k6.sk - literárny server

Dnes v noci som stretla sen.
Vznášal sa tíško v pravom rohu mojej izby a spal.
Opatrne som k nemu podišla.
Vzala som stoličku a vystúpiac na ňu sa ho jemne dotkla.
Vzápäti sa prebudil.
„Ehmmm.. prečo ma budíš?“, zašomral sen a otočil sa mi chrbtom, aby si mohol ešte chvíľu pospať.
„No prepáč.“, ohradila som sa nahnevane. „Veď si mohol spať celý deň.. prečo si to nevyužil? Teraz, keď chcem snívať, ty spíš? To teda nie.“, zahlásila som rozhodne a ťahajúc ho za nohu som ho dopravila až k mojej posteli.
Posadila ho na stoličku a podala mu šálku s kávou.
„Na, vypi to... aby si sa prebral.“, strčila som mu ju až pod nos a sen, gúľajúc očami na všetky strany, sa rozplakal.
„Si zlá a sebecká. Rovnako ako všetci ostatní ľudia. Prečo sa ma nespýtaš, že prečo som cez deň nemohol spať... hm?“, odvetil pomedzi slzy a tenučkým, vychudnutým prstom mi štuchal do nohy. „Prečo ma hneď odsudzuješ?“
V jeho hlase som pocítila čosi, čo ma prinútilo spýtať sa celkom hlúpu otázku, ktorú som nikdy nemala v láske z úplne jednoduchého dôvodu – bola dôkazom zovšednenia všeobecných vzťahov.
„Tak ako si prežil dnešný deň?“
Sen sa na mňa prekvapene kukol a s miernym úsmevom odvetil: „Ty sa ma pýtaš, ako som sa mal? Super! Tak ešte nie si celkom ako všetci ľudia!“ vykríkol od nadšenia, no hneď na to posmutnel. „Vieš, dnes som bol celý deň pri jednom malom dievčatku. Uvidel som ju hneď ráno, keď som si išiel od teba po dlhej noci plnej práce ľahnúť domov pospať si. Kľačala pri čerstvom hrobe svojich rodičov a nadávala na sny. Vraj keby svoj sen o dovolenke pri mori nepovedala svojim rodičom, ešte mohli žiť. Tak som sa zamaskoval, podišiel som k nej akože inkognito a spýtal sa jej, čo sa stalo. Odvetila stručne, jedinou vetou – jej rodičia sa utopili na výletnej loďke počas rannej plavby po mori, kým ona spala v hoteli.“
Sen stíchol, pošúchal si unavené oči a odpil si z kávy.
„Snažil som sa ju presvedčiť, že rodičov jej nezabil jej sen.. že isté veci sa nedajú ničím ovplyvniť, ani zmeniť, no zbytočne. V kuse nariekala a hnevala sa na tie najmenej zlé veci – na sny.“
„A čo si urobil?“
„Nič. Šupol som sa jej do hlavy a vymyslel som pre ňu ten najkrajší sen, aký som kedy mohol vymyslieť – sen o ideálnom živote.“
„Pomohlo to?“
„Myslím , že áno. Presvedčil som ju o potrebe snívania a zároveň aj o potrebe realizovania vlastných snov aj za cenu toho, že môžme o niečo prísť, alebo stratiť. A potom si aj sama uvedomila, že v živote nie je nič isté a jediné, za čo má cenu bojovať, sú práve naše sny. Preto ťa teraz prosím o prepáčenie, že som spal a nemohol sa venovať tebe. Idem to rýchlo napraviť.“, dopovedal sen a hneď na to mi vhupsol do hlavy.
Keď som zhasla svetlo a ľahla si spať, pristihla som sa pri tom, že premýšľam nad mojím jediným, nesplneným snom – nad misiami v Afrike.
Potom som mozog úplne vypla a obrátila sa na druhú stranu s vedomím, že raz si ho určite splním... až dozreje čas.