k6.sk - literárny server

II



Aké neverné hry to so mnou hráte? Všetky moje predstavy boli prekonané! Poznal snáď niekto niekedy krajší pocit ako ja dnes! Ó, Magda, teraz vás už MUSÍM dostať! Vy a ja, Magda! Ale pekne po poriadku! Moje dnešné prebudenie mi vôbec nesľubovalo také nádherné popoludnie. Napadlo nových šesť - sedem centimetrov snehu a ako protihodnotu za migrénu, čo ma zobudila do toho šedivého rána, ktoré mi zasa oznamovalo, že ste sa počas noci nevrátili domov, mi mohli pekelné ohne ponúknuť iba všetko to, čo sa udialo. Ako boh praje skazenosti! Ako sa mi snaží zapáčiť podstrkujúc mi všemožné okolnosti, ktorými skúša moju pohotovosť; naučil som sa chopiť príležitosti a využiť šance – jednoducho som sa naučil víťaziť! Ako ma volá sláva prírody, jej hlas znie najkrajšie vtedy, keď sa jej človek celkom odovzdá a hodí za seba všetko, čomu ho naučila morálka spoločnosti.
Nemajte strach, Magda, o svoje kvety, už viete, o čom rozprávam? Odo dneška sa im dostáva zvýšenej pozornosti! Ešte od obeda som zahníval vo svojej samote a v zúfaní si a za to všetko, Magda, môžete vy a ten váš prázdny byt, do ktorého nie je v tomto príšernom počasí vidno! Moje oči sú také unavené, keď je celý deň šero a skrz sneh padajúci z oblohy nie je vidno ani na chodcov na ceste. Čo ma môže vytrhnúť zo zúfalstva, ak nie vy? Poviem vám, tá vaša rozkošná kamarátka – pýtam sa, kde ste ju nabrali, mladučkú, voňavučkú, sliepočku s vystrašenými, zvedavými očkami – nebojte sa, cítim z nej krutosť, ktorá ju snáď čoskoro prestúpi! Skoro som si rozbil hlavu, ako som tak vyskočil z postele, keď som zbadal, ako sa u vás rozžiarilo svetlo. Sprvoti som si ani nebol istý a pre istotu som prepočítal poschodia, ale keď som sa pozrel do ďalekohľadu nasmerovaného priamo do vášho bytu, ako som to robil asi každú polhodinu doposiaľ, žiaľ, doteraz bezvýsledne, lebo ste ma opustili, Magda, tak je to, srdce mi išlo vyskočiť od samého vzrušenia, že ste sa mi vrátili, že ste sa mi vrátili do tej nemej a hluchej klietky, kde si vás chovám spolu s mojimi nádejami. Netrpezlivosť ma zalievala potom! Všetko sa udialo tak rýchlo! Ani neviem, ako som schytil rozum do hrsti, keď som sa namiesto vás a toho vášho ťuťmáka díval na mladé dievča, pobehujúce po byte hore-dole. Priznávam, chvíľu som vás hľadal a vyčkával som, či sa mi v okne neobjaví vaša tvár, ale odrazu som pochopil! Nikdy som sa neobliekol rýchlejšie a nikdy som rýchlejšie nezbehol dolu schodmi. Ani neviem ako, ale odrazu som sa ocitol na ulici a kým som dobehol k vášmu vchodu, tak husto snežilo, bol som ako snehuliak. Až sa trasiem šťastím!
Kde sa vo mne nabrala istota, že dievča vo vašom byte nie je zlodejka? Jednoducho som bol presvedčený, že osud – to hnusné slovo – ku mne musí byť štedrejší a podstrčiť mi čosi viac ako krásnu zlodejku; navyše, prečo by si zlodejka vyzliekala kabát a zažíhala svetlá v celom byte? Schodiskom som vybehol tak rýchlo, že učiteľ telocviku by musel z môjho výkonu odpadnúť a skoro som dostal záchvat – v chladnom vzduchu nemôžem behať, lebo ma môže ľahko zaskočiť astma. Odrazu – doteraz neviem, kde sa vo mne nabrala tá odvaha – alebo mám povedať drzosť? – som stál pred vašimi dverami, druhý raz vo svojom živote s prstom na zvončeku, ani neviem, ako sa tam dostal, aká sila, akej vôle ho donútila zatlačiť ten kus plastu! Magda, tlieskajte mojej odvahe!
