na miesto a pregĺgal sliny, čo sa mi naň zbiehali, že odrazu stojí za mnou. Ako som sa preľakol toho jej výrazu. Našťastie sa len podvihla na špičkách, natiahla ruku do výšky a siahla po červenej plechovici hore, odkiaľ vytiahla čaj. Pousmiala sa na mňa a podala mi ju do ruky. Povedal som jej , že som u vás čaj nikdy nevaril, čo bola číra pravda, a dal som sa rýchlo do práce. Ako ma ubíjalo to čakanie, kým som sa toho vášho pokladu zmocnil. Nemohol som vystáť ani jedno jej slovo, pričom som z nich nepočul ani polovicu, pretože môj zrak stále priťahovala jeho skrýša, alebo ma odpútavali predstavy toho, čo všetko sa v „knižočke“, ako hovorí ten váš debilko, dočítam.
Prvé slovo z celého jej monológu, čo som bol schopný vnímať, bolo slovko idem a za ním nasledujúce „na záchod“. Zalialo ma úžasné šťastie. Hneď, ako za sebou zatvorila dvere, vbehol som do kuchyne, uchmatol objekt môjho záujmu, a keďže bolo málo času na to rozmýšľať, prvé, čo mi napadlo, bolo dostať zápisník z bytu, aby som sa poň mohol vrátiť. Spomenul som si na kvetináče v okne na medziposchodí. Utekal som k nim a zošit skryl za ne. Vrátil som sa práve včas. Zabuchol som za sebou dvere a pomaly, vydychujúc sa, išiel som ku gauču. Narazil som tam na ňu, ako sa vracia späť. Opýtala sa ma, kto prišiel. „Zdalo sa mi, že niekto klope,“ povedal som a sadol som si späť. Bol som naprosto spokojný.
Sadol som si a odrazu sa zo mňa stal iný človek. Ryba vplávala ku mne a hodila sa na sedačku. Potichu si sadla a začala sa usmievať. Napadlo mi, že keď už mi môj plán vyšiel, keď nič nehrozí a ja som sa znova stal víťazom mojej malej vojny, rozhodol som sa, že sa s rybkou trošku pohrám. Pritisol som sa k nej a pohladil ju po vlasoch. Tá vaša sliepka! Ešte som sa jej ani poriadne neprizrel do tých svätých očí a už ich zavrela čakajúc bozk. Za odmenu som jej jeden daroval. Vrátila mi ho, čo neznášam, a preto som sa na ňu vrhol. Zvalil som sa na ňu a pokračoval v bozkávaní, ktoré som mal pevne v rukách ja. Konečne som sa cítil normálne. Po tých nechutných uslintaných dotykoch jazyka toho vášho teploša som si už aj ja pripadal ako buzerant. Zašiel som jej rukou pod sveter a vzal som do rúk jej prsia. Odohnala moje dlane. Poslúchol som, no o pár sekúnd nato, som sa o to pokúsil znova, pretože jej prsia sa v rukách držali veľmi príjemne. Zo všetkých tých dievčat, čo som mal, bolo ich sedem, dá sa povedať osem, jej prsia do mojich dlaní zapadli úžasne. Tento raz ma odohnala až potom, čo som jej siahol do nohavíc a rozopol jej ich. Ohradila sa a povedala mi, že aj keď sa jej veľmi páčim, nemôže so mnou nič mať, pretože má svoje dni. Snáď len si tá husička nemyslela, že ma odkopne pre takú sprostosť, ako je to, že má krámy.
