storenie hriechu IV

autor:: neab

rubrika:: poviedky

Aké to šťastie! Zajtra sa to všetko ukáže. Vidíte, ako ma ten imbecil vytrhol zo snívania o vašom malom tajomstve. Čo ste mu spravili, že sa tak náhle vychytil preč? Rozplýval som sa nad vašimi ústočkami a na svojom pláne, ktorý zajtra určite dôjde k svojmu uskutočneniu a on sa odrazu postaví a vyrazí z bytu. Ešteže som stihol vziať rozum do hrsti a vybehol som do tej chumelice s ním. Mal som v pláne, zajtra, keď k vám pôjdem, pretiahnuť vášho muža, vyhovoriť sa na to, že som jeho adresu získal vlastne vďaka nemu, keďže vo mne vzbudil podozrenie, teda záujem o to, či sa pozerám von z okna. Nacvičil som si už aj reč. „No, keď ste sa ma minule pýtali, či sa pozerám z okna a ja som povedal, že nie, prišiel som na to, že sa možno skutočne málo zaujímam o život okolo seba, a tak som občas vyzrel von a vtom, raz, čo nevidím, vy, a prechádzate sa v byte naproti a keďže som si myslel, že sa možno potrebujete znova porozprávať o vašich problémoch, napadlo mi, že by možno moja pomoc bola namieste, po tom všetkom, čo sme spolu prežili...“ Všetky prípadné podozrenia by som už nejako uchlácholil. Ale dnes... Vďaka mojej schopnosti vyťažiť z danej situácie, čo sa dá, a vďaka tej jeho sprostosti bude zajtra všetko oveľa ľahšie.
Vyletel som za ním ako blázon, sledoval som ho až do centra a potom – dalo mi to veľa námahy– som sa s ním akože zrazil. Musel som obehnúť celý dom, aby som sa mu zrazu ocitol oproti, takže som sa zadychčal a z toho studeného vzduchu mi zostalo zle. Priznám sa, Magda, veľa ľudí som zatiaľ na pohárik nepozýval, ale pozvať toho trubiroha mi dalo riadne zabrať. Aká bola tá jeho ostýchavosť trápna. Schytil som ho pod pazuchu, aby som ho znervóznil, čo najviac. „Prepáčte, nechcel som,“ povedal som mu, aby som mu čo najviac pripomenul, čo zrejme chcel vymazať z pamäti a naschvál som mu aj vykal. Keď sa ma spýtal, kam ideme, povedal som mu: „ Nechám si poradiť, môj pane,“ podpichujúc ho, čo ho odrovnalo už úplne a nakoniec, snáď si myslel, že ho môže niekto „odhaliť“ už len preto, že sa spolu rozprávame na ulici, sám ma zatiahol do najbližšieho baru. Keby ste si videli manžela, keby ste videli, ako mi vysvetľoval, že to, čo sa stalo, bol omyl, že on nie je „taký“, že to, čo bolo, sa už nezopakuje, ako sväto-sväte prisahal, že vás miluje, že vás nikdy nepodviedol so žiadnou ženou, nie to ešte s chlapcom, ako som ja, s takým inteligentným chlapcom, ktorý určite chápe, v akej je situácii... Samozrejme, že chápem, v akej situácii je, pretože sa do nej dostal mojou zásluhou, čo mi robilo obrovskú radosť. Nakoniec sa rozhodol, že by sme mali ísť domov, keďže videl, v akom som stave. V akom stave som bol? No, musel som zohrať rolu chápajúceho, ale nešťastného milenca, ktorý za žiadnych okolností nechcel prejaviť svoj smútok ako by rád, len aby nepriťažil svojej láske, a preto som sa tváril, že som sa v tichosti opil, samozrejme na jeho účet. Vo všetkej počestnosti ma odprevadil až ku vchodu a potom, keď som zmizol vo dverách, on, mysliac si, že už som snáď preč, pomaly, tak, aby som ho nevidel, chcel vojsť do vchodu, no len čo otvoril kľúčom dvere, znova som vyšiel, čakajúc len na to, a spýtal som sa ho, ako sa vlastne volá, pretože mi to nepovedal. Mali ste vidieť ten výraz v jeho tvári. Akoby som ho prichytil pri zločine. „Dobrú noc,“ povedal, a ja som zohral poslednú etudu, totiž prekvapenie nad tým, či býva tu. Ani som nepočkal na odpoveď a do jeho zajakávania som mu zaželal dobrú noc.
Zajtrajšok bude neobyčajne krásny, Magda, pozrite sa na toho vášho manželíčka. Zatiaľ, čo vy spíte v posteli, v ktorej by sa mal snažiť o prasačinky, on stojí pri okne a nazerá mi do okien, samozrejme, nenápadne, aby som nič nevidel. Doteraz som mu nedal príležitosť, aby ma čo i len zazrel, ale teraz, keď ho k sebe musím privábiť, ako k sebe vábia kvetiny opeľovače, alebo vtáčí samčekovia samičky so škaredým perím, bezostyšne sa premávam v osvetlenej miestnosti celkom nahý, aby mu jeho sprostá fantázia, ak nejakú má, nedala spať a nútila ho odhaľovať, čo všetko sa skrýva za mojimi tmavými obrysmi. A teraz, keď je v bezpečí svojho domova, dovolí si aj to, usmiať sa na mňa a má tú drzosť zakývať mi.
Až teraz si uvedomujem nevýhodu tohto všetkého. Budem musieť byť obozretnejší a občas sa k jeho spokojnosti aj popromenádovať po izbe tak, aby ma videl, ale najhoršie na tom je to, že vedomý si toho, že vás môžem kedykoľvek sledovať, zostane opatrnejší aj on. Ako ho len nenávidím. Kiežby ste mi mohli pomôcť. Najradšej by som ho otrávil, ale tým by som si dvere k vám načisto zavrel. Kam by ste mi, vy veselá vdovička, ušli? Za ktorým z vašich milencov? Ako by som vás potom našiel? Len si hnite vedľa neho, kým prídem ako liek na vaše bolesti a nakazte tou hnilobou aj jeho, lebo jeho liečiť nemienim. Zbavím sa ho raz a navždy, nech si ma nenávidí, koľko chce, ale najprv musím dostať to, čo mi patrí, vás, a on dostane, čo mu patrí tiež. Ako ma len teší ten idiotský úškrn na jeho tvári, keď sa na mňa pozerá a ešte pred malou chvíľou zo seba nevedel dostať ani slovo. Strachopud! Chudák! Slaboch! Vzali ste si obyčajnú nulu! A nech už je po týchto sprostých sviatkoch, znova vás budem vídať tak často, ako len budem môcť a snáď už sa konečne zbavím tamtoho tupca. Len nech si pekne zariadi tú svoju kanceláriu, nech sa v nej zatvorí a nech v nej skape, ale až potom, ako dostanem to, čo chcem, tú vašu knižočku a keď mi budú všetky dvere k vašim túžbam otvorené, odkopnem ho tým najhorším možným spôsobom. Pomstím sa mu za to, že som s ním musel drichmať, že ma napínal ten jeho odporný vták v mojom krku, a najviac za tie drobné ranky na mojom konečníku! Zaprisahám vás, Magda!