Nič, ani to zbrklé obliekanie, ani sneh, ani rýchly beh neboli ničím oproti tomu, čo ma čakalo. Svoju nerozvážnosť som si uvedomil, až keď som započul kroky blížiace sa k dverám. Chcel som ujsť, ale len čo som sa otočil, že sa dám na útek, neznáma sa objavila vo dverách a spýtala sa ma, čo si želám. Sláva mojej vynaliezavosti! Vycítil som, že jedinou možnosťou, okrem tej dať sa do zajačích, bolo prekvapiť ju a nenechať sa zaskočiť tak, aby nebolo možné sa v budúcnosti vrátiť. Nevenoval som dievčaťu ani len úsmev, kým mi neobjasnila, kto je a čo v byte chce. „Prečo by som vám to mala hovoriť,“ povedala. Vybabrala so mnou, aspoň si to myslela. Môj tón sa stal trochu nepríjemnejším a povedal som, že som videl, ako sa u neho a u vás svieti, a preto som prišiel. Vaše mená, Magda, dievča zrejme uistili, že vás osobne poznám, teda – oboch. Hlupaňa, byť tak lepším klamárom, pokojne som si mohol obe mená prečítať na dverách, pretože tam stáli a teraz sa snažiť vymotať z ošemetnej situácie. Naivita ženského plemena, tá dôverčivosť, s ktorou privádzajú na svet deti a nezbavujú sa jej ani po rokoch, keď mladosť vyprchala, ma dokázali vždy rozosmiať! Mal som maličkú v hrsti. Priznala sa mi, že polieva kvety, kým ste vy a on preč a či niečo nepotrebujem. Nie, povedal som a dodal, že som len chcel vedieť, či je všetko v poriadku. Povedala mi, že áno. Slovíčko áno mi rozhodne nestačilo a to, že polieva kvety, kým ste preč, vo mne živilo zvedavosť. „Ako sa majú, nevolali ste s nimi?“ opýtal som sa – presne sa na to pamätám, lebo šlo o môj najlepší herecký výkon v živote a, jednoducho, som musel využiť šancu, ako sa dostať do vášho bytu. Cez toho idiota by sa mi to zrejme nepodarilo. Odpovedala mi, že s vami netelefonovala, ale predpokladá, že je všetko v poriadku a že sa máte v takom romantickom meste, akým sú Benátky, dobre. Tak tam ste sa mi teda schovali, do Benátok. Špinavé Lido vás chráni pre mojím zrakom. Kiežby vám primrznuté potkany a špinavé mačky nedali spať! A tie nechutné vody kanálov, dúfam, že v zime smrdia ešte viac ako v lete a že sa vám v hoteli nekúri, aby ste ochoreli a skoro sa mi vrátili. Prekvapilo ma, ako si ten chudák mohol dovoliť vziať vás tam, čo tam s vami robí, prečo ste s ním šli? Neodhalili ste ešte to, že za tým všetkým stoja výčitky jeho naničhodného svedomia, ktoré nie je hodno viac ako jedna blcha nakazená morom? Bodaj sa vrátil rok 1348! Alebo je to váš trik? Užívate si tie špinavé štvrte, vaša noha šliape po Ponte Rialto a dívate sa na Duomo di San Marco a Palazzo z Giudecci? Takto mi zbehnúť!
Predstava, že si chodíte po mostoch medzi San Marco a San Paolo tak bezstarostne, že možno netušíte, že váš muž by bol radšej trtkal so mnou, zatiaľ, čo vy si lakujete nechty, ma privádza do šialenstva, ale vráťme sa k popoludniu, kedy moja noha vkročila na vaše územie. Nebolo ťažké rozvíjať konverzáciu o vás smerom, ktorý by neviedol priamo do vášho bytu. Stačilo pár pohľadov do očí a tá hlupaňa sa ma aj zabudla opýtať na to, kde bývam, veď keď už som jej raz povedal, že som dobehol, lebo som ju videl vo vašom byte – spomínam to len preto, lebo sa ma snažila udržať pri sebe ponukou (ponuka vyznela ako prosba – veď v baranej koži sa často skrýva vlk), zásterkou ktorej malo byť to, či jej nepomôžem odniesť kvetináče z vášho bytu do pivnice. Odniesli sme ich teda tam. Samozrejme som vedel, čo sa má za sťahovaním skrývať a k čomu má viesť. Najlepšie som sa po tom všetkom zabavil až doma, keď som ju pozoroval, ako sťahuje všetky kvetináče z pivnice znova do bytu, ale to bolo až potom, čo sme sa rozlúčili a ja som odišiel domov – teda zdanlivo i ona; no keď som zmizol z ulice – aspoň sa mohla pozrieť, kam som odišiel ( preto som sa smial na jej hlúposti, pre ktorú jej ani len nenapadlo spýtať sa ma, kde žijem) – ani len nepomyslela, tá nadržaná suka, na to, že sa jej môžem , čo som aj urobil, z tepla svojho vlastného bytu dobre vysmiať za zbytočnú námahu, ktorú si pripravila. Išlo v podstate iba o dva veľké kvetináče – vďaka nim som prišiel na to, že bude chcieť niečo viac, totiž, načo by sme desať (či jedenásť?) kvetináčov nechávali v byte a dva niesli do pivnice, ak celý tento rituál nemal byť ničím iným ako nesmelou, ale rafinovanou ( a dosť vyčerpávajúcou) predohrou k aktu dvorenia?