Povedal som jej, že ak nechce, môžem prestať. Povedala mi: „Nie,“ a začala ma bozkávať znova, čo bol len trik, aby popri bozkávaní zakryla to, že to celé skazila. S polovicou môjho jazyka v jej ústach sa ohradila, že ma chce, ale nemôže sa milovať, keď to má, ale že takto je to fajn. Doslova som to dievča nenávidel. Povedal som jej, nech sa nebojí, že sa jej toho tam ani nedotknem, keď nechce. Nepovedala nič a nechala si vyzliecť nohavice. Pozerať sa na ňu, ako tam je len tak v nohavičkách a svetri, mi pripadalo smiešne, a tak som, aby som nevyzeral veľmi úchylne a aby mi nezutekala, si vyzliekol svoj sveter aj tričko a potom som to isté urobil aj jej. Ryba nám nabrala odvahy a vyzliekla nohavice mne. Keď sme dokončili jej vyzliekanie, otočil som si ju chrbtom a povedal som jej, aby mi verila – typy ako táto majú rady, keď sa s nimi pritom komunikuje. Sadol som si na koberec a bozkávajúc jej chrbát, stiahol som jej nohy z gauča. Cítil som, ako stuhla, keď som jej olízal dierku na zadku. Nechcel som ju vyplašiť priveľmi, a tak som si ho naslinil tak , že som si napľul do ruky, samozrejme, aby to nepočula, ale dosť sa mi to hnusilo a pritisnúc sa k nej, vtlačil som jej ho do riti. Hlupaňa! Nemala z toho žiadnu rozkoš, ale držala, aby som bol spokojný ja a po tom všetkom sa ma ešte dokázala spýtať, či sa mi to páčilo.
Nebesá! Hlúpejšiu ženu som mal v živote asi len raz! Mal som chuť riadne na ňu nakričať, aby sa zobudila, ale neurobil som to a rozhodol som sa s ňou trochu pohrať. Potom, ako sa mi úprimne priznala, že takto to ešte nerobila, povedal som jej, že na prvý raz to bolo veľmi príjemné. Išlo mi len o jedno, dohodnúť si s ňou ďalšiu schôdzku, na ktorú by som samozrejme neprišiel. Dohodli sme sa, že sa znova stretneme na druhý deň v tú istú hodinu ako dnes a rozišli sme sa. Už sa teším na to, ako na mňa bude zajtra tá krava sprostá čakať!
Padol mi úžasný kameň zo srdca, keď som sa na tú kreatúru nemusel dívať. Keď sa stratila za rohom, vbehol som pre istotu do vchodových dverí a ešte chvíľu pozoroval, či jej nenapadne vrátiť sa. Moje čakanie netrvalo viac ako minútu a potom som celý nedočkavý prebehol ulicu a zamieril k vám, aby som si vyzdvihol to, čo ma stálo toľko úsilia! Ó, Magda! Magda! Ešte ani zďaleka nie je po všetkom, toto je náš pravý začiatok, ale plány s informáciami, ktoré, dúfam, z tohto vášho dôverníčka získam – prisahám, že som doň nepozrel zatiaľ ani jedným očkom a stále pevne verím tomu, že to nie je kuchynská kniha od babičky! – vám prezradím až neskôr, chcem na nich najprv popracovať!
Fuj, ale som sa zľakol, keď som odrazu videl jej tvár pred sebou! Len tak-tak som si schoval váš zápisník pod kabát! Celá naradostená sa ma spýtala, čo tu ešte robím. Opýtal som sa na to isté. Povedala mi, že asi stratila náušnicu. Ja som odpovedal, že som si tu asi nechal okuliare. „Okuliare?“ opýtala sa ma. Okuliare neboli mojím najlepším nápadom, ale vykĺzli mi z úst. „Áno,“ zareagoval som a snažil som sa z nej urobiť hlupaňu, „mal som predsa okuliare, keď som prišiel, nie?“ Povedala mi, že sa jej zdá, že nie. „Ale nie som si istá,“ dodala. Opýtala sa ma, či nosím okuliare. Povedal som jej, že asi áno, keď ich hľadám. Otvorila dvere a vstúpili sme do bytu. Zbežne som sa poobzeral po vymyslených okuliaroch a potom som vyhlásil, že som ich asi naozaj nemal. „Naozaj si nepamätáš, či som ich mal?“ Povedala, že si je istá, že nie. „Rada by som ťa v nich videla,“ povedala mi a prikázala mi, aby som si ich zajtra doniesol. Ryba hodená na podlahe sa zdvihla aj s náušnicou a odišli sme. Rozlúčili sme sa druhý raz. Pripomenula mi, že nemám zabudnúť na okuliare. Nikdy som sa na nikom tam nezasmial a pobral som sa so svojím malým víťazstvom domov, samozrejme až potom, čo zmizla. Gratulujte mi, Magda a bojte sa ma! Bojte sa môjho víťazstva!



