k6.sk - literárny server

Zaklonila som hlavu a nadýchla sa.
Konečne.
Život mi pulzoval v každej bunke môjho tela a ja som cítila, ako sa do mňa vlieva nová energia.
Nekonečný príliv slnka vo mne mohutnel, až sa premenil na oceán, ktorý ma celú pohltil.
Presne to som dnes potrebovala.
„Si v poriadku?“, spýtal sa Padrick a pozrúc sa na mňa spýtavým pohľadom sa posadil.
„Ale áno, som v poriadku. Kľudne ostaň ležať.“, odvetila som s úsmevom a nastavila k slnku vytočené dlane. „Takto to robia v starovekom Egypte. Možno aj v tejto chvíli. Kdesi v inej dimenzii, kde ešte jestvuje ríša AmonRea a bohyne Eset. Nastavením dlaní k slnku si ľudia uctia bohov a načerpajú životodárnu energiu. Veríš v posmrtný život?“
„Neviem... Myslím, že áno. Pôjdeme niekedy do Egypta?“
„Možno áno. Ale iba autom, loďou a pešky. Bojím sa lietania.“
„Naozaj? Myslel som si, že sa nebojíš ničoho.“
„Bojím sa takmer všetkého.. Neveríš mi? Úplne fakt. Dokonca aj toho, že ťa jedného dňa prestanem ľúbiť. Iba tak – z ničoho nič, z minúty na minútu.“
Padrick sa zarazil.
„To sa nedá.“
„Ale áno. Dá sa to ako obrana. Aby som bola ja tá prvá, ktorá prestane ľúbiť a nie tá, ktorá prestane byť ľúbená. Logické, nie? Ale teraz to nerozoberajme. Teraz ťa ľúbim. “, odpovedala som ľahko a podišla som k nemu, rozopnúc si pritom blúzku.
Ostala som iba v tenkom, priesvitnom tričku, cez ktoré mi presvitala čierna podprsenka.
Ľahnúc si do trávy vedľa prvých jarných snežienok ma napadli zvláštne myšlienky.
Padrick sa však spýtal ako prvý.
„Už si to robila v prírode?“
„A ty si to robil? Pred očami hmyzu a oblakov?“, odpovedala som otázkou, žmúriac na neho spod privretých viečok.
„Pred očami hmyzu? Nikdy som to tak nebral. Ale ty si mi neodpovedala ako prvá.. tak čo? Robila si to v prírode?“
„Mám zelené oči?“, odvetila som nedbalo.
Padrick sa zasmial a pokrútil hlavou. „Dobre, teda si to robila.. koľkokrát?“
„Prečo to chceš vlastne vedieť? Neviem... Pamätáš si, koľkokrát si si už za život umyl vlasy? Alebo koľkokrát si sa najedol? Isté samozrejmé veci už nepočítaš. Prestaneš tak robiť len čo dôjde k číslu 3.“
Padrick stíchol.
Potom sa postavil a podišiel na kraj útesu.
„Čo by si urobila, keby som skočil?“
Na chvíľu som zaváhala.
„Zachránila by som ťa. Som predsa tvoj anjel. A anjeli majú krídla. Ty ich ešte nemáš... ale čoskoro ich dostaneš. Povedal mi to.“
„Kto ti to povedal?“
„On.“
„Kto On?“
„No predsa On. Poznáš ho. Každý ho pozná. Je vždy zodpovedný za všetky zlé veci, ktoré sa nám stanú.“
„Byť anjelom je zlé?“
„Áno. Máš zodpovednosť za človeka, ktorého nesmieš ľúbiť a ktorý ťa jedného dňa aj tak opustí.“
„Prečo to hovoríš, Angie? Veď ty ma ľúbiš... a ja ťa predsa neopustím. Nikdy!“, vyhŕkol Padrick nahnevane a otočiac sa ku mne ma objal.
Pohladila som ho po vlasoch.
Mal ich husté a pritom jemné - ako duša človeka tesne po premene.
Z pravého oka mi vytryskla slza.
„Až dostaneš krídla, dostaneš aj zodpovednosť za človeka, ktorého ti určí. Má to iba jeden háčik – nesmieš sa doňho zaľúbiť. Výsadu lásky majú iba ľudia. Anjeli boli tejto vlastnosti zbavení – aby mohli ľahšie privádzať ľudí na cestu k nemu. A až svoju úlohu vyplníš, vrátiš sa domov.“
„A ak sa zaľúbiš?“
Zatrpknuto som sa pousmiala a namiesto jednoznačnej odpovede som odvetila:
„Až dostaneš krídla, pochopíš.“
„Kedy sa tak stane?“
„Noooo... vlastne sa už stalo. Vo chvíli, keď si sa ma spýtal, čo by sa stalo, keby si skočil. Vtedy si dostal krídla. Chcel ťa chrániť. Pre prípad, žeby si to spravil a ja by som ťa odmietla zachrániť.“
Padrick sa začal odo mňa pomaly odťahovať, tváriac sa nechápavo.
„Ty by si ma odmietla zachrániť?“, neveriacky sa spýtal a urobil krok dozadu. „Prečo?“
„Neviem... aby som ťa nestratila. Aj keď v konečnom dôsledku by som ťa neodmietla zachrániť.... No urobila som chybu – zaváhala som.“, zašepkala som náhle ľahostajne a otočila sa mu chrbtom. „Vieš, proces váhania.... býva často osudný. Kto zaváha, poskytne tomu šikovnejšiemu priestor na uskutočnenie jeho zámerov. V prípade toho najšikovnejšieho mi stačila milisekunda.“
Počúvajúc moje vysvetlenie si ani nevšimol, ako som sa pomaly premiestnila na okraj útesu.
Pozrela som sa dole a po prvýkrát v živote som si uvedomila, prečo som sa tak bála lietania.
Z mojich úvah ma prebrala Padrickova otázka.
„A čo bude teraz so mnou...?
„On vie.. A ty sa to aj tak vždy dozvieš až v tú pravú chvíľu. Teraz sa tým nezaťažuj. Chcem, aby si si pamätal iba jedno... že som ťa skutočne milovala... a nikdy som ti nechcela ublížiť tak, ako som to spravila dnes.“, zašepkala som nežne a cítiac v sebe nekonečnú silu zapadajúceho slnka som sa vrhla dole.

Padajúc do rokliny som si uvedomila, že byť neposlušným anjelom je oslobodzujúce - i keď na druhej strane smrteľné.
.... najmä vtedy, ak sa vďaka láske zmeníme na skutočného človeka.