Dozvedel som sa teda, že vás ten chumaj vzal do Benátok, aby ste tam strávili Silvestra aj Nový rok; dúfam, že ho tento trik – vieme, že to slúži ako zásterka jeho novoobjavených sklonov – vyšiel čo najdrahšie!, na druhej strane príjemnou správou pre mňa je, že sa vraciate hneď druhého v novom roku. Moja úslužnosť mi teda otvorila dvere do vášho kráľovstva. Jediné, čo by mi teraz mohlo naháňať strach, sú otázky ohľadom mojej osoby, ktoré by vám mohla klásť, ale nebojím sa, keďže nevie, že bývam oproti vám, čiže vy ma nemôžete spoznať vo svetle, v akom by som nerád, a hlavne nie predčasne a moje zatiaľ nedobudované postavenie voči vášmu manželovi tým pádom nie je ohrozené tiež! Zostávam šťastný a spokojný!
Najväčšou odmenou pre mňa je to, že som v končekoch svojich prstov cítil vaše osobné veci. To, čoho sa denno-denne dotýkate. Že som konečne ucítil vašu vôňu. Ak mám pravdu povedať, bola mi známa už predtým. Vy teda musíte byť skutočne dominantným partnerom vo vašom vzťahu, keď ten slaboch aj všetko jeho haradurdie prebrali váš telesný pach. Priznávam sa, ja tiež rýchlo preberám cudzie pachy. Po vašom manželovi, teda, po vás, som voňal pár hodín, ale predstava, že na sebe nosím jeho pach – vtedy som ešte nevedel, že to tak voniate vy– sa mi natoľko hnusila, že som sa musel ísť vydrhnúť do vane. Teraz sa mi ten váš tvor zdá ešte prízemnejší.
Len čo som vstúpil do vášho bytu a prvé nadšenie opadlo, takže som mohol znova cieľavedome uvažovať, vynorila sa mi z mysle oranžová knižočka, o ktorej mi hovoril. Musel som ju dostať. Konverzácia s husičkou ma natoľko nudila, že som si napriek všetkému želal, aby to všetko už skončilo. Bol by som ju rád škrtil, ale plánoval som ju ešte použiť. Spôsob, akým získať dosť času, som nemusel hľadať dlho. Boli dva, po prvé, presvedčiť ju, že ja kvety polejem a vymámiť od nej kľúč, alebo jej ho ukradnúť, no toto som považoval za priveľmi riskantné, pretože oba by ohrozili moje utajenie, v ktorom sa pred vami ocitám, druhým bol sex s ňou, kedy, len čo by sme dosúložili, poslal by som ju do sprchy a zatiaľ by som mohol čo-to prelašovať. Tento plán bol prijateľnejší, ale rozhodol som sa ho, ak možno, oddialiť.
Absorboval som do seba kvantá jej slov, kým mi napadlo požiadať ju o kávu. Ochotne vstala a pobrala sa do kuchyne. Trochu času sa mi naskytlo. Akonáhle sa stratila v kuchyni, vbehol som do spálne – ani neviem prečo práve tam, ale zdalo sa mi to logické – a rýchlo som prezrel skrine, pozrel som sa pod matrace, pod posteľ, do nočného stolíka. Moja hlúposť sa ukázala. Začul som kroky, a nebol čas ujsť z izby, tak som sa spravil, že sa pozerám z okna. „Čo tu robíš,“ spýtala sa ma, tak som jej odpovedal, že milujem výhľad z tohto okna a že keď som tu, často sa idem pozrieť z tohto okna. Ani jej len nenapadlo pozrieť sa z okna, moje šťastie – v podstate som jej to ani nedovolil, lebo som ju hneď vytlačil z izby, keď som sa rozbehol proti nej. Za oknom bolo stavenisko; zasnežené, ale neodškriepiteľné.
Ďalšia chvíľa na prehľadanie ďalších možných skrýš sa mi naskytla vzápätí. Moja fantázia musela pracovať naplno. Len čo mi priniesla kávu a napil som sa, vyhlásil som, že je hnusná, čo sa jej možno dotklo, no hneď, ako som to zbadal, vyhlásil som, že to nie je jej vina, že som zabudol, že si k vám kávu nosím sám, lebo oni, teda vy, pijete inú a aby som si bol istý, že sa necíti urazená, pohladil som ju po ruke. Opýtala sa ma, či teda nechcem radšej čaj. Odpovedal som jej, že by som mohol skočiť po fľašku vína, keby chcela – to už som mal rozpracovaný ďalší plán–. Povedala mi, že nejaké videla a šla poň. Chvalabohu, červené. Ako si dievčina plietla na seba bič. To som mal za lubom, obliať jej ten nádherný pepitový sveter vínom, aby musela prať a nechala ma v pokoji hľadať. Husička si o moju krutosť zakoledovala hneď prvou otázkou pri naliatom pohári. „A odkiaľ sa poznáte?“ Urobil som sa sprostý. Objasnila mi, že myslí mňa a vás. Povedal som, že som priateľ toho idiota. Keď sa vypytovala ďalej, nemohol som už zniesť ten hlúpy tón jej otázok, a tak som ju, akoby som sa ju snažil chytiť za ruku, oblial, ako som plánoval. Moje ospravedlňovanie nemalo konca-kraja, moje psie oči sa takmer rozplakali a jej milosrdnosť budúcej matky sa prebudila práve v tomto okamihu. Stratila sa v kúpeľni a len čo som začul vodu, prehľadal som, čo sa dalo.
Som to ja hlupák, Magda, povedzte, ako to, že mi nenapadlo myslieť na vašu obozretnosť. Môžem za ňu snáď ja, tým anonymom, ktorý som poslal tomu vášmu mamľasovi, som vo vás vzbudil nedôveru a opatrnosť, ku ktorej ste zostávali doteraz ľahostajná. Za všetko si môžem sám a ako sa teraz nenávidím, keď som sa nechal ovládnuť nádejami. Len čo sa tá malá lasička objavila, povedal som, že musím ísť. Aká zostala zaskočená mojím zdanlivým útekom. Cítil som, že pre dnešok viac vzrušenia nezvládnem, a preto som sa rozhodol skúsiť svoje šťastie znova zajtra. Pristúpil som k nej a s nevinným prosebným pohľadom jej navrhol, že keby chcela, mohli by sme sa stretnúť aj zajtra. Spýtala sa ma na miesto. Povedal som jej, že tak ako dnes, v tú istú hodinu, čo znamená u vás, zajtra o jednej; budem pokúšať svoje šťastie znova. Teraz dúfam len v to, aby sa vaša oranžová knižočka neocitala vo vašich rukách, aby ste do nej nečarbali zážitky z toho škaredého mesta, aby bola doma, tam je predsa bezpečnejšia pred ním, tam mi môže pomôcť, len tam je pre mňa dôležitá, tam má pre mňa význam. Dúfam, že ma nesklamete vo svojej ľahostajnosti, ktorú inak preklínam. Pochopte, že tá knižka je teraz jediným prostriedkom k naplneniu môjho plánu, verím, že moje čakanie prinieslo ovocie. Strom poznania predsa začal rodiť, nemôže vyhynúť len tak, znenazdajky, a práve teraz, keď sa blížim k momentu, keby na mňa padne môj hriech! Nech si ho dedí, koľko generácií chce! Na nikom mi nezáleží, len na mojej spokojnosti, aj za cenu, že by som urobil nešťastným celý môj rod. Je len jediná rozkoš väčšia ako tá, ktorú prináša vražda vlastného rodiča, totiž vražda vlastného dieťaťa.
Z najväčšieho milosrdenstva, akého som schopný, som jej pomohol spratať poháre a fľašu, o ktorej som vyhlásil, že si ju necháme na zajtra. Rozhodla sa ísť domov so mnou. Potichu sme zišli po schodoch. Aké trápenie zaskočilo tú nežnú dušu, ako hlúpo sa cítila ohrdnutá, aká nešťastná bola. Len nech si zvyká, nech ju to bolí, časom zistí, že ten, kto ju zocelil, bol človek, možno o tri, štyri roky mladší než ona sama. Cítil som, že nádej na to, aby sa presvedčila, či o ňu stojím – snáď sa do mňa chudera nezamilovala – ju pomaly opúšťala a napokon som jej posledné zbytky zadusil sám, keď som ju nechal stáť nepobozkanú na ulici len tak, aby na ňu padal sneh. Snaha mladých dievčat nemá konca a ich nádeje sú také smiešne! Mali by ste si tú svoju mladú kolegynku vycvičiť! Ešte teraz vidím pred očami to, ako nosí z tej studenej pivnice kvety späť, aby nepomrzli. Som len zvedavý, či zajtra príde skôr ako ja, len aby ich znova odniesla do suterénu. Nie, to víťazstvo jej nedožičím, prídem skôr, nenechám si predsa ujsť ten jej sladký výraz, keď sa bude cítiť ako úplná krava! Teším sa na zajtrajšok a živím sa ním ako parazit. Oranžová knižka, Magda!