Vy kurva! Ku komu vás prirovnať? K Múdrej Tereze? Ste horšia ako pani de Merteuil! Priznám sa, že všetky moje očakávania, ohľadne vás, slúžia teraz len k tomu, že mi dávajú pocit hlupáka. Môžem s vami, teraz, keď konečne poznám vaše názory, určite v mnohom súhlasiť, ale myslel som si, že ku klamstvu a zlomyseľnosti pristupujete ako k umeniu, ktorým treba pestovať ostražitosť, ktoré dáva vašej slobode víťaziť nad všetkým, čo by vás mohlo zväzovať! Som z vás smutný, nenávidím vás a keby nepochádzali moje zámery z najhlbšej hĺbky mojej prirodzenosti, zabil by som vás, alebo by som s vami skončil, nadobro a navždy! Je len jedna možnosť, ako vás môžem získať späť, ako vy môžete získať u mňa meno, ktoré bolo tým, čo som si prečítal v tom vašom tajnom zápisníku, pošpinené. Neklesám na duchu, Magda! Naučím vás tomu, čím žijem, a verte mi, bude sa vám to páčiť! Myslel som si, že toho svojho chudáka klamete z čistej rozkoše, z pasie, ako by som si vás cenil!, ale teraz.... Ako môže tvor tak plytký vyvolávať vo vás trápenie a úzkosť, dokonca ľútosť, keď ho aj tak klamete, pamätajte, že sa kvôli vám skoro zabil, ale o tom vy, samozrejme, neviete; ako ho môžete tak trápiť, keď vám na ňom tak záleží, keď vás mrzí, čo robíte a svoje skutky vydávate za skutky lásky. A tu sa dostávame k tomu najhoršiemu. Láska! Že si o nej dovoľujete hovoriť! Že sa opovažujete vziať do úst jej meno! Lásky ku komu! Hnusíte sa mi! Veľmi dobre viem láskou ku komu sa tu tak dušujete! A nie z lásky a z pomoci, ale z pomsty za moju bolesť a z čistej nenávisti, prisahám, Magda, pripravím vás oňho! Pripravím vás o všetko, a tak vás snáď vyliečim! Nesmejte sa chlapcovi, ktorý vám podáva ruku, onedlho to bude jediná ruka, ktorej sa budete môcť dotknúť, ktorá bude ochotná ponúknuť vám pomoc, nezabúdajte na to a rýchlo sa vráťte späť!
Tá hlupaňa sa dnes vrátila. Ako som sa pobavil na jej čakaní! A na jej slzách! Úbožiačka. Tak som sa celé ráno tešil na ten výstup! Vidíte, že spravodlivosť ju zasiahla! Ako mohla do vášho bytu priviesť cudzieho človeka! Keby ste vedeli, koľko škaredých slov vyšlo z tých jej rybích úst, človek nepotrebuje mať ani uši, aby ich rozoznal z pohybov pier! Ohava! Z bytu odišla až o tri a pol hodiny! Chudera! Duševne som sa ukájal! Ako ma dráždi utrpenie chudákov a malomyseľných! Moje chute na tú vašu vec po tom divadle vzrástli do obrovských rozmerov a nabrali na váhe. Škoda len, že ma tak zarmútili, a to som iba v prvej polovici; ale býva pravá cesta cestou radostnou? Nie, víťazstvo čaká až na jej konci a odteraz ste pre mňa, Magda, viac, ako kedykoľvek predtým: ste pre mňa výzvou! Konečne moje oči vidia to, čo sa im predtým skrývalo. Ale môžeme milovať skutočného človeka? Nie, sú to len predstavy, čo milujeme a čím viac spoznávame objekt našej túžby, tým menšia je naša chtivosť! Bolo by klamstvo povedať, že vás milujem! Naučím vás životu a neberte ako hanbu, že sa učíte žiť od chlapca, ktorému by ste mohli byť matkou!