Mám sto chutí utiecť odtiaľto, veď vy viete prečo! Najradšej by som podpálil celý ten radostný dom! Všetko, od stromčeka po umelé zuby tej ženy, ktorú môj otec stále považuje za svoju matku, aj keď všetci dobre vieme, že ten tvor je už odpornejší ako mlok. Tie jej vypúlené oči, ako keby sa práve zobudila. Vyzerá ako anglický sudca. Niečo tak potupné, ako je hlboká staroba – hnusí sa mi už len predstava, že sa na ňu musím dívať, nie ešte to, keď sa ma dotýka. Kiežby sa mi nikdy nič podobného neprihodilo. Tá slabota, ten hnus, kam sa podela dôstojnosť! Aký odpor ma dohnal k tomu, aby som zasa začal myslieť na vás, akú útechu by som rád našiel vo svojich predstavách; kiežby som mohol preniesť svoje vedomie až k vám, hlavne teraz, keď trčím v tomto starobou napáchnutom dome, ale vždy, keď na vás, ako napríklad včera, pomyslím, zmocňuje sa ma ešte väčší zármutok. Keby som len mohol vedieť, čo robíte. Čo ste robili včera, kde ste boli, aký darček vám kúpil, ako ste sa tvárili, keď ste ho rozbaľovali, ja – mohol by som vám prisahať, že aj ten najmenší pocit nadšenia vo vás by som dokázal stisícnásobiť! Ničíte mi sviatky pokoja, Magda, kazíte všetko to dobro, o ktorom sa vedie toľko rečí, a to všetko robíte len preto, že ste stále s ním – ako len sa má ten váš teploš – (alebo s hocikým iným), vy kurva, Magda, s kým sa triete ako úhor, komu sa otvárate, ako sa ráno otvárajú slnku kvetiny, Magda, moje zúfalstvo ma núti premýšľať o smrti. Jediné, čo ma vytŕha z jej pazúrov, je predstava, že o pár dní vás znova uvidím, možno už zajtra, ak sa dostaneme z tohto mločieho brloha!

Včera som našiel fotky tej stareny z dôb, keď bola ešte ženou. Je neuveriteľné, ako taká krásna osoba – mám na mysli ju – mohla skončiť takto biedne, prisahám vám, prisahám vám, Magda, že vás zabijem hneď, ako na vás budem vidieť čo i len náznak podobnej hrozby, nedovolím, aby vás čas a fyzické zmeny ukradli mojim spomienkam a urobili z vás príšeru, podobnú tejto, ktorá by sa v mojej pamäti zachovala v podobe biedneho obojživelníka, akým je moja milovaná babička, akým sú tisíce starien okolo mňa. Vy, vy ste ten dôvod, ktorý robí z úbohej stareny tak nízkeho živočícha, vaša krása, tá zrelá krása je ten dôvod. Rozmýšľam nad tým, koľko to bude ešte trvať, než mi ujdete, než zostarnete, veď vám hrozí čas, Magda, máme málo času, počúvajte, Magda, máme malý moment na to, aby sme pocítili to šťastie, po ktorom túžime, poznám vás, Magda!
Nenávidím tie dni, kedy vás nemôžem vidieť. Čo asi tak robíte! Musím vás znova vidieť, prisahám, že spravím všetko preto, aby sme sa uvideli čo najskôr. Nie! Zajtra, Magda. Musím vás vidieť najneskôr zajtra. Pokúsim sa tlačiť na matku, aby sme odtiaľto čím skôr vypadli, idem za ňou, čo by mi mohla odmietnuť!

napísanísané:: 1.4.2006

prečítalo:: 1013 ludí