Aký sprostý som musel byť! Ako som len mohol zabudnúť? Na čo? Na spôsob, akým doručiť ten zázrak vášho ducha, tú malú knižočku, späť, odkiaľ som ju vzal! Pevne verím, že som si u tej chudery nezavrel dvere! Včera som sa smial tomu, ako na mňa čaká, dnes dúfam, že sa vráti! Môžem sa spoliehať iba na to, že tú zaľúbenú šľapku napadne, že som neprišiel preto, lebo sa skrátka nedalo, že prehltne svoju rozmarnú pýchu a pokorne ako pes sa vráti späť, čakať ma. Neverím však, že jej to napadne, čakať ma na našom mieste (ako to len znie), že sa skrátka vráti. Aby som si k vám navždy nezavrel cestu, Magda, musí sa vrátiť ešte raz, a to kým prídete! Zajtra je posledný deň v roku. Ak sa má teda ukázať, musí to urobiť dnes. Pochybujem, že by sa zajtra, alebo pozajtra unúvala prísť ma čakať. Spolieham sa len na jej hlúposť a na nádeje, čo v nej klíčia z lásky ku mne, ak nejaká je, ale predpokladám, že keď sa mnou nechala mrdať do zadku, hoci, ako som už vravel, bolo vidieť, ako trpí a s akým sebazaprením sa mi odovzdáva; snáď tá mizerná rozkoš nebola dôvodom, ktorým som si ju navždy odplašil! Hlupaňa, vráť sa späť!




Mladé, zamilované ženy sú svojou oddanosťou také smiešne ako starí zamilovaní muži! Práve vďaka nej je môj tajný zdroj informácií opäť tam, kde ste ho položili. Ale bolo to len o chlp! Keď som videl, ako sa zjavila na ulici a kráčala k vášmu vchodu, vyletel som za ňou! Našťastie bolo pol jednej, teda náš obvyklý čas, ako sa mi hnusí použiť slovo náš, a tak som mohol povedať, že na ňu čakám, ako vždy, dúfajúc, že sa vráti, a miesto môjho bydliska zostalo utajené. Dostihol som ju práve, keď vstupovala do bytu. Mali ste vidieť ten jej pohŕdavý výraz, keď ma uvidela na medziposchodí, ako na ňu pokorne pozerám. Nepovedala ani slovo a pratala sa do bytu. Samozrejme som videl tú túžbu, radosť, že som tam, ktorú nemohla z jej tváre vytrhnúť, v jej prípade ani najdokonalejšia herecká etuda, ktorej je schopná! Vybehol som za ňou a stihol zadržať dvere, kým ich zabuchla. Povedal som jej, nech si ma vypočuje, že včera som mal čosi veľmi vážne, že som jednoducho nemohol prísť, ale že dnes som tu, prišiel som, lebo som dúfal, že ju to, čo sme spolu prežili – zistil som, že som vynikajúci herec – nenechá chladnou a zatrpknutou kvôli tomu, že som neprišiel, že sa vráti a znova budeme spolu! „Mohol si mi aspoň zavolať, miesto toho, že som tu na teba čakala ako chudera!“ Aké rozkošné bolo počuť to slovo, ktorým ju častujem v hlave z jej úst. Pomyslel som si, že je skutočnou chuderou, keď si to prizná, že v nej miesto ženskosti kvitne prízemná úprimnosť, ktorú ani nemyslí vážne, ale preto, aby som sa dostal do bytu, som bol ochotný urobiť všetko. Ostatne, otázkou, prečo som nezavolal, ma dostala! Povedal som jej, že som jednoducho nemal príležitosť, ani čas. Opýtala sa ma, čo bolo také dôležité. Nevedel som si narýchlo nič vymyslieť, tak som povedal, že o tom nemôžem hovoriť. „Máš niekoho,“ vyhrkla zo seba a sklonila zrak. Tej úbohosti už bolo na mňa priveľa, aby som sa nezačal smiať, ale ovládol som sa a uspokojil sa miernym úškrnom a povzdychom . Samozrejme som ju ubezpečil, že to nie je pravda. Vraj, keď k sebe nemáme byť úprimní ( narážala na to, že tajím, kde som bol), nemá zmysel, aby sme sa stýkali. Povedal som, že je to otázka cti a priateľstva, pritom vecami, ako česť a priateľstvo, pohŕdam zo všetkého najviac! „No tak,“ pípol som potichu a pohladil som jej líce cez vlasy. Sám som si potom pootvoril dvere a vošiel som dnu.
To, že jej po líci tiekli naivné slzy, isto žmúrila oči tak silno, aby ich vypudila a dojala ma, ma vôbec neprekvapilo. Nadišla chvíľa obety. Vedel som, že odlákať ju od seba dnes bude veľmi ťažké. Privrel som dvere a tlačil som ju k pohovke. Otočil som ju chrbtom a vyzliekal som jej kabát, zatiaľ som musel využiť chvíľu a vyzliecť aj svoj, pod ktorým som mal zápisník. Hodil som ich oba na kreslo, naspodok, a na ne som hodil jej a svoje ostatné šaty. Veľmi som sa rozvášnil a ani som nečakal, zvalil som ju na studenú dlážku a seba na ňu. Vnikol som do nej celý nedočkavý, pričom som zabudol na varovanie, ktoré mi dala pred dvoma dňami. Keď som ho z nej hotový o necelú minútu vytiahol a uvidel ho celý krvavý, chcelo sa mi zvracať. Utekal som do kúpeľne zmyť zo seba jej krv a povypľúval som všetky sliny, ktoré som mal v ústach. Hlupaňa nebola taká hlúpa, aby si všetko nedomyslela, preto keď som sa vrátil, sedela na zemi, opretá o gauč, pod ktorým boli kvapky jej krvi a plakala. Znova mi nepovedala ani slovo; bol by som utiekol, nebyť úlohy, ktorú som musel splniť. Sadol som si na gauč a pozeral som sa na jej vlasy. Pretože som chcel rýchlo vypadnúť, musel som ju nejako dostať do kúpeľne. Položil som svoju dlaň na jej hlavu a oprel som sa dozadu. Chvíľu zostalo ticho. Myslel som na to, či ju nemám pobozkať, aby som situáciu trochu odľahčil, ale hnusila sa mi predstava, že sa jej mám dotknúť. Ticho sa preťahovalo do nekonečna. Odrazu len pokojne povedala, že už nechce byť ženou a potom sa postavila. Prekvapila ma, ale prekvapenie nebolo také veľké, aby zatienilo moju pohotovosť, a len čo za sebou zavrela kúpeľňové dvere, vybehol som za zápisníkom, a utekal som ho skryť na miesto, kde ste ho ukrývali predtým, než som sa ho zmocnil. Započul som prúd vody vytekajúci zo sprchy, čo mi dávalo dosť času na to, aby som sa obliekol a ušiel, kým sa dievča vráti. Nechcel som ju viac vidieť, preto som na seba natiahol nohavice, sveter a kabát, ani ponožky som si neobul a bosými nohami s topánkami v ruke som utekal až na prízemie. Obul som si ich až pri vchode a potom som prebehol cez ulicu domov. Úloha bola splnená, ale len čo som si ľahol na posteľ, prišlo mi tak zle, že som zvracal a celý deň nie som schopný vložiť čokoľvek do úst! Vráťte sa mi, Magda, nech to máme čím skôr za sebou. Netrápte ma viac a netrápte seba! Všetko sa zmení, to vám sľubujem. Aká rozkoš nás čaká! Najväčšia rozkoš sa, Magda, predsa rodí z pošliapania najpevnejších zväzkov obetovaných pudom.
Premýšľam nad tým, čo do nás vložila príroda, ktorá nás stvorila nedokonalých a slabých. Sľubujem, že budem silný a vytrvám vo všetkom, čo si zatiaľ sám v sebe sľubujem, snáď to okúsite aj vy. Kiežby som mal ešte viac sily a ešte viac odvahy. Kam vlastne smeruje naše víťazstvo? K prírode a keď si predstavím, že môžem prispieť k dielu dokonalosti, zachváti ma pocit vzrušenia. Príroda jasne smeruje k stvoreniu dokonalého jedinca. Tak ako všetko na svete žije zachovaním rodu, tak musíme žiť aj my a priblížiť sa naprosto k našim koreňom! Víťazný jedinec je naprostým obrazom prírody. Vy, Magda, ste mojím cvičiskom a prvým krokom k môjmu víťazstvu!

napísanísané:: 19.4.2006

prečítalo:: 703 